Denník N

Karanténa

Dva týždne doma, týždeň karantény.
A tak sa hlava rozbehla a prsty po klávesnici tiež.

Dva týždne doma, týždeň karantény. Mám snahu dodržiavať nejaký režim. Mám pocit, že je dôležité nezvykať si na pohodlie domova. Ráno vstať, vyliezť z pyžama, ísť do práce, aj keď je to len pracovňa vedľa kuchyne. Luxusná, so špajzou a chladničkou. Obed a zas šup naspäť. O štvrtej koniec a rýchlo von, niekam, kde je čo najmenej ľudí. Nachodili sme za posledné dni toľko ako za posledného pol roka. Dni plynú skôr na nete, ako vonku, vonku je to tak, ako písal Samo, čakanie na bombu. Krásne teplé počasie skončilo, tak to možno bude jednoduchšie, budeme viac chcieť byť vnútri, sami.

Rozprávame sa o všeličom, stále sa vraciame k tomu, čo bude potom? A bude nejaké potom? Aké potom to bude? Neistota a neschopnosť niečo robiť, len povinnosť čakať, sú ubíjajúce samé o sebe. Ja viem, inde umierajú ľudia a ja sa tu sťažujem. Nesťažujem, len si zaznamenávam deň a pocit. Lebo som si uvedomil, že tie dni sa na seba podobajú ako nikdy predtým. Ako človek, zvyknutý na zmeny a vítajúci zmenu v rutine mám s tým opakovaním problém. A chýbajú mi ľudia. Reálne, osobné stretnutia a rozhovory. Kde človek nevidí len písmenká, alebo v najlepšom prípade rozmazané video. Nie že by som nebol vďačný za internet a sociálne siete. Veď nebyť nich, tak si toto píšem do šuplíka, alebo nejakému priateľovi v liste. Facebook je teraz určite veľkou pomocou aj pre osamelých ľudí, ktorí by inak sedeli doma a pozerali na telku, alebo do steny. Takto môžu aspoň nejak komunikovať. Ale aj tak sú osamelí, aj tak im je smutno. A nevedia, či to tak nebude do konca ich života.

Zvláštne bolo ísť do Šale, kam som musel ísť kvôli práci. Cesty v Bratislave prázdnejšie, v každej dedine ľudia v rúškach, okrem jednej partie opravujúcej strechu, možno to bola rodina a žijú spolu, tak na čo? Stretol som len troch ľudí, všetci sme mali rúška, ale niekde v podvedomí mi aj tak behá: „Mal to niektorý z nich? A dostal som to od neho? Priniesol som to domov?“ Inak, behať pol dňa v rúške a telefonovať polovicu toho času nebolo práve najpríjemnejšie. Človek lepšie pochopí, čím si prechádzajú zdravotníci, ale aj predavačky, vodiči MHD a ďalší, čo s rúškom na tvári musia tráviť celé dni. Apropo rúška, bolo to zaujímavé sledovať. Chodili sme von každý deň, takže sme mohli porovnávať a naozaj sa to udialo zo dňa na deň. Jeden deň skoro nikto, na druhý deň takmer všetci. V jeden deň plná terasa vo Funuse bez rúšok, na druhý deň nikto. Na ďalší už zatvorené. Na to, akí sme inak na Slovensku nedisciplinovaní to je až obdivuhodné.

Čo nám táto vojna s neviditeľným nepriateľom prinesie? Neviem, podaktorí hovoria, že si ľudia snáď uvedomia hodnotu tých, ktorí zachraňujú životy a vedcov, ktorí im v tom svojim výskumom pomáhajú. Nemyslím. Keď toto pominie, ľudia radi a rýchlo zabudnú. Na zlé sa zabúda rýchlo, všetci budú mať snahu čo najskôr žiť „normálne“. A ani im to nemožno vyčítať. Aj tak budú mať starosti, ekonomika mieri do recesie, hovorí sa, že nezamestnanosť neporastie, ale ktovie? Tak sa budú chcieť stretávať, baviť, chodiť do kina, robiť všetko to, čo teraz nemôžu. Zatlieskajú, ešte raz, dva krát a potom sa otočia a pohnú ďalej.

Najhoršie je, že kvôli veľmi slabému testovaniu vlastne nevieme, čo nás čaká. Taliansky, španielsky, čínsky scenár? Koľko mŕtvych, koľko trvalo poznačených, koľko rodín zasiahnutých? Koľkí z nás to už majú a netušia to? Odovzdávajúc to svojim blízkym, lebo človek doma nežije v maske? Tá nevedomosť, neistota sú asi najhoršie. Nevieme, či zas raz unikneme s odretými ušami, alebo sme tento krát na rade? Nevieme. Nevieme.

Mnohí čítajú rôzne knihy o pliagach minulosti, more, cholere, španielskej chrípke. Hľadajú paralely, hľadajú nádej, že toto raz pominie, že sa budeme môcť vrátiť k svojej bezstarostnosti.

Nemám rád generalizácie. Dnes sa ale k jednej uchýlim. Dlho som mal pocit, že Slováci ako národ sú strašne nedospelí. Skutočne ako malé deti. Svedčili o tom viaceré veci. Od toho, ako sa k sebe správajú ľudia na internete (vždy znovu to prinesie späť moje spomienky na materskú školu a prvý stupeň základky), až po to, akí cirkusanti sa objavujú vo volených funkciách, koľko malých chlapcov je v slovenskej politike. Neschopných robiť ťažké rozhodnutia či držať slovo, hádajúcich sa o guličky, túžiacich po sláve a uznaní oveľa viac ako po možnosti urobiť niečo dobré. Snáď sa to teraz aspoň trochu zmenilo, aj keď… no neviem.

Jedna z vecí, ktorá človeka donúti dospieť je aj to, ak je konfrontovaný a nútený nejak sa vyrovnať s vlastnou smrteľnosťou. Je to jedna z vecí, ktorá zabíja detskú bezstarostnosť, vec ktorá nás núti uvedomiť si, že náš čas tu je obmedzený, a je na nás, aby sme ho strávili čo najlepšie. Niektorým, nie všetkým, teda táto kríza môže pomôcť dospieť a zobrať svoj život do svojich rúk. A to by bol pre nás asi najlepší možný dôsledok koronavírusu na Slovensku. Ak by ľudia dospeli, pochopili, že sa o seba musia v prvom rade starať sami. A možno ak by pochopili aj to, že ak prežili a prekonali strach zo skutočne blízkej možnosti vlastnej smrti, tak nejaké strašenie zo strany politikov je len falošnou snahou získať ich podporu. Snáď si povedia: „prekonali sme pandémiu, nejakí imigranti, alebo Rómovia, či iná vymyslená hrozba nás predsa nerozhádže.

To dáme.“

Teraz najčítanejšie

Juraj Petrovič

Vyštudovaný hudobník a právnik. Projektový manažér. Poslanec miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Nové Mesto a predseda poslaneckého Klubu novomestskej zmeny.