N. Ripken: Bláznovstvo poslušnosti (Čitateľský denník 11/2020)

Podľa Marshalla sú to štatistickí kresťania. Pri sčítaní ľudu by označili kolónku „kresťan“. Čo to označenie skutočne znamená, môže každý len hádať.

Kresťania — členovia sa hlásia ku konkrétnej kresťanskej inštitúcii či organizácii. Stále to neznamená, že sa nevyhnutne zapájajú do chodu cirkvi alebo tam chodia. Jednoducho majú s cirkvou nejakú väzbu a hlásia sa k nej. Možno povedia: „Som katolík,“ alebo „Som baptista,“ či „Som metodista“.

Aktívni kresťania sa skutočne podieľajú na živote cirkvi. Zvyčajne sa zúčastňujú bohoslužieb. Nejakým spôsobom sa podieľajú na formách a rituáloch viery. Ich spojenie s cirkvou sa často obmedzuje na svadby, krst a pohreby.

Veriacich (alebo živých veriacich) formuje ich kresťanská viera a je pre nich najdôležitejšia. Snažia sa svoju vieru žiť a sprostredkovať ostatným. Ak použijeme slová zo sveta evanjelikálov, majú s Ježišom osobný vzťah. Často používajú slová z Evanjelia podľa Jána 3 a hovoria, že sa „znovuzrodili“.

Skrytí veriaci sú ľudia, ktorí veria tajne. Obávajú sa prenasledovania, a tak si držia vieru v sebe. V určitých situáciách taja svoju vieru pred vládnymi úradníkmi a zamestnávateľom. V iných situáciách skrývajú vieru pred rodinou a priateľmi.

Možno nezažívajú konkrétne prenasledovanie zvonku, ale strach z prenasledovania spôsobuje, že vieru držia vo vnútri. Vo veľkej časti vieru skrývajú, aj keď je skutočná. Vo väčšine prípadov sa k cirkvi „nepripojili“, aj keď to môže byť chybné hodnotenie, lebo na mnohých miestach neexistuje oficiálna cirkev, ku ktorej by sa mohli pripojiť.

Nikdy ma nenapadlo rozmýšľať nad ľuďmi, ktorí konvertovali na kresťanstvo z islamu. A už vôbec nikdy nad podobnými príbehmi hinduistov či budhistov. Ako to všetko vnímali ich rodiny, čo znamenal takýto obrat pre spoločnosť, v ktorej žili. A či kvôli svojej novej viere neboli aj prenasledovaní.

Americký misionár Nik Ripken sa dlhodobo venuje práve problematike prenasledovaných kresťanov. V slovenčine mu už vyšla kniha Božie bláznovstvo!?, v ktorej popisuje svoj životný príbeh a skúsenosti zo Somálska. Čo však bolo pre mňa najzaujímavejšie, značný čas a energiu venoval projektu, v rámci ktorého cestoval po svete, a robil rozhovory s prenasledovanými. A okrem Afriky a Číny zavítal aj do post-komunistických krajín — to už sú príbehy a reálie, ktoré sa nás bytostne dotýkajú a vieme si ich predstaviť.

Bláznovstvo poslušnosti je akýmsi pokračovaním tejto prvej knihy, snaha vytvoriť manuál pre misionárov a zároveň tak trocha prefackať nás, ktorí sme zvyknutí žiť v pokojných časoch na pokojných miestach.

Jednotlive kapitoly sa teda zameriavajú na budhistickú, hinduistickú, ale najmä islamskú kultúru a zmýšľanie — všetky texty vychádzajú zo stoviek rozhovorov, ktoré Ripken nahral naprieč desaťročiami. Časť knihy sa venuje aj príprave misionárov, americkej (evanjelikálnej) kultúre a nájdete tu aj zopár zoznamov a definícií.

Tie mi sadli najviac — keď sa autor snaží podávať informácie inou formou, pôsobí na mňa text tak trocha rozbito a nevyvážene, viaceré príbehy sa opakujú a celok tak stráca čtivosť. Preto vo mne zanechala lepší dojem kniha Božie bláznovstvo?!.

Ak vás však zaujímajú aj technickejšie stránky misie a prežívanie kresťanstva v iných kultúrach, pridajte si k môjmu hodnoteniu kľudne aj 20 %.

Pokojný čas v karanténe, priatelia.

A umývajte si ruky!