Denník N

Tento rok Veľká noc nebude

niežeby Ježiša nepopravili, vôbec nie, len to zmŕtvychvstanie bude dlhšie a bolestnejšie.

Každý vie, že to nebude krátke, nikto však ani len netuší, aké to bude dlhé. Cirkev sa pripravuje na zatvorené chrámy a online omše. Kristus umrel pred 2020 rokmi a postupne umieral každý rok a každý rok vstával z mŕtvych. Vždy sa mu to podarilo za tri dni, tento rok mu to potrvá oveľa dlhšie. Dokonca ešte aj to umieranie prišlo oveľa skôr a ťahá sa to. Tých klincov je oveľa viac a sú oveľa tupšie.

Predstavujem si tradičnú dedinskú oblievačku v čase pred koronavírusom. Zvyčajne dvaja mládenci držali nebohú dievčinu za ruky, ktoré jej rozťahovali na všetky svetové strany. Ona medzi nimi visela presne ako Ježiš na kríži a s väčším či menším odhodlaním sa metala. Stupeň odhodlania závisel od počtu takýchto zážitkov absolvovaných v ten deň. V očiach predsavzatie zapamätať si tých, ktorí ju ponížili, a nikdy im to nezabudnúť.

Predstavujem si tradičnú dedinskú oblievačku dnes. Mládenci budú mať namiesto voňavky Savo, dievčina bude stáť na dvorčeku sama s rozpaženými rukami, lebo sa jej nikto nebude môcť nielenže dotknúť, ale sa k nej ani len priblížiť menej ako na meter. Skupinky chlapcov oblečených v kroji  sa budú ťahať ulicou, aby dodržiavali medzi sebou predpísaný rozostup, a kým prvý bude už na dolnom konci dediny, ten posledný v skupinke bude ešte oblievať na hornom. V čele pôjde harmonikár, bude spievať a vyhrávať Na trenčanskom moste fialenka roste, ale tí na konci zástupu už budú iba matne počuť niečo ako Pod Inovcom, pod tým kopcom, lučka zelená. Chlebíčky sa budú brať iba v jednorazových rukaviciach a rozhodne sa nebude môcť piť z jedného štamprdlíčka bez toho, aby sa pred tým nedezinfikoval.

Včera sme sa telefonicky rozprávali s Máriom. Poznám sa s ním niekoľko rokov, nepamätám si jedno stretnutie, kedy by sme sa naozaj dobre nezabavili. Vážneho som ho videl iba raz a mám to pred očami stále v podobe fotky. V podstate sme na tej fotke vážni obaja. Okrem nás dvoch sú na nej ešte aj naše vtedy ešte len priateľky, dnes už manželky. Ony sú, naopak, obe vysmiate. Doteraz nevieme prísť na to, prečo sa my s Máriom tvárime tak, ako keby sme vedeli, že sme vyhrali a nemôžeme nájsť tiket a dievčatá (lebo vtedy ešte boli dievčatá a my chlapci), ako keby ten výherný tiket našli. V každom prípade včera sme boli ak nie mrzutí, tak určite nie veselí. Ak by sme si opäť spravili fotku, vyzerali by sme na nej ako v minulosti. Ako keby sme neverili, že ten tiket ešte niekedy nájdeme.  Mário poznamenal, že tento rok pôjde oblievať jedine tak do obývačky. Ja nepôjdem nikam. Nie, že by som za posledné roky niekam chodil.

Obaja sme pomerne veľkí optimisti, ale vraveli sme si, že tento rok Veľká noc asi nebude. Optimisticky sme sa do telefónu rozlúčili s prianím, aby sme sa stretli aspoň v lete na krátkej opekačke. Pre istotu sme si však popriali aj šťastné a veselé vianočné sviatky a šťastný nový rok. Len tak. Pre istotu. Viete vy, čo nás ešte vlastne čaká?

Optimizmus treba, ale odtiaľ potiaľ…

 

 

Teraz najčítanejšie

Marián Letko

Zväčša neškodný...https://maroskocestuje.webnode.sk/