Toto je apokalypsa, alebo denník vydeseného občana

6 dní po prvom identifikovanom prípade koronavírusu na Slovensku. 4 dni po zatvorení škôl v bratislavskom kraji.

Zatiaľ sa ešte všetci tvária, že sa nič nedeje a že normálne chodia do práce. Ale ty už vieš, že o pár dní bude všetko inak. Vieš, že sa to tu už šíri. Vírus môže byť kdekoľvek. Všade okolo nás. Tvoja cesta do práce mestskou hromadnou dopravou je teraz skôr riskantným dobrodružstvom, ako pokojným presunom na pracovisko.

Nastúpiš do autobusu a vidíš že sa veci menia. Dnes ráno sa už netvária, že je všetko v poriadku. Dnes autobus nevyzerá rovnako ako inokedy. Sedíš vzadu  a zdá sa ti neobvykle prázdny.

Sleduješ, či niekto zakašle, alebo začne smrkať, alebo… Čokoľvek podozrivé. Si stále v strehu. Pri nastupovaní si si všimol, že o pár miest ďalej sedí žena s rúškom na tvári. Prvá, ktorú s ním vidíš. Určite budú na ňu všetci divne pozerať, ale ty si hovoríš, že je to dobré a zodpovedné.

Kráčaš po schodoch do budovy a na schode pred tebou sedí vrabec. Určite je nakazený a môže to roznášať! Môže ma nakaziť! Je príliš blízko! Chystá sa to urobiť! Chce ma dostať! Je to stelesnený vírus, ktorý sa voľne pohybuje kde chce a prenáša sa kam chce. Je to nakazený škodca! 

Keď odletí smerom od teba a oblúkom sa ti vyhne, vydýchneš si a upokojíš sa.

Čítaš, že vo vlaku zadržali človeka podozrivého na vírus. Vlak museli následne vydezinfikovať. Predstavuješ si, ako policajti zbadajú človeka sediaceho v kupé, nahlas kašľajúceho, má čelo od potu a mokré vlasy sa mu naňho lepia. Tvár má celú červenú. Chudý menší muž okolo päťdesiatky. Keď si všimne policajtov, rozbehne sa po chodbe vlaku smerom od nich. Ostatní cestujúci s výrazom hrôzy v tvári sa mu snažia uhýbať. Odťahujú a skrúcajú svoje telá, ruky a nohy do neprirodzených polôh, len aby neprišlo k najmenšiemu dotyku. Muž uteká, pri behu sa mu vykrúcajú nohy tak, že je iba otázkou času, kedy spadne na zem. Ťažko pri tom dýcha, napriek tomu je dostatočne rýchly na to, aby policajtom nejaký čas trvalo, kým ho dobehnú. Vyzerá to, že naháňačka trvá večnosť, pričom je to iba niekoľko sekúnd, kým ho dobehnú, zhodia na zem a skrútia mu ruky dozadu. Jeden z policajtov má chirurgické rukavice, druhý nie. Obidvaja pri zákroku vykrúcajú ústa v grimase znechutenia, ako keby sa pokúšali dýchať vzduch, ktorý je ďalej od neho. Snažili sa mať svoje nahladko oholené tváre čo najďalej od nakazeného jedinca. Muža postavia a vedú ho k dverám. Tam s ním stoja a čakajú kým vlak zastaví, aby ho mohli naložiť do pristavenej sanitky. Muž celý čas silno kašle, hlavu má sklonenú a po zadnej strane krku mu stekajú kvapky potu. Ostatní cestujúci sa pomaly upokojujú, zároveň sa snažia ničoho vo vlaku nedotýkať a zakrývajú si ruky rukávmi.

V hlave ti znejú slová, ktoré si počul, že vírus sa prenáša aj očami a treba si ich preto chrániť okuliarmi. Predstavuješ si apokalyptický zombie film. Kráčaš v ňom po ulici, oproti tebe ide starší špinavý muž a napľuje ti do očí. V hrôze si utieraš tvár, ako keby to ešte malo nejaký zmysel. Nakazil ťa. Tak ako nakazil ďalších a tí ďalších. Každý nakazený sa stane zombie prenášačom a napáda ostatných.

Doma dostávaš návaly tepla. Bojíš sa, že máš horúčku. Príležitostné zakašľanie zvyšuje tvoju paniku. Teplomer ukazuje 35 stupňov. Asi je pokazený.

Intenzívne sleduješ nové správy a každú hodinu refreshuješ online mapu s počtami nakazených, mŕtvych a vyliečených. Po každom refreshnutí očakávaš, že sa celkové čísla zvýšia. A ono ťa to nesklame. Naozaj naskakujú nové počty. Porovnávaš čísla v jednotlivých krajinách a percento úmrtí na počet nakazených. Je to zvláštny pocit, keď si bol zvyknutý, že vyššie číslo bolo vždy lepšie. Teraz je to naopak a tvoj mozog sa snaží spracovať túto zmenu.

Je to zlé a ty vieš, že to bude horšie. Apokalypsa je tu.

To bolo 6 dní po prvom identifikovanom prípade koronavírusu na Slovensku. 4 dni po zatvorení škôl v bratislavskom kraji.

To bolo ešte pred nosením rúšok.