Denník N

Útek na obojživelnom vozidle

Pozoruhodný útek do Rakúska sa odohral v zime začiatkom roka 1952 pod Devínom. Bol zvláštny kvôli technickému prostriedku, ktorý bol pri prekonaní hranice použitý. Ľudevít Ollárek totiž naložil svoju manželku, tri malé deti a jedného priateľa do obojživelného vozidla z druhej svetovej vojny a preplával na ňom cez rieku Morava na rakúsky breh. Pohraničnej stráži rovno pod nosom.

Ľudevít Ollárek bol pred komunistickým prevratom milionár. Vlastnil stavebnú firmu, ktorá mala hodnotu údajne 750 000 dolárov. Tú mu pochopiteľne komunistický režim znárodnil, ale nechali ho pracovať ako stavebného inžiniera a mal na tú dobu slušný plat v hodnote asi 200 dolárov. Zostať v Československu však za žiadnu cenu nechcel a tak premýšľal nad rôznymi spôsobmi úteku. Vybrať ten správny však nebolo ľahké. Na Západ sa totiž chcel dostať aj s manželkou Katarínou a tromi malými deťmi: 8-ročným Ľudevítom, 6-ročnou Albínou a 4-ročným Štefanom. A to nebolo jednoduché.

Na jeseň roku 1951 sa mu podarilo kúpiť z pozostatkov po nemeckej armáde obojživelné vozidlo. Bolo celé hrdzavé a poškodené a predávajúci bol podozrievavý. Ollárek mu však nahovoril, že ho chce používať na rybačku. Pustil sa do opravy, ale to ešte vôbec neplánoval, že ho použije pri úteku. Rozhodnutie utiecť urýchlila návšteva príslušníka Štátnej bezpečnosti v podniku. Ollárek sa síce zatajil, ale na stole ležalo predvolanie na výsluch. Doma padol návrh, či nepoužiť práve obojživelníka. Mal 5 dní na to, aby spojazdnil vozidlo a naplánoval útek za hranice. Za päť dní mal urobiť to, nad čím uvažoval už štyri roky.

Schwimmwagen

 Obojživelné vozidlo Volkswagen – takéto alebo veľmi podobné vozidlo bolo použité pri úteku (zdroj: Wikimedia Commons)

K úteku došlo 27. februára 1952. Ani pod samotný Devín nebolo jednoduché sa dostať bez podozrenia. Manželku a deti poslal napred autobusom. Mali sa tváriť, že si idú obzrieť hrad a počkať potom v krčme. Ollárek išiel do práce, kde sa poznal s komunistom Hubinom z Devína. Spájala ich záľuba v chove zajacov. Hubinu nalákal na to, že má doma zaujímavý kus, a že sa môžu pokúsiť o spárenie. Odišli teda spolu z podniku, ale cestou sa zastavili na pohárik. Ollárek známeho opil a ponúkol sa mu, že ho odvezie domov do Devína. Vyplatilo sa, stráž na ceste pod Devínom ich pustila ďalej, pretože poznali miestneho komunistu. Keď videli, že je pod parou, len nad nimi mávli rukou.

Ollárek vysadil doma opitého Hubinu a zašiel do miestnej krčmy, z ktorej mal výhľad na hliadky Pohraničnej stráže. Vypozoroval niekoľkominútový časový úsek, kedy nemala hliadka výhľad na breh rieky. Presunul sa do inej krčmy, kde sa stretol s Katarínou a deťmi. Do úteku bol zapojený aj ďalší človek: Vendelín Kleština. Vo vhodnej chvíli, kedy sa dalo nepozorovane preniknúť k brehu, sa teda pohli. Na ceste síce vozidlo ešte na chvíľu zapadlo, ale roztlačili ho.

Už sa zmrákalo a snežilo, keď šestica utečencov na obojživelníku vošla do prúdu rieky Morava asi 500 metrov nad sútokom s Dunajom. Do polovice toku sa plavili hladko, potom však motor vozidla vypovedal službu. To sa už však na slovenskom brehu Moravy zbehli ľudia, gestikulovali a kričali. Pri blízkej pozorovateľni bol motorový čln pohraničníkov. Napriek tomu, že už bola horšia viditeľnosť, boli ľahký terč. Ľudevítovi nezostávalo nič iné, len skočiť do studenej vody a začať tlačiť. Kleštinec vesloval lopatou na sneh. Deti plakali a Katarína bola vydesená. Po celý čas ich prúd rieky unášal smerom k sútoku s Dunajom. Ten by ich strhol nesprávnym smerom.

Ako zázrakom motor znova naskočil a dostali sa s vozidlom na rakúsky breh. Tu vyskákali von a všetko v ňom nechali. Bolo potrebné ukryť sa do lesa pred prípadnou streľbou slovenských pohraničníkov cez rieku. Nemali však ešte vyhrané. Boli v sovietskej okupačnej zóne a rakúski policajti z nej vracali utečencov tam, odkiaľ prišli. Vo dne sa teda skrývali a postupovali len v noci. Trvalo im 10 dní, kým sa dostali do americkej zóny vo Viedni. V auguste 1952 dorazila rodina Ollárekovcov do USA.

Brooklyn NY Daily Eagle

Ľudevít Ollárek s rodinou po vylodení sa v USA (zdroj: Brooklyn Eagle zo 17. augusta 1952)


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Titulný obrázok: The American Weekly z 21. júna 1953

Zdroje:

The American Weekly z 21. júna 1953

Toledo Blade z 9. marca 1952

The Spokesman Review z 9. marca 1952


Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie