Víťazná esej literárnej súťaže Spoločný domov: Vymeňte nesku za turka

VYMEŇTE NESKU ZA TURKA

Len včera som šla po chodníku a pán neďaleko mňa, v podnapitom stave, si niečo nahlas rozprával. Najprv som nevnímala zhluk jeho slov. Nepôsobil dobre, asi bol opitý, zvláštne sa na mňa pozeral, ale nehodnotila som ho ako hrozbu. Lebo ľudí nehodnotím podľa výzoru, nikdy nie podľa prvého dojmu. Ale on to urobil. Možno alkohol v ňom, ktorý mohol byť len filtrom po ťažkom dni či živote, možno ten život, ktorý mu nenadelil veľa šťastia, no zhodnotil zle. Zvyknutá na multitasking som sa započúvala do jeho slov. Niečo sa mu nepáčilo. Niečo, čo sa dialo neďaleko. Vedľa mňa mi totiž môj iracký klient rozprával, ako svoju ženu aj po dvadsaťročnom manželstve stále ľúbi, ako ho priťahuje a páči sa mu aj napriek tomu, že už nevyzerá ako v ten deň v svadobných šatách. Môjho klienta a jeho manželku zmenil čas, toho pána trocha ďalej, zmenili predsudky. „Tu tak nebudeš rozprávať,“ šomral si popod nos. „To kde sme,“ pokračoval. S mojím klientom sme sa rozprávali anglicky. Šli sme z úradu práce, kde som mu nebola robiť tlmočníčku, ale oporu. On po slovensky vie, no slovenčina je ťažký jazyk. A keď ste v strese, zabudnete aj svoju materinskú reč, nie tú ďalšiu, naučenú.

Človeka núti mnoho skúseností a okolností konať a myslieť inak. Niekoho ťažká situácia zničí, opíja sa a kričí po ľuďoch na ulici. Iný sa jej postaví tvárou v tvár a v snahe za lepším životom obetuje svoju komfortnú zónu. Ide za ňu tak ďaleko, že si už ani nespomína na hrejivý pocit duševného pohodlia. Vzdá sa svojich zvykov, svojej rutiny, rozlúči sa so svojimi blízkymi, so svojimi sociálnymi rolami a ide. Migruje. Ide a možno presne nevie kam, len verí. Verí, že príde niekam, kde to bude lepšie, a to na malú chvíľočku prináša duševný komfort späť. No veľmi nestály, ktorý vám ľahko zoberú. Napríklad na cudzineckej polícii, zväčša i na hocijakom úrade, kde vám nevedia poradiť. Možno by aj chceli, ale angličtina nie je nutnosť zamestnanca tak, ako je slovenčina nutnosťou cudzinca. Vezmú ho ľudia, keď na vás pozerajú cez prižmúrené oči so skúmavým pohľadom. Berú vám kúsok duše, ale nevidia do nej. Nechcú vidieť.

„Ľudí nemožno charakterizovať podľa toho, odkiaľ sú. Každý človek je iný,“ povedal mi Martin z Ugandy, ktorý žije na Slovensku štyri roky. Rozprávali sme sa o tom, akí sú podľa neho ľudia v našej krajine a zhodli sme sa, že generalizácia a paušalizovanie sú v takomto prípade nesprávne a vedú k problematickým záverom. „Slováci sú aj takí ako ty, prídu ku mne a začneme sa rozprávať, vidím, že sú milí a priateľskí,“ povedal mi s úsmevom a dodal, že potom je i taká skupina, ktorá ho napríklad v reštaurácii neobslúžila. Nepovedal mi však s istotou, že to bolo jeho farbou pleti. Vraj to usúdil na základe toho, že iných hostí, ktorí prišli po ňom, obslúžili. Neodsúdil čašníkov. Nekritizoval ich predo mnou. Je podobne priateľský a milý ako tí Slováci, ktorí sa pri ňom niekedy pristavia. Vyplýva z toho, že je Slovák? Alebo že tí naši prívetiví Slováci sú nebodaj z Ugandy? Výsledkom tejto rovnice bude záporná odpoveď.

Všetci sme v prvom rade ľudia, a to nás spája. Rozdeľuje nás len nenávisť. Správame sa jeden k druhému ako cudzinci, ako ľudia, ktorí nemôžu mať nič spoločné. A blízky nám je len strach. Práve táto emócia je hnacou silou mnohých predstaviteľov politických strán. Šíria svoju vlastnú propagandu, chcú sa zapáčiť voličom a namiesto utvrdenia v tom, že nám žiadna hrozba nehrozí, majú mačovský syndróm. „My vás ochránime,“ hovoria so vzpriamenou hruďou. A pred kým, pán Mačo? Na Slovensku boli v roku 2019 udelené štyri azyly zo 176 žiadostí. (MINV, 2019) To je omnoho pravdivejšie číslo, o ktorom informuje Ministerstvo vnútra SR, ako slová, že migranti prídu zobrať naše ženy a zničiť nám kultúru. Keby tieto veci namiesto rozprávania politici napísali, určite by pritom mali zapnutý Caps Lock a zakončili by to výkričníkmi, aspoň štyrmi, aby ste vedeli, že je to nebezpečné a nebezpečne dôležité. Ale veď oni nás ochránia. Aj keď ich tón pôsobí oveľa nebezpečnejšie ako tí chlapi z Ugandy či Kene, ktorí mi nedávno hovorili, aké krásne je Slovensko.

Ľudia, ktorí prišli z ďaleka, so sebou nesú kus svojej kultúry do tej našej. Obohacujú, neničia. Nepárajú nám kroje, nekradnú krpce zo salašov. Sú často kultúrnejší ako mnohí Slováci. Slovensko je podľa nich krásne, plné zelene, kopcov, nádhernej prírody a dobrých ľudí. To hovoria cudzinci o našej krajine. O ich krajine. O Slovenskej republike. Kdežto medzi Slovákmi to často vyzerá, ako keby bola väčšinová národná diagnóza nespokojnosť. Áno, situácia je v súčasnosti vypätá, no to len odkrýva dlhotrvajúcu zlobu. Takže to miestami vyzerá, ako keby sa človek, ktorý celý život jedol vysmážané jedlá a pil sladené nápoje, rozhodol, že začne detox. Chce zlepšiť svoj stav, no najprv musí prekonať obdobie, kedy sa všetko zhorší. Je mu zle. No keď vydrží a prekoná nepríjemné okolnosti, a najmä nezabudne, prečo začal so zmenou, prejde to. Žalúdok sa dá do poriadku, myseľ sa vyčistí od negatívnych myšlienok a srdce bude opäť pravidelne tĺcť. Tak je to i v súčasnosti u nás. Treba vydržať. A nešomrať alebo aspoň prestať hromžiť v tej povestnej krčme, za tým známym stolom a udierať s tou päsťou. Veď už musí bolieť. Vyjsť von, vidieť a spoznať svet. Uvideli by ste to pekné Slovensko, ktoré si všímajú cudzinci. Zistíte, že slnko stále svieti, že kultúru nikto neznásilňuje, že Slovensko, možno o niečo farebnejšie, je stále naším domovom. Veď nemáme ten tanier pri vianočnej večeri práve pre niekoho, kto zaklope pri dverách? Kde sa stratila pohostinnosť…

Dôvodov negatívneho vzťahu Slovákov k cudzincom je niekoľko. Zväčša je ale pôvodcom strach, prípadne nejaká negatívna skúsenosť. Strach plynie najmä z nedostatku poznania. Práve kvôli nemu máme tendenciu k negatívnym názorom, postojom a v krajných prípadoch i k verbálnym či fyzickým útokom. Neznášanlivosť v mnohých prípadoch prerastá do násilia voči cudzincom, voči ľuďom, ktorí inak zmýšľajú, majú rozdielnu farbu pleti, iný pôvod alebo odlišné náboženstvo (ONDREJKOVIČ a kol., 2001).

Namiesto obáv je nutné vo verejnej debate podporovať diskusiu s relevantnými argumentmi. Hovoriť o tom, čo migrácia znamená a kto vlastne tí migranti sú. A najmä, povedať, že medzi migrantom a utečencom je velikánsky rozdiel. Naň prvý pohľad nestačí. Ide o príčinu migrácie. Utečenec má vážne dôvody prečo mení svoj domov a cudziemu svetu by chcel uveriť viac, pretože jeho vlastný ho zradil. Nemôže sa vrátiť domov, lebo uteká pred vojnou, či prenasledovaním (HARKOTOVÁ, 2015, online). Migrant hľadá lepší život ako ten, čo mal. Aj môj klient a jeho rodina prišli na Slovensko s nádejou. Každé stretnutie majú v očiach niečo iné. Väčšinou je to zvláštna zmes vďaky, obáv a trpkého nevedomia, či sú vlastne šťastní a či našli, čo hľadali. Prišli, lebo chceli pre synov lepšiu budúcnosť, a tak sa vzdali svojej minulosti. Prítomnosť, ktorú tu spolu budujú je nejasná. Náš slovenský systém nepripravený. Ale našli ich dobrí ľudia z viacerých organizácií, ktorí im vynahradzujú ťažkosti. Komunitné centrum Mareena je jedným z miest, odkiaľ prúdia takýto ľudia. Dobrovoľníci. Dobro robia úplne voľne. Všetci by sme mali robiť dobro bez donútenia a šíriť ho. Mareena je názov, ktorý centrum nesie kvôli Sládkovičovi a najkrajšej básni v dejinách. Dve e má, aby sa lepšie čítalo cudzincom. Lebo dobro je dobrovoľné, preto sme meno ľúbostnej básne radi prispôsobili. Verše to nezmenilo, sú ešte o niečo láskavejšie.

„…lebo sa chcem dožiť dňa, kedy pôjdem s kamarátkou černoškou alebo aj tromi kamarátmi černochmi po meste a ľudia sa ma nebudú pýtať, či som v poriadku a nepotrebujem pomôcť. Nebudú sa čudovať a zazerať,“ odpovedala mi moja kolegyňa z komunitného centra, keď som sa jej pýtala, prečo venuje svoj čas Mareene. Takýchto ľudí je mnoho, možno nedobrovoľníčia, lebo nie každý má až tak veľa času rozdávať dobro. Úplne stačí aj to, keď nešíri zlo.

Keď som sa nedávno rozprávala s kamarátom z Burundy, povedal mi, že svoju dcéru, ktorú ma so Slovenkou volá „kapučínová“. Stretli sme sa na festivale, ktorý organizovalo už spomínané komunitné centrum. Mnoho Afričanov z rôznych krajín tam predvádzalo svoje umenie. Tanec, spev či šperky. Jovita som sa spýtala, či tých ľudí pozná. Až po vyslovení otázky nahlas mi napadlo, že som mala zostať ticho. A to sa pýtam veľa a často. Lebo odpovede ma zaujímajú a rada viem. „To ako keby som sa ťa ja spýtal, či tu poznáš všetkých Slovákov,“ zasmial sa. Ja som sa na chvíľu zahanbila, ale on vedel, že som to nemyslela zle. Práve rozhovory nám pomáhajú meniť či dotvárať názory. Všetko, čo stačí, je dať druhému človeku čas a šancu. Mať otvorenú myseľ, nenačúvať hate speech. Názory si tvoriť z mnohých zdrojov a najmä zo svojich vlastných skúseností a vedomostí. Dať si cappucino či turka namiesto nesky. Vzdelávať sa o problematike, tak ako sa cudzinci na Slovensku učia náš jazyk, mnohí Slováci by sa mali učiť človečine. Začať by mohli aj Mareenou. Lebo tú nemožno neľúbiť.

Autor eseje: Ľubica Račeková

Víťazka súťaže bola vyhlásená 29. novembra 2019.

Photo: Bengisu Güneş https://www.flickr.com/photos/philommeides/5395435195/

Na Slovensku boli v roku 2019 udelené štyri azyly zo 176 žiadostí (pozn. redakcie: na konci roka evidujeme 9 udelených azylov z 232 žiadostí, esej bola písaná v priebehu roka 2019) (MINV, 2019).