Denník N

7,5 stupňa Celzia

Slovenský katastrofický román

Alte Vášovej sa podarilo skĺbiť navonok príbeh pre deti a mládež a celospoločenskú kritiku a kvalitou stojí na jednom piedestály s Jozefom Žarnayom.

Žarnayovým ihriskom imaginácie je zväčša vesmír a cudzie svety a zároveň to dobre známe malomestské a dedinské prostredie prepojené novým a čerstvým spôsobom, ktorý ani s odstupom času nevyznieva trápne a nad všetkým sa vznáša aura vyšších tém ako ekológia, kritika totality a širšia, všeobecnejšia spoločenská kritika.

Vášová sa zase nepúšťa do ďalekých diaľav, ale zostáva na Zemi. V dystopických románoch PoV záhradách sa riešia globálne témy ako jadrová vojna, umelá inteligencia, robotika, širšia spoločenská kritika, ale namiesto jednoznačnej odpovede, čo je lepšie, je otázka ďalšej budúcnosti otázna a je na čitateľovi, ktorému variantu prikladá väčšiu pravdepodobnosť. A zároveň sa ide hlbšie do psychológie a logiky jednotlivého hrdinu príbehu.

V románe 7,5 stupňa Celzia je dej zasadený do malej dedinky na severovýchodnej hranici Slovenska, ktorá je postihnutá globálnou klimatickou kataklizmou, kedy sa na celom svete ochladí a hospodárstvo sa prakticky zastaví, absolútne nepripravené na katastrofu, ktorá sa na ľudí rútila z protismeru. Vášová nevraví, že je dobrý bezbrehý individualizmus, ani totalitný kolektivizmus, ani všetko pohlcujúca byrokratická organizácia, alebo bezbrehá anarchia. Cesta k prežitiu je v spolupráci. Vonkoncom, nemôžeme sa, či nemali by sme sa, vyvraždiť.

„V katastrofickej sci-fi od Alty Vášovej sa v centre diania ocitá spoločnosť detí. Do popredia sa okrem iných dostávajú tri typy detských hrdinov – vedecký, hravý a typ, u ktorého sa snúbi talent športovca a s vedomosťami.

Deti majú veľký zmysel pre objavovanie. Svoje objavy berú veľmi vážne, zaujmú ich naplno. Autorka zároveň nastavila zrkadlo spoločenstvu dospelých, ktorí tým, že pripravujú akýsi technický raj na zemi, strácajú zmysel pre život uprostred prírody a pre jej zákonitosti. Prehrešujú sa proti prírode a platia za to obrovskú daň.“ (Mladé letá, 1984)

Naši mnohí hrdinovia objavujú svoje silné stránky práve zoči-voči katastrofe. Keď všetko fungovalo, každý hral svoju rolu, do ktorej buď zapadol, alebo ho druhí do nej zaškatuľkovali. Bol tam, kde chcel byť, alebo kde kam ho proste zaradili. Pri ideálnych klimatických podmienkach, všetko funguje ako síce sem-tam zasekávajúci sa, ale predsa fungujúci stroj. Náhla zmena klímy a dlhé obdobia zimy nielenže narušili logistický aparát, poľnohospodársku výrobu a zapríčinili kolaps ekonomiky, narušili samotné základy modernej spoločnosti.

„Civilizácia síce vyzerá veľkolepo, ale podľa všetkého je veľmi zraniteľná. Ako som to raz čítal v novinách, keď nadávali na nedostatok náhradných súčiastok do zavlažovacích aparatúr. Darmo sú vraj vykopané kilometre potrubí a namontované drahé rozprašovače. Keď poľnohospodári nemajú náhradné tesnenie, voda striekať nebude. Pretože sila reťaze sa meria podľa jej najslabšieho článku. Tak je to aj s celou našou slávnou civilizáciou. Skladá sa z primnohých článkov a stačí, keď jeden z nich vypadne. Reťaz sa pretrhne, ohnivká sa rozkotúľajú.“

„Možno ich na také čosi predošlý život jednoducho nepripravil. Naučili sa mnohé veci prijímať bez vlastného pričinenia. Starali sa len o svoje povinnosti a počúvali príkazy. Tak ich vychovávali aj v škole.“

Ľudia v neľútostnom boji s prírodou, v boji o jedlo a teplo nanovo definujú samých seba. Zrazu sa tie najbystrejšie deti, ukážu byť dobré v plánovaní a v prezentovaní svojich myšlienok. To využijú iné deti, ktoré síce nechodili do školy pre mimoriadne nadaných tínedžerov, za to však vedia dobre vychádzať s ľuďmi.

Každý začne myslieť na životne dôležité detaily, ktorých si vôbec nie sme vedomí pri každodennom fungovaniu všedného, rutinného stereotypného života . Nočné osvetlenie, kúrenie, voda, elektrina, doprava, zásobovanie… a plánovanie a realizácia týchto vecí, idú úplne mimo bežných ľudí. A v kataklizme v tomto príbehu sú to ešte k tomu autority, centrálny plánovači, zástupcovia štátu, ktorí sú absolútne nepripravení a bezradní. A nikto nie je za nič zodpovedný. Nikto za nič nemôže, rozhodujú predsa tí hore, tí vyššie, všetci sú len malé kolieska.

„Povedal mi, že nemá zmysel, aby som mu niečo hovorila, lebo všetko, čo nie je podložené papierom s pečiatkou o odoslaní a prijatí, akoby ani nebolo… Organizačný odbor, Finančný odbor, Odbor poľnohospodárstva, Odbor výstavby, Odbor pracovných síl a Výbor ľudovej kontroly. Nakoniec som sa osmelila a vošla aj k starostovi. No a tam sa kruh uzavrel.

Starosta bol v tvári celý červený, na čele sa mu perlil pot a triasol sa od zimnice, iste mal riadnu chrípku. Aj jemu som porozprávala, že Rudo rieši problém prispôsobenia sa životu v zmenených podmienkach, že s prácou musíme začať, len čo sa pominie zima, lebo ináč budúcu neprežijeme, a že treba s chladným podnebím zosúladiť techniku a plodiny, a že to všetko Rudo podrobne rozpracoval vo svojich plánoch, tak nech si to preštudujú, kým je ešte čas. Ale aj to chcel písomne.

Tak som začala písať listy aj ja. Nech som list odniesla kdekoľvek, vždy ho zaslali ďalšej organizácii. Ku každému listu pridali sprievodné listy, a napokon, keď sa z toho stal ozajstný spis v hrubočiznej, veľkolepej obálke, skončil na pošte. Odtiaľ by ho mali odoslať do hlavného mesta. Ale to sa nemôže stať, iba ak prstom na mape.“

Nášmu mestečku pri severovýchodných hraniciach nikto nepríde tak rýchlo na pomoc. Keby tu nebola škola pre nadaných a zápalkáreň, nikto by sem ani nechodil.

Teraz sa obyvatelia musia spoľahnúť len sami na seba. Dospelí sa však ukážu byť paralyzovaní, odmietajúci drsnú realitu, každý sa sťahuje do seba, zamkýna sa a stráži si svoje zásoby jedla. Takto neprežijú dlho.

„Šírilo sa to ako lavína. Nedôvera medzi ľuďmi sa prehlbovala. Každý zaliezol ešte hlbšie do špirály svojej ulity. Všetci sa cítili ako v ťaživom napätí pred búrkou.“

V príbehu sú to práve deti a nadaní tínedžeri, ktorí dospelých vybudia z letargie a ukážu im, ako majú vo svojom živote nájsť nový účel. Príliš skoro dospejú a strácajú svoje detstvo, ale stále v nich ešte zostáva iskra. Stále treba vyrábať veci, oblečenie, nástroje, treba hľadať nové plodiny, ktorým nevadí chlad, treba chovať nové zvieratá, pre vlnu, mlieko a mäso, treba postaviť priehradu, keby sa sneh v krátkom lete roztopil a z malého potôčika sa stane biblická záplava, treba toto a tamto.

„Rozdiel medzi doterajšou priemernou ročnou teplotou je 7,5°C. Zima je každý rok o čosi dlhšia a tuhšia a ľudia by mali s tým počítať. Urobiť si aspoň najnevyhnutnejšie zásoby a poučiť sa z toho, ako hospodária obyvatelia Fínska alebo Eskimáci. Sám už nazbieral veľa materiálu z tejto oblasti, hoci je jeho životným snom čosi celkom iné – rýdzo teoretická matematika.“

„Panika sa zmocnila všetkých. Potok, cez ktorý sa dovtedy nikdy neoplatilo položiť lávku, sa rozvodnil.

Príroda ukázala, že vie nadobudnúť nad ľuďmi prevahu nespočetnými, a najmä nečakanými spôsobmi. Zapríčiňujú to nerovnovážne stavy, ktoré nastávajú medzi jej obrovskými silami; keby sa však medzi sebou navždy vyrovnali, zanikli by vo večnej prázdnote. Živé organizmy sú najlabilnejšou časťou prírody a musia sa jej vnútornému napätiu prispôsobiť. Veď z neho napokon žijú. Musia sa prispôsobiť aj v prípade, že to pre väčšinu z nich bude znamenať zánik.“

Vášovej sa podarila podobná vec, ako Žarnayovi v Tajomstve Dračej steny a hlavne v Prekliatej planéte, že prekročila rámce žánru. Komunistickým cenzorom neboli po chuti príliš otvorené kritiky iných vecí, než západného životného štýlu, preto niektorí západní autori boli ideologicky využiteľnejší pre propagáciu komunizmu (napr. Jack London), iní autori boli na to elegantne zneužití (Ray Bradbury).

Slovenská vedecká fantastika v celom svojom vývoji vždy doplatila na veľké dejinné míľniky 20. storočia a napokon po páde monarchie, republiky, vojnového štátu a znova republiky sa vývoj kompletne zastavil po komunistickom prevrate v 1948, kedy Komunistická strana Československa začínala preberať kompletnú kontrolu nad všetkými zložkami štátu a spoločnosti.

Našťastie netrvalo obdobie najväčšej totality dlho a Klement Gottwald prekvapivo zomrel v rovnakom roku ako Stalin v Sovietskom zväze a nastalo obdobie odmäku.

Od začiatku však bolo všetkým jasné, že Komunistická strana nikam neodchádza a že usilovanie o komunistický sen v socialistickej diktatúre bude trvať večne (alebo dokým súdruhovia v Moskve nepovedia niečo iné). To sa odzrkadlilo aj v slovenskej literatúre. Síce do momentu Invázie v 1968 vychádzali mnohé diela pred desiatimi rokmi nepredstaviteľné, že by boli v obchodoch, len ťažko sa dala očakávať kreatívna sloboda. Potom prišla normalizácia a všetko bolo také nemastné neslané.

Bola tak poznačená jedna z hlavných úloh science fiction a to spoločenská reflexia a špekulovanie nad aktuálnymi trendmi a možnými neblahými následkami ľudského konania. Šikovní autori však dokázali využiť práve fantastický a vysoko špekulatívny element sci-fi, aby medzi riadky, či niekedy priamo otvorene poštuchli cenzorov a sledovali, ako ďaleko sa dá zájsť. Napokon sa vydania dočkali aj knihy Alty Vášovej Po (1979) a V záhradách (1982). Vášová dokazuje, že s odhodlaním, vytrvalosťou  a bez strachu z autorít sa dá dokázať maličký zázrak.

„Vyrastali sme vo svete autorít. Vládcovia, prezidenti, generáli a iní riaditelia, majstri, vrátnici, učitelia – škoda vyratúvať. Radi sme na nich presunuli všetku zodpovednosť. Odpovedali sme na to pštrosou politikou. Vybrali sme si príjemnejšiu, druhú stranu mince: ostávali sme deťmi.

Tých, čo prebrali za nás zodpovednosť, sme obdarili patriarchálnou ťažobou za všetko, aj za to, čo sme sami zapríčinili. Boli sme večnými, bezstarostnými a bláznivými deťmi, ktoré chodia do zamestnania s rovnakým vnútorným postojom ako predtým do školy. Nevyhnutnosť počúvať sme si osládzali ulievaním. Ostali sme deťmi so strachom pred starobou, o ktorej sme nemali ani potuchy. Tých, čo už nevládali hrať úlohu večnej mladosti, sme citlivo ukryli za brány ústavov. Ústavov zdravia, ústavov pre nevládnych, ústavov pohrebných.“

7,5°C síce je na prvý pohľad klasická opatrná literatúra pre deti a mládež s tento raz veľmi miernymi náznakmi SF a je skôr klasickým katastrofickým príbehom, avšak spoločenský odkaz, narážky a čítanie medzi riadkami nemôžu zostať nepovšimnuté. Ak predošlé dva romány od Vášovej sú jedny z najlepších dystopických diel slovenskej science fiction, 7,5 stupňa je spolu so Žarnayom exemplárnym príkladom zabalenia sociálnej kritiky do pre oči cenzora nevinného obalu kvalitného príbehu pre deti a mládež. Napokon, nemusíte tento širší rozmer vôbec brať do úvahy a užívať si dobre napísaný príbeh o prežití s pár nereálnymi prvkami a menším preháňaním. Napokon, ľudia majú radi podobné veci z rôznych dôvodov.

„Cesta sa nájde, musí sa nájsť. Veď na nej každý deň prejdeme o kúsok ďalej. Iba hlupák alebo nafúkanec si namýšľa, že je to diaľnica s pätníkmi a so signalizáciou v smere vetra. Že je hotová a len ju treba objaviť, natrafiť na ňu a vykročiť rovno za nosom. Skutočnosť je oveľa zaujímavejšia. Cestu si tvoríme sami každým činom. Namáhavo a vytrvalo. Tvoríme si ju a čudujeme sa, kam nás vedie. Tvoríme ju všetci a objavujeme na nej stále nové a úžasné veci.“

 

Teraz najčítanejšie