Britská tradícia: Bábkové legendy Ivora Wooda

Čo nás ako prvé napadne pri pojme „britské“? Briskný humor? Majstrovstvo slova? Vkus a kultivovanosť? V prípade britskej tvorby pre deti treba podčiarknuť najmä systematickosť a edukatívnosť. Britská verejnoprávna televízia BBC bola jedna z prvých v Európe, ktorá začala s pravidelnou výrobou a vysielaním programov pre deti, najskôr v rozhlase a neskôr v televízii, a tento status si udržala dodnes. Keď analyzujeme zahraničné animované programy pre deti, ktoré do vysielania preberá Česká televízia a RTVS, zistíme, že najväčšia časť pochádza z Francúzska a Británie, konkrétne práve z dielne BBC.

Francúzi a Briti. Bašty európskej animácie nielen na poli detskej tvorby. Už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ich spojilo niekoľko tvorivých kooperácií, a za jednou z nich stál animátor a režisér Ivor Wood, neskôr autor viacerých legendárnych seriálov BBC. Skúsim v skratke predstaviť tri najslávnejšie, ktoré v rozšírených a vynovených podobách žijú na obrazovkách dodnes. Nie všetky diela, o ktorých budem písať, zrejme budete chcieť pustiť deťom – jednak sú v angličtine (čo, pravda, pre mnohých nemusí byť prekážkou), a za druhé sú naozaj staré, formálne prekonané a dajú sa nájsť len v málo kvalitných kópiách. To je v poriadku. Nič to nemení na tom, že sú dobrými podkladmi do diskusie.

1) ČAROVNÝ KOLOTOČ / THE MAGIC ROUNDABOUT / KOUZELNÝ KOLOTOČ
Originálna verzia televízneho seriálu Čarovný kolotoč z roku 1964 bola francúzska, Ivor Wood, anglicko-francúzsky animátor na nej spolupracoval s francúzskym režisérom Sergom Danotom. Keď chceli Briti seriál adaptovať do angličtiny, museli pristúpiť k dramatickým zmenám, prakticky nanovo napísali komentár. Z francúzskeho originálu prebrali len obrazovú stopu a tak sa francúzsky a anglický Čarovný kolotoč dajú považovať za dve odlišné diela. Anglický sa stal veľmi rýchly národným fenoménom a keď ho televízia stiahla z vysielacieho času pred spravodajstvom na inú, deťom prístupnejšiu hodinu, zdvihla sa v krajine vlna nevôle. Seriál milovali aj dospelí.

Čarovný kolotoč je vytvorený bábkovou (stop-motion) technikou a slovenskému publiku môže na prvý pohľad pripomenúť povedzme poľského Macka Uška. Hovoriace bábkové zvieratká v epizodických mikropríbehoch, jeden narátor artikulujúci všetky postavy. Estetika Čarovného kolotoča je však iná, je zaujímavejšia, je totiž výrazne štylizovaná. Predstavme si takmer prázdny priestor s niekoľkými geometricky až dekoratívne strohými prvkami, decentnú pastelovú farebnosť. Pár stromov, kvetov na čistom bielom papieri. Obrazové ticho. Analogicky aj vo zvuku tohto seriálu je ticho. Súdobé obecenstvo ho, pravdaže, nepočulo, pretože práve také spracovanie bolo vtedy normálne. Ale nám s odstupom pol storočia to doslova trhá uši – zvuková stopa seriálu je tichá. Dominantu zvuku tvorí čítaný komentár, voice-over jedného herca. Ale aký to bol text! Bola to literatúra so všetkým, čo k tomu patrí, so zvratmi typickými pre knižný text (repliky napríklad dopĺňa vysvetlenie, ktorá postava prehovorila), pričom obraz tvorí len ilustráciu tohto textu. Seriál nemá ruchy. To si dnes ťažko vieme predstaviť, a práve preto je dobré si pozrieť tento príklad. Čo s filmom robí taká obyčajná, neviditeľná vec ako ruchy. Uvidíme ich, až keď chýbajú, a v Čarovnom kolotoči chýbajú. Keď narátor mlčí, vo filme nastávajú momenty úplného ticha. Zvuk dopĺňajú len hudobné vsuvky a niekoľko výrazných zvukových efektov, ktoré sa nasádzajú len vo výrazných momentoch.

Máte radi humor Monty Pythonovcov? Pozrite si jeden – dva diely Kolotoča, pobavíte sa. Krava sa rozhodne, že je autobus. Jazvečík Dougal chce prevádzkovať ropovod alebo kandidovať vo voľbách. Absurdné! Veď to nie sú témy pre deti! Lenže rozprávanie o tom nie je vulgárne, prepísknuté, hlučné, ani nezrozumiteľné, naopak, je milé a príjemné, je to naozaj detský dialóg. Absurdné! A naozaj šarmantné. Tento mix publika, totiž prihováranie sa ľuďom ako takým, bez ohľadu na ich pohlavie a vek, bolo typické pre celú éru americkej grotesky, pre časy zrodu Pepka námorníka, Kocúra Felixa, Káčera Donalda atď. Separácia detského publika začala neskôr a v šesťdesiatych rokoch ešte nebola dokonaná. Dnes je dovedená do takého extrému, že programy sa na základe vekovej vhodnosti delia už na podskupiny po dvoch rokoch a pohlaviach (napr. 9 – 11 rokov, chlapci).

Pozrite si aspoň krátku ukážku, ako vyzeral legendárny Čarovný kolotoč v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Bude to dôležité pre pochopenie ďalšieho vývoja.

The Magic Roundabout (Serge Danot, 1965 – 1977)

V roku 2001 sa začali v Európe objavovať prvé pokusy o dlhometrážny film realizovaný 3D počítačovou animáciou (ďalej budem používať skratku 3D CGI, teda trojdimenzionálny, počítačom generovaný obraz). Prvý takýto film vôbec bol pixarovský Príbeh hračiek z roku 1995. Američania v Pixare mali obrovský technologický náskok a rádovo iné rozpočty, nech ale slúži Európe ku cti, že sa vývoja chytila, dokonca nie tak neskoro, ako by sa dalo čakať. Do roku 2005 vznikla asi desiatka filmov, mnohé zanedbateľné, no medzi tými, čo sa dostali do širokej distribúcie a prerazili aj na americký trh, bola i adaptácia Čarovného kolotoča. Pri jej výrobe opäť spojili sily Briti a Francúzi, no tentoraz už nešlo o projekt verejnoprávnych televízií, ale súkromných producentských spoločností a vysielateľov v spolupráci s národnými subvenčnými programami. Dlhometrážny The Magic Roundabout (niekde sa uvádzal ako Dougal, resp. Doogal) preberá z pôvodného seriálu postavy a z hollywoodskej tradície zas žánrové postupy. Vysiela skupinu hrdinov na cestu za záchranou sveta (ich mikrosveta). Medzi postavami hrá významnú rolu špecifickosť každého jednotlivca a vzájomná pomoc, bez ktorej skupina nemôže zvíťaziť nad zlom.
V poriadku, vystavať dlhometrážny príbeh je náročné, a americká dramaturgia dáva overené návody, ako to spraviť. Keď producenti riskujú nemalé investície, nemôžu akceptovať nejaký autorský, režijný, scenáristický a trhom neoverený pokus, preto sa veľké produkcie zväčša utiekajú k overenej štruktúre. Tá funguje, prostriedky sa zaručene vrátia. Lenže kde zostala duša pôvodného seriálu? Očarujúcu vizuálnu poetiku nahradila bezpohlavná, zameniteľná a v porovnaní so súdobými americkými výsledkami i ťažkopádna 3D grafika. Už žiadne špecifické, absurdné témy, ale vzorec. Výsledok je rozpačitý. Domáce publikum, ovplyvnené náklonnosťou k originálnej televíznej sérii, prijalo film pomerne dobre, avšak zahraniční diváci, a obzvlášť americkí, ho odmietli.

Film bol predabovaný do češtiny a ja som ho svojim deťom bez výhrad pustila. Nemá im ako uškodiť, utvrdí ich v tom, že si máme pomáhať, párkrát sa zasmejú. Takých príbehov sú tucty, všetky spoločne tvoria úzus a navzájom sa v ňom potvrdzujú. A zároveň neprinášajú originálnu nadhodnotu. Ak by som z tohto hľadiska mala charakterizovať dobrý film, je to ten, čo v pozitívnom zmysle slova vybočí z radu a dotkne sa nás tým, že priniesol iný obsah, ako dostávame zvyčajne. Pôvodný seriál Čarovný kolotoč to v sebe mal, jeho dlhometrážna adaptácia nie.

The Magic Roundabout (Dave Borthwick, Jean Duval, Frank Passingham, 2005)

Z dlhometrážnej verzie vznikol po doznení filmu recyklát, postavy a prostredia boli použité v TV seriáli The Magic Roundabout, ktorý prevzala aj Česká televize a sprístupnila ho českému (a slovenskému) publiku. Je vhodný pre predškolákov. Vnímam ho v duchu vyššie uvedeného ako pokračovanie zmaru potenciálu, na sláve ktorého vznikol. Výsledok ale rozhodne neoznačujem za ďeťom škodlivý, pokojne im ho doma ponúkam, prijímajú ho vlažne, na psychike sa nepodpisuje.

The Magic Roundabout (Graham Ralph, 2007 – 2008)

2) PADDINGTON
Teraz ochutnajme iné víno, slávne literárne adaptácie.
V sedemdesiatych rokoch sa zrodil televízny fenomén Paddington, adaptácia kníh o medveďovi Paddingtonovi od Michaela Bonda. Prvá séria, ktorú režíroval Ivor Wood, mala 52 dielov a vysielali ju v rozpätí rokov 1976 až 1980.
Z výtvarného hľadiska patrí prvá séria Paddingtona k tomu najlepšiemu zo svetovej detskej seriálovej tvorby vôbec. Slobodným spôsobom kombinuje trojdimenzionálnu bábku (ozajstného plyšového medvedíka) s polopriestorovými kulisami a kreslenými postavami. Pojmom polopriestorový myslím trojdimenzionálne kulisy vytvárané z plošných, kartónových častí, ktoré svojou povrchovou kresbou zámerne vyvolávajú dojem plošnosti. Vizuálne seriál evokuje koláž, takú, čo si dieťa môže vyrobiť samo, keď na papieri spája rôzne typy materiálov, obrázkov vystrihnutých z časopisov, vlnené a plyšové hračky a ručné dokresľovačky, alebo detskú hru, keď si dieťa kreslí a zároveň hrá v tejto kreslenej predstave s ozajstnými hračkami, hrnčekmi či bábikami.

Paddington (Ivor Wood, 1976 – 1980)

Za dvoma sériami seriálu nasledovali tzv. televízne špeciály, približne 25-minútové príbehy, ktorými televízie už roky zúročujú potenciál úspešných seriálov na dlhšej ploche.

Paddington Goes to the Movies (Barry Leith, 1980)

Paddington Goes to School (Martin Pullen, 1986)

Paddington’s Birthday Bonanza (Glen Whitting, 1987)

Knižná predloha Michaela Bonda Peddington Bear je britským národným pokladom podobne ako je tvorba Astrid Lindgrenovej národným pokladom Švédov. Nejde o jednu knihu, ale o celú sériu vydávanú v rozpätí rokov 1958 – 2018, spojovacím prvkom je, ako inak, postava plyšového medvedíka Paddingtona. Britská verejnoprávna televízia celkom logicky a systematicky preniesla toto dielo do televíznej podoby, sprístupnila ho tým širokej mase najmladších divákov a posunula kvality literárneho podkladu do novej podoby. (Zamyslenie do vlastných radov: čo považujeme na Slovensku v oblasti literatúry pre deti za národný poklad? Máme ho audiovizuálne spracovaný? Poznajú ho naše deti? Ktorú knihu by ste videli radi sfilmovanú vy? Ktorú vaše deti?) Pravdaže, príbehy medvedíka Paddingtona sa dočkali mnohých ďalších spracovaní (pozri napr. kreslený TV seriál americko-britskej spolupráce v produkcii Hanna-Barbera z roku 1989), žiadna z nich však z výtvarného či štylistického hľadiska nepredčila spracovanie Ivora Wooda.

Doplňme v tomto bode linky na dva dlhometrážne filmy vytvorené podľa rovnakej literárnej predlohy, hoci s pôvodnou tvorbou BBC a Ivora Wooda nesúvisia. Stále však zostávame na britskej pôde, dokonca opäť v spolupráci s Francúzmi. V roku 2014, a v pokračovaní v roku 2017 vznikli dlhometrážne hrané filmy Paddington a Paddington 2, kde postava medveďa dostala 3D CGI podobu. Oba boli mimoriadne dobre hodnotené divákmi aj kritikou. Ide o titul rodinného typu, vhodný na sledovanie pre rodičov s deťmi, odporúčam ich oba, ale poznámky k nim niekedy nabudúce.

Paddington (Paul King, 2014)

Paddington 2 (Paul King, 2017)

3) POŠTÁR PAT / POSTMAN PAT / POŠŤÁK PAT
Tretia Woodova televízna legenda sa zrodila v osemdesiatych rokoch. Poštár Pat je prototypom dobre vybudovaného seriálu. Cyklicky sa opakujúca činnosť (poštár denne roznáša poštu po meste) je zvolená tak, že sa v každom diele dotýka novej neznámej, v tomto prípade mnohorakých obyvateľov mesta, ktorí dostávajú zásielky. Zakaždým iný z nich sa stáva nositeľom výzvy, pripravenej pre Pata ako udička; má morálny, technický, ľudský, vzťahový či iný problém, ktorý je potrebné vyriešiť, a z ktorého sa môže dieťa poučiť. Ide o exemplárny príklad nevtieravej a príťažlivej britskej edukatívnosti, pričom nehovoríme o vzdelávaní akademickom. Hovoríme napríklad o učení sa dobrým mravom, láskavosti a pomoci blížnym. Jednoducho krásne, toto pre svoje dieťa chcete.

Bábková scénografia je tu v porovnaní s Paddingtonom výrazne realistickejšia, popisnejšia, postavy i prostredia sú rovnakej výtvarnej a technickej povahy, tvoria jednoliaty vesmír, napodobeninu skutočnosti. Všimnime si to, vývoj estetiky ide (u Ivora Wooda i vo všeobecných trendoch) od vysoko štylizovaných prostredí v šesťdesiatych rokoch, cez vizuálne, materiálové a technologické experimenty v rokoch sedemdesiatych, k realistickosti a popisnosti v rokoch osemdesiatych a ďalej. (V osemdesiatych rokoch prichádza na scénu 3D počítačová animácia, ktorá v posúvaní hraníc veristických zobrazení pokračuje dodnes.)

V pôvodnom Poštárovi Patovi je stále prítomný komentár hovorený jedným hercom, hoci tu už pracuje plastickejšie aj s ostatnými zložkami zvuku. Bábky neroztvárajú ústa, obraz je na dnešné pomery pomalý, statický, ale akcia jasná a zrozumiteľná, motivácie postáv prehľadné, deťmi odsledovateľné, a teda majú veľký didaktický dosah. Pre deti predškolského veku to považujem za nanajvýš vhodné charakteristiky.

Postman Pat (Ivor Wood, 1981 – 2017)

V deväťdesiatych rokoch vznikla druhá a v roku 2004 tretia séria seriálu, pričom bábková technika s každou sériou získavala väčšiu detailnosť, počet postáv rástol a animovaný pohyb precíznel. Ostatná séria využíva i lip-sync (otváranie úst pri rozprávaní). Bábková štylizácia v televízii nikdy nemôže konkurovať filmovému vizuálu, nemožno tu očakávať bohatosť či materiálovú pestrosť, detailnú drobnokresbu ako na veľkých filmových plátnach. Ale stále je to bábka a jej bábkový svet. Používa reálne materiály, kožušiny, sadru, tkaniny. Na rozdiel od diel tvorených technikou 3D CGI má schopnosť vzbudzovať pocit autentickosti, je haptická, deti tento svet poznajú vlastnými rukami, a to je pre ich zážitok veľký bonus. Novšie série Pošťáka Pata sú klasikou aj na obrazovkách ČT a perfektnou voľbou pre deti predškolského veku.

Postman Pat (Ivor Wood, 1981 – 2017)
https://www.youtube.com/watch?v=Za2jEFWQA8k

Teraz opakujúci sa scenár s Čarovným kolotočom: v roku 2014 sa Pošťák Pat dočkal zmeny vizáže, stala sa z neho počítačová postava, a to v rovnomennom dlhometrážnom filme. 3D CGI spracovanie sa snaží čo možno najvernejšie držať pôvodných výtvarných kvalít bábkovej verzie, no stráca. Nielen to. Z dobráckeho a priateľského panáka z centra vidieckej komunity sa stáva nepravdepodobná superstar bojujúca proti horde robotov? Čože? To už nie je adaptácia seriálu, tu si zo seriálu len požičali setup (postavy, ich vzťahy a prostredie) a použili ho v príbehu, ktorý sa ideovo predlohy prestal dotkať.
(K dispozícii český dabing.)

Postman Pat (Mike Disa, 2014)

Všetky tri originálne projekty: Čarovný kolotoč, Paddington aj Poštár Pat boli televízne seriály pôvodne realizované bábkovou animáciou. Veľká Británia zrodila mnohých majstrov tejto disciplíny, a bude ešte o nich reč. No globálnym trendom svetovej, a najmä televíznej animácie je nahrádzať bábkovú techniku, ktorá je finančne aj časovo najnáročnejšia, lacnejšími a rýchlejšími spôsobmi výroby, najmä 3D CGI animáciou. Čarovný kolotoč prežil rok 2000 v 3D digitálnej podobe a dovolím si zopakovať presvedčenie, že tým projekt stratil dušu; Paddingtona dnešné deti poznajú len ako tuctový kreslený seriál z dielne Hanna-Barbera alebo ako 3D medveďa z hraného celovečeráku. Jedine Poštár Pat videl 21. storočie ako bábka, no na dlhú metráž to už v bábkovej podobe nevytiahol.
Prečo to považujem za stratu? Pretože nové digitálne alternatívy sú uniformné. Používajú vizuálny i rozprávací štýl, ktorý je nejedinečný, vyrábajú sa podľa mustier a šablón a tým strácajú originalitu.
Bábka je pre dieťa iná ako 3D animovaná postava, je to objekt, aký pozná z reality, pripomína mu skutočné hračky, ktoré má ochytané. Oveľa väčšmi ho inšpiruje k výtvarným činnostiam. Materiálom, spojmi, ohybnosťou mu pripomína veci, čo samo dokáže vyrobiť. Bábkou vo filme pritom nemusí byť len klasická postava, ale akýkoľvek oživený reálny predmet, aj o tom bude ešte reč. Považujem za správne dávať deťom takéto impulzy.

Na záver jeden tip od nás z domu: áno, pravidelne svojim deťom podsúvam staré filmy, presne také, ako sú v ukážkach, pokiaľ nás neodradí jazyková bariéra. Na odmietanie sa treba pripraviť, sledovacia rutina je veľká zbraň súčasného masmediálneho kolosu, ale dá sa prekonať. Prečo to robím? Okrem iného preto, že staré filmy sú pomalšie. Rozprávajú doslovne, nepreskakujú informácie, nestrihajú každú druhú sekundu. Dajú dieťaťu čas pochopiť súvislosti, často mu ich priamo pomenujú. To je napríklad pri predškolákoch nesmierne dôležité. Nie raz som bola svedkom, že pri súčasných dynamických a hlučných produkciách deti sledujú len vizuálne vnemy, tupo, bez pochopenia, pretože tok informácií je prirýchly, alebo dokonca tvorcami zanedbaný. To už nie je sledovanie, ale vyraďovanie mozgových funkcií. Druhým dôvodom je prehlbovanie citlivosti na inakosť. Inakosť vizuálnych vnemov, inakosť postáv, inakosť príbehov. Áno, filmy i hrdinovia môžu vyzerať inak ako Disneyho princezné. Pôvodný Paddington moje dcéry úplne mimo očakávaní rozosmial, aha, on je v nakreslenom svete! Veď to je ako papierový domček, čo sme robili pre bábiky! A ten estetický vplyv by vám schválil hocktorý výtvarník, verte, určite ľahšie než Tlapkovú patrolu, hoci ani tú ako celok určite nezatracujeme :)