Zápisky v čase korony #somdoma

Ja #somdoma, v práci nám schválili home office (môj prvý v živote) a tak sme všetci spolu doma od rána do večera a od večera do rána. Teda meninový oslávenec dnes po týždni išiel do práce, asi sa aj trochu potešil, že si od nás oddýchne… Home office je fajn, ráno si zároveň s compom zapínam aj Živú panorámu, nech mám aspoň vizuálny kontakt s horami. Pri home office tiež treba dodržiavať pravidlá, bezpečnosť na pracovisku (neverili by ste, koľko je doma predmetov, do ktorých sa dá udrieť koleno, hlava alebo lakeť ;)) ale napr. aj obedňajšiu prestávku. Len ten obed sa nejak nevie navariť sám… Snažím sa improvizovať z toho, čo je doma a čo je rýchlo hotové. Syn má tiež home office, smejeme sa, čo si má zobrať do práce na obed… Len také malé milé žartíky. Ale aspoň sa nerušíme pri práci, každý homeofficujeme v inej „kancelárii“. Zatiaľ to zvládame, aj keď dni sa podobajú ako vajce vajcu… Niektoré veci sú nemenné aj v čase korony, káva dvakrát denne, akurát len doma. „Kávičkové“ som tentokrát poslala #ktopomozeslovensku.

Kým sa dalo, chodili sme na prechádzky na odľahlejšie miesta alebo do záhradky. V tomto takmer letnom počasí sa ťažko sedí medzi štyrmi stenami. Vždy som si tie španielske chrípky a morové epidémie predstavovala pochmúrne, zamračené a daždivé. Omyl, epidémia sa vie šíriť aj v týchto nádherných slnečných dňoch, ktoré nás lákajú porušiť príkaz… nedajme sa. Vidím progres, ľudia sa snažia. Ešte cez víkend bolo vonku množstvo ľudí, nie každý mal rúško či šatku cez tvár, v týždni už bolo ľudí von naozaj málo a tvár prekrytú takmer každý. Som trochu podráždená z tých, ktorí nerešpektujú odporúčania, na prechádzke nás starší pán poučoval, kadiaľ máme ísť a síce rúško na tvári mal, ale iba na brade. Podráždene som ho zahriakla ( -moju dcéru nie!). A propos rúška. Asi som jediná žena, ktorá nevie doma vyrobiť túto užitočnú vec. Včera som prišívala aspoň gumičky na darované, no na výstavu to nie je. Ešte, že máme množstvo nákrčníkov na športovanie, teraz sme ich naozaj využili.

#somdoma, ale stále mám plány. Určite budeme voľný čas tráviť tu na Slovensku, áno, aj hotel aj reštaurácie využijeme, ale najmä pôjdeme do divadla (nie raz), na koncerty a tiež sa chystám do Danubiany :) Rodičov vezmeme niekam na výlet, už týždeň sme sa nevideli, fakt má toto trvať viac ako dva mesiace?

Stále som zvláštne nepokojná, hovorím si, nepanikár…  a stále verím skôr optimistickým modelom. Aj keď dnes môj optimizmus dostal ranu. Dcére vystúpila teplota nad tých všade omieľaných 38 stupňov. Má 19 rokov, akurát maturantka. Nemáme cestovateľskú anamnézu, ale robila hostesku v divadle. Poslednýkrát bola v práci akurát v ten piatok, keď sa potvrdil prvý prípad. Paradoxne na dnes vyšiel posledný deň údajnej 14-dňovej inkubačnej doby. Držte palce, na infolinke ma ubezpečili, že to nie je covid, máme nosiť rúška aj doma a izolovať ju (sa ľahšie hovorí ako urobí). Okej, naše deti od malička vedeli, kedy ochorieť, ideálne v piatok podvečer… Myslela som, že ju pre pokoj duše dám otestovať, ale aj to nám dnes zatrhli. Nie, nie je to len z pasie, pán končiaci premiér, je to preto, aby som mala istotu, že moja dcéra nie je prenášačom koronavírusu a že sme neohrozili niekoho ďalšieho, možno oveľa zraniteľnejšieho ako my. Opäť dezinfikujem všetko už ikskrát vydezinfikované, všetci si drhneme ruky ešte viac ako doteraz (aj keď si myslím, že viac sa už naozaj nedá), varím čajíky a pacientka sa usmieva ako keby nič (v čo všetci dúfame). Teraz viem naozaj pomôcť iba tým, že budem sedieť doma. Aj keď sedieť je pre mňa prisilné slovo. Idem ešte poslať ďalšie kávičkové, nech majú naši zdravotníci všetko, čo majú mať. Aby sme to spoločne zvládli.