Denník N

Búrka v duši (úryvok)

Soňa vystúpila z električky a nahnevane pozrela na oblohu. Dáždnik jej bol celkom nanič. Dážď a vietor boli prisilné. Milica vystupovala hneď za ňou.
„Aspoňže už nehrmí. V noci som nezažmúrila oka!“ !“ Povedala Milica a Soňa na ňu zboku pozrela. Milicina tvár bola hladká a dokonalá ako vždy. Bez náznaku únavy, precízne upravená a nalíčená.

 

Zdroj: Shutterstock

Soňa vzdychla, prehodila si cez hlavu kapucňu a rýchlym krokom stúpala do kopca k ústavu.

Začínali skoro ráno. Pacienti musia mať výsledky načas.

Odbery robili sestry a laborantky. Odobrali všetkým pacientom krv a potom si zalievali kávu. Milica so Soňou mali na starosti zložitejšie úkony. Na kávu so sestričkami nechodili. Soňa sa sústredene pozerala do metodiky a pipetovala roztoky do skúmaviek. Vedela, že kým pijú kávu, nebudú ju rušiť. Často si do labáku brávala aj slúchadlá, aby prehlušila ich klebety a ohováračky. Mala rada ticho. Preto prišla pracovať tu, do ústavu uprostred hôr. Naberala do mikropipety poslednú vzorku, keď za ňou pribehla Milica.

„Volal riaditeľ, vraj má jedna z nás prísť na sedenie, lebo Bohuš sa nedostavil.“ Soňa pokojne dopipetovala a odložila skúmavky do chladu.

„Choď ty, Mili, ja dnes robím tú novú cytometriu, nechcem to tu nechať bez dozoru.“ Povedala a pozorne nastavila čas na budíku.

Milica, ktorá sa na sedenie s primármi všetkých oddelení vždy hrnula, sa dnes krútila.

„Nemohla by si dnes ísť reportovať ty, Soňa? Nič to nie je. Zvládneš to.“ Soňa zdvihla obočie.

„Ty si Bohušova zástupkyňa, Mili, si staršia,“ toto slovo si Soňa vychutnala „a ja ani neviem, čo tam mám hovoriť.“

Milicu by inokedy pripomienka, že má už po tridsiatke, zaručene rozčúlila , ale dnes sa na Soňu líškavo usmiala.

„Povieš len koľko vzoriek sme ráno odobrali a o ktorej bude hematka a biochemka v systéme. Aj Bohuš to tak robieva.“

Soňa pokrčila plecami. „Tak dobre, pôjdem, ale keď poviem niečo, čo som nemala, budeš to žehliť ty!“

Nerada sa s niekým naťahovala. Pre jej jemnú a pokojnú povahu boli výmeny názorov vyčerpávajúce. Vŕtalo jej v hlave, kde je Bohuš. Bol v labáku vždy prvý. Pozrela z okna. Zablyslo sa. Slavkovský štít, na ktorý vždy tak rada pozerala, teraz pre mraky ani nebolo vidieť.

Na sedenie pribehla neskoro. Sadla si do kresla v kúte, aby bola na očiach čo najmenej. Riaditeľ si potrpel na formality. S Bohušom sa na tom smiali, že  riaditeľ je vlastne taký egomaniak. Teraz jej do smiechu nebolo. Ešte nikdy sa nestalo, že by Bohuš len tak neprišiel do práce. Keď musel ísť niečo vybaviť, vždy  to oznamoval vopred, alebo ráno zavolal. A choroba uňho tiež neprichádzala do úvahy. Celé víkendy trávil v Tatrách. Niekedy prišiel v pondelok ráno do práce rovno z niektorej horskej chaty.

„Sonička, vitajte, tak vy idete dnes reportovať za labák?“ Prihovoril sa jej riaditeľ.

„Rád vás vidím!“ Žmurkol na Soňu a kyticu obrovských červených ruží, ktorú držal v rukách, vložil do vázy. Rovno vedľa nej si sadol zhovorčivý doktor Magát, primár z pľúcneho.

„Máte sa?“ Zašepkal jej, kým riaditeľ čítal akúsi úmornú správu z ministerstva.

„Ujde to.“ Odpovedala tiež šeptom. Potom jej zišlo na um, že Magát je horolezec.

„Nevieme, čo je s Bohušom. Ráno neprišiel, ani sa neozval.“

Magát sa zamračil. „V sobotu sme spolu liezli Severnú stenu. Včera plánoval ísť ešte na  Štaflovku.“

„Myslíte, že ho tam zastihla búrka?“ Spýtala sa ho netrpezlivo.

„Určite sa niekde skryl. Je skúsený. Predpoveď bola dosť presná. On také veci nikdy nepodceňuje.“

Soňu jeho slová veľmi neupokojili. Mala pred očami kovové skoby a blesky, ktoré od včera neúnavne križovali oblohu. Po sedení vyšla na krytú terasu. Odkiaľsi začula Milicin smiech. To dievča sa ustavične chichotalo.

Bohuš jej neschádzal z mysle. Zdalo sa jej, že  počuje hrmieť už nielen vonku v horách ale aj vo svojom vnútri. Dunelo a blýskalo sa. Vyklonila sa a nastavila tvár dažďu.

Po chvíli sa trochu upokojila a utekala naspäť k svojim skúmavkám.

„Pozri,  čo som dostala.“ Milica mala plnú náruč červených ruží.

„Hádaj od koho?“

„Od riaditeľa!“ Povedala Soňa a Milica sa zamračila. Nemala rada, keď niekto príliš ľahko uhádol jej hádanky. Soňa nad ružami ani nevzdychla a pritom boli také krásne. Mali dlhokánske stonky. Milica vedela, že boli poriadne drahé. Mucinko jej chcel urobiť radosť.

„To preto si nechcela ísť na sedenie?“ Spýtala sa jej Soňa chladne, keď odkladala chemikálie.

„Hej, nechcela som mu to uľahčiť. Musel chodiť aj s kvetmi po celom ústave. A vieš, kde ma našiel? V rehabke! Mala si vidieť ako baby dole pozerali. Aj pacienti boli šokovaní, keď videli riaditeľa, ako mi bozkáva ruky.“ Milicin chichot bol neznesiteľný. Soňa vybuchla.

„Vidíš aj niekoho iného okrem seba? Fakt je ti jedno, že náš šéf, ten skvelý Bohuš, okolo ktorého si tu toľko cukrovala, možno dakde v Tatrách práve umiera?“ Milica na ňu niekoľko sekúnd bez pohnutia civela.

„Bohuš?“ Vydýchla.

„Máme snáď ešte nejakého iného šéfa?“ Odvrkla jej Soňa a len silou vôle sa ovládla. Bohuš  mal určite Milicu prečítanú. Vyznal sa v ľuďoch aj v horách. To len Soňa sa nevyznala ani v iných, ani v sebe. Čo ak ho už nikdy neuvidí? 

 

www.gretafabry.sk                                                                                                                                                                            

 

Teraz najčítanejšie

Greta Fabryova

Rada tvorím príbehy. Píšem blogy, články, úvahy, texty i poviedky. Som autorkou knihy Do neba ma nevezmú, ktorá je na pultoch kníhkupectiev od júla 2019. Viac na www.gretafabry.sk