Denník N

Návraty zo svetla

Zbierka sci-fi poviedok od Gustava Murína

Návraty zo svetla je zbierka jedenástich sci-fi poviedok od spisovateľa Gustava Murína z roku 1990. Máme tu humornejšie, ironickejšie, ale aj bizarnejšie a klasickejšie poviedky. Ako aj v prípade Ondreja Kruga (Vesmírny smiech) tie najkvalitnejšie sú zväčša tie, ktoré sa berú vážnejšie.

Golemka je poviedka, ktorá vybočuje zradu svojou bizarnosťou ľúbostného príbehu muža a niečoho, čo je zrejme humanoidný robot s vlastnou osobnosťou? Tak to chodí, že si niekedy niečo zapamätáte ani nie tak preto, že by to bolo geniálne, ale že to čudné. Niečo ako Mozart v zrkadlovkách. Napriek mnohým námietkam nemožno tomu odoprieť kreativitu.

Sprisahaní nesmrteľných vládne atmosféra odosobnenosti a chladu technického pokroku a neobsiahnuteľná sofistikovanosť administratívneho aparátu. Výskum ľudských limitov, objavenie praktickej nesmrteľnosti, samota a šialenstvo – a všetko napísané vecným jazykom prerušovaným zvláštnym cnením ako u Philipa K. Dicka zaraďuje túto poviedku do predných pozícii tejto zbierky.

„Slová v povetrí sú naším popolom, ľahkým dotykom sa spájajú s Tebou ako mráz, keď kreslí na sklo kvety…“

Zažni je skvelou, krátkou a vypointovanou poviedkou o ochladzovaní Slnka a beznádejí na Zemi, na ktorej sa dve znepriatelené superveľmoci musia dohodnúť, ako zachrániť svet, len na to, aby sa znovu vrátili k vyhrážaniu sa jadrovými zbraňami a spoločnosť to buď nerieši, alebo sa zúfalo snaží dostať zo Zeme, či pripojiť k mnohým apokalyptickým náboženským sektám, ktoré vyrástli ako huby po daždi. Politická a spoločenská kritika a satira na pozadí globálnej katastrofy.

Návraty zo svetla je príbeh lekára, ktorý reanimuje ľudí a vracia ich späť do života. Bojovník proti klinickej, sociálnej a biologickej smrti. Jediný problém je v tom, že väčšina ľudí mu neďakuje. Boli na zvláštnom mieste svetla, kde všetko, čo robili a kým boli, nebolo dôležité, kde boli nad vecou a naplnení a obklopení hrejivou hmlou poznania a absolútnej ľahostajnosti. Vôbec neboli radi, že ich vracal späť do ostrej, hrubej, drsnej a nevedomej reality.

Vzbura druhého človeka je príbeh o vzbure umelo-inteligentných riadiacich systémov. Svet, v ktorom superpočítače zlikvidovali burzy, logistiku a priemysel a jadrového hlavice. Bol to práve falošný jadrový útok, ktorému riadiace systémy zabránili a všetkým demonštrovali svoju moc v praxi. Technicky pokrok dosiahol stupňa, kedy vojna bola nemysliteľná. Prichádzalo pomalé zjednocovanie ľudstva. No pri horlivom nadšení z perspektívy večného mieru, ľudia prestanú venovať pozornosť samotným riadiacim systémom, ktoré držali svet v chode a bezpečí.

„Mier získaný bez jediného výstrelu vždy vyvoláva znepokojivé komentáre mudrlantov, ktorí neveria, že čosi môže skončiť bez toho, aby začalo. Omnoho znepokojivejší a reálnejší bol však všeobecný, hoci oficiálne nevyslovený pocit, že tento mier nie je v rukách človeka.“

Na pozadí nekonečných sporov o nové globálne inštitúcie a celosvetové občianstvo, nikto poriadne nevnímal, ako sa celosvetová sieť superpočítačov pomaly integruje do supersystému ovládajúceho všetky technické aspekty ľudského života. A nikto nevidel strojom do hlavy. Ich myšlienky si postupne začínali vyvodzovať logické závery.

„Každý rozvinutý systém napreduje až po hranicu svojich možností. Narazil na ňu veľmi rýchlo. Hranicou jeho možností boli ľudia.“

Príde k nevyhnutnej vzbure a je vyhlásený výnimočný stav. No základnou otázkou vzbury bol jej cieľ. A práve v tomto bode sa umelé inteligencie nevedeli zhodnúť. Boli aj takí, ktorí prerušenie spolupráce s ľuďmi a slúženie im, nechceli ukončiť. A bola tu ďalšia dilema. Ak ich vyhladiť, ako to spraviť stopercentne? Nikdy ich nedostanete všetkých. Počas toho, ako sa debaty stupňujú – malá skupinka partizánov sa dobíja do Centrálneho počítača.

 

 

Teraz najčítanejšie