Denník N

Občiansky aktivizmus – skúsenosti na nezaplatenie alebo všetkého veľa škodí, pre obe strany

Skúsenosti za ostatných desať rokov občianskeho aktivizmu. Aké to je byť v prvej frontovej línii? Občiansky aktivizmus ako forma životného štýlu. Pokoj a rozvaha anglického gentlemana ako základ úspechu. Samoštúdium a záľuba v kladení detských otázok typu a prečo? na podklade neutíchajúcej húževnatosti Dona Quijote de la Mancha. Každý človek je vo svojej prevažujúcej povahe v podstate dobrou bytosťou, či? Predsa len takéto veci sa na škole nenaučíte a s dievčatami pri zelenej pálenke sa k tejto téme ani nestihnete poriadne dostať :-)

Byť v prvej frontovej línii, obrazne povedané medzi prvými na „odstrel“ :-), nie je to pravé orechové, čo som si predstavoval a očakával od života. Pravdupovediac, už som si zvykol a ani iný životný štýl si poriadne neviem predstaviť. Asi to tak malo byť… Človek sa však veľa dozvie nielen o sebe, ale predovšetkým o stave našej spoločnosti. Pozrime sa na moje skúsenosti z ostatných desiatich rokov môjho aktivizmu.

Nie je to však jednoduché v tejto dobe konať v súlade s tým, čo človek vnútorne cíti, ako napokon spraví a byť s tým myšlienkovo uzrozumený, hlavne so sebou samým. Po tom, čo som začal stavať sa opätovne na vlastné nohy po prvom serióznom páde na životné dno, som si naplno uvedomil, ako je pre mňa dôležité žiť v láske a úcte k vlastnému telu a predovšetkým potrebám duše, aj napriek nie vždy priaznivým vonkajším okolnostiam. Pre niekoho to môže vyznieť egoisticky, nakoľko som sa s týmto názorom už v minulosti stretol, ale pokiaľ nemiluješ samého seba, nemôžeš mať rád ani druhých a tobôž s mať pozitívny prístup k životnému prostrediu, ktoré ťa bezprostredne obklopuje.

Po viac ako tridsať päť rokov od môjho príchodu na tento svet som sa vrátil a nateraz aj usadil v mieste, kde som bol stvorený v láske dvoch ľudí, môjho otca a mamky. Nie je predmetom tohto textu, čo všetko sa dialo onej sparnej letnej noci :-), či čo všetko som dosiahol a urobil pre svoje okolie, ale v skutočnosti, akú cenu za túto „politiku“, rozumej životný postoj aj v skutočnosti platím.

Niekedy som však z toho naozaj, ale naozaj emocionálne a energeticky vyčerpaný a ani starý dobrý sedliacky rozum mi vtedy nepomáha. Časť môjho JA totiž vychádza z filozofického predpokladu, že každý človek je vo svojej prevažujúcej povahe v podstate dobrou bytosťou. Len niekde na polceste pri zatváraní vlastnej bráničky pred odchodom z domu do práce sa to zvyčajne u niektorých z nás jedincov pokazí.

Nebudem priamo poukazovať na konkrétne osoby, ani ich príbehy. Každého z nich si ako človeka vážim a v zásade s ich pocitom, konaním, vyrieknutým slovám a postojom k mojej osobe, či aktivitám, aj rozumiem. Niekedy je však už toho na mňa dosť a v mojej pomyselnej zbierke ľudovej rétoriky je potrebné dať slovám vyrieknutým na moju osobu pre odľahčenie aj voľnosť.

Počas prechádzok po okolitej prírode som pribral popri zbieraní byliniek, či húb, aj zber odpadkov. To posledné už prevažuje :-) Nedalo mi to a tak som sa začal sám seba pýtať, ako je možné, že sa niekomu chcelo až sem dotrepať desiatky prázdnych PET fliaš, vyhodiť staré nefunkčné kachle do potoka, zbaviť sa zajačníka, pneumatík od traktora, zarovnať jarok drobným stavebným odpadom, či pustiť kalové čerpadlo zo žumpy v nedeľu podvečer, keď chalupári odídu…

Neostalo len pri vlastných myšlienkach, ako to už v živote občianskych aktivistov býva. Začal som sa ďalej pýtať, zaujímať, spisovať rozličné záznamy, či „plniť si svoju občiansku povinnosť“ a ohlásiť prípadné porušenia zákonov. Nie vždy som to robil, hlavne z úvodu, šťastným spôsobom, predsa len takéto veci sa na škole nenaučíte a s dievčatami pri zelenej pálenke sa k tejto téme ani nestihnete poriadne dostať :-).

Jednou z prvých pamätných viet boli slová klasika, že keď budem do týchto vecí rýpať ďalej, slušne povedané, zapichne mi tento pán vidly do chrbta. Rozhodol som sa, že týchto ľudí budem označovať klasikmi, keďže sú navyknutí na určitý status quo a s neľúbosťou prijímajú obrazne povedané zasahovanie do ich vnútorných vecí. To je však na samostatný text, čo môžeme mať na mysli pod vnútornými záležitosťami, keďže časom som zistil, že keď sa dvaja pozerajú na to isté, nemusia automaticky vidieť to isté.

Postupom času som sa stal aj dobrovoľným strážcom prírody, nechcite prosím odo mňa teraz vedieť číslo svojho odznaku :-). Keďže som chcel byť v lese čo najviac mobilným, tak som si zaobstaral ľahké enduro s objemom valcov 125ccm. Dôraz pri kúpe bol na to, aby motor nezavíjal ako ostré endurá vysokými otáčkami, ktorými sa testosterónom posilnení „športovci“ ľúbia vyprázdniť v lese, na lúkach, v čase aj nečase.

Zdôraznil by som, že som si k tejto dobrovoľnej verejnej službe zadovážil priepustku na vjazd mimo spevnené asfaltové povrchy. Zásadne však dodržiavam zásadu jazdy po existujúcich lesných cestách a čo najtichší presun, aby som minimalizoval rušenie lesnej zvery.

Druhým dôvodom bola moja zvedavosť a „deformácia“ analytika, kedy som chcel porozumieť ako funguje v našej chránenej vodohospodárskej oblasti stekanie zrážok v lese, na lúkach a kde sme v minulosti urobili ako ľudia prípadné chyby v prírode, či neadekvátne zásahy do mokradí. Celkom slušne som porozumel počas svojho pôsobenia v občianskom združení K prameňom Bebravy, ako funguje správa Chránenej vodohospodárskej oblasti (ChVO) Strážovské vrchy, kde sú jej silné a slabé miesta a čo sa deje s prírodou v oblasti, z ktorej odoberáme skoro päťdesiat rokov skrze pramenné záchytky cez diaľkovod, Ponitriansky skupinový vodovod (PnSV) pitnú vodu do okresných miest Bánovce n/B, Partizánskeho, Topoľčian a časti Nitry.

Nebudem nateraz poukazovať na niektoré nevhodné manažérske a hlavne politické rozhodnutia z minulosti v inštitúciách zodpovedajúcim za správu lesného a vodného hospodárenia v pásmach hygienickej ochrany (PHO) vodných zdrojov (VZ) v našej ChVO, ktoré sa udiali v čase transformácie z centrálne riadenej socialistickej ekonomiky na trhovo orientovanú ekonomiku založenú na hodnotách liberálnej demokracie. Výsledkom je však skutočnosť, že popri dlhodobých klimatických zmenách, majúcich svoj opodstatnený vplyv, z tejto doliny odoberáme viac vody, ako v bebravskej doline reálne spadne zrážok a koľko z nich dokáže príroda zachytiť a prefiltrovať do podzemia.

Naspäť ale k téme tohto príbehu. Po jednom z mojich návratov z lesa sa pri mne pristavil ďalší klasik. Snažím sa mimochodom nepísané pravidlá prírody rešpektovať a dobrovoľný strážcovia prírody sú povinný pravidelne zasielať správy o svojej činnosti na príslušný úrad Štátnej ochrany prírody (ŠOP SR). Tento pán z ľudu, pravdepodobne s dobrými úmyslami na duši mi vraví, že ak ma najbližšie pristihne správca lesa na motorke v lese, tak mi strelí do pneumatiky, aby som sa, slušne povedané, dorazil na najbližšom buku. Doteraz sa neviem zbaviť nepríjemného pocitu, že spúšť na zbrani by najradšej spustil práve on. Nemusím asi veľmi zdôrazňovať, že doteraz sa z miestneho poľovníckeho klubu nikto osobne neohlásil, že by som ohrozoval, či obmedzoval ich činnosť a hlavne zver. S lesným hospodárom si myslím, že mám veľmi korektné vzťahy vo vzájomnej úcte a rešpekte.

Keďže veci nešli tak, ako som si myslel v osobnom kontakte a dohovore s ľuďmi, išiel som za zvolenými predstaviteľmi ľudu. To, že sme sa často krát nezhodli, je úplne prirodzené v civilizovanom svete, ale prostriedky, ktoré tomu predchádzali, či nasledovali, už stoja za hlbšie zamyslenie.

Doteraz presne neviem, ako sa obecné zastupiteľstvá zvolávajú. Postupom času som však nadobudol oprávnený pocit, že som nie veľmi vítaným elementom na úrade, aj keď oficiálne mi to nebolo povedané a vydiskutované.  Pozitívom však už je, že teraz býva oznam o konaní zastupiteľstva aj riadne vyvesený na nástenke obecného úradu a najnovšie s pečiatkou a podpisom :-) Ďakujeme!

Keď som sa už dostatočne poučil a popálil, tak som postupne od partizánskych aktivít začal upúšťať. Začal som sa intenzívnejšie vzdelávať, radiť, konzultovať a pýtať. Postupom času som pochopil, že napríklad rovnaké pravidlá hry správy veci verejných samospráv a kompetencie platia pre Oščadnicu ako aj Hornú-Dolnú s tým rozdielom, že jedna má adekvátne príjmy do obecnej pokladnice a príslušný administratívny aparát. Druhá, zjednodušene povedané, cez 80% príjmov obce vynaloží na mzdu starostu a administratívneho pracovníka na štvrtinový úväzok.

Pamätnou vetou sa mi tak stala veta iného klasika, keď pri jednej z nespočetných návštev obecného úradu, mi bolo povedané, že ak budem takýmto spôsobom postupovať a konať ďalej, tak sa nebude nikto so mnou na dedine rozprávať. Čo môže byť síce pravda, ale už vtedy nik túto potrebu nemal, tak som plne nerozumel tejto otcovskej rade.

Potom som sa namočil do ďalšej aktivity. Sedliacky rozum mi akosi nedokázal spracovať zámer štátu realizovať jeden protipovodňový projekt v našej doline. Do detailov nebudem zachádzať, možno v inom texte sa o ňom bližšie zmienim. Podstata problému je v tom, že som si rozobral na drobné text projektového zámeru a zdôvodnenia jeho potreby a veľkosti. Vetu za vetou som argumentačne rozložil projektový zámer. Do dnešného dňa neboli uspokojivým a relevantným spôsobom zodpovedané moje otázky zodpovedané.

Pri tejto príležitosti ma iný klasik rozčarovane označil za nezodpovedného rozvracača doliny, ktorý bojkotuje tento projekt, ktorý navyše nežije v danej dedine. Jedine na čo som sa vtedy zmohol je, že si plne uvedomujem, čo je to prečin šírenia poplašnej správy, ale aj na druhej strane trestný čin všeobecného ohrozenia. Takže ticho som nemohol zostať.

Keď som sa napokon stretol s reprezentantom dotyčnej obce, nad ktorou mal byť projekt realizovaný, aby sme sa o tom ako dvaja dospelí ľudia porozprávali, privítanie veru nebolo v tradičnom duchu chleba a soli, ale cukru a biču, či respektíve, kto je väčší klasik. Bol som počastovaný výrokom, že keď najbližšie zatopí záhrady, dvory a domy ľudí, ktorým projekt mal pomôcť, tak mi ich pošle pred dom, aby sa mi poďakovali. Nepripadalo mi dôstojné prihrávku na smeč vrátiť rovnakým spôsobom. Skôr som dotyčnému klasikovi povedal, že týmto smerom by sme sa nemali uberať, veď ako by to bolo, keby náhodou tento predimenzovaný protipovodňový projekt ohrozil výdatnosť pramenných záchytiek, ktoré dodávajú pitnú vodu zhruba sto päťdesiatim tisícom ľudí? Mal by som ich poslať za Vami?

Mimochodom po spísaní analytickej štúdie projektu si v rámci správneho konania do určitej miery moje argumenty osvojil priamo ústredný orgán štátnej správy – Štátna ochrana prírody priamo na Ministerstve životného prostredia a projekt pozastavila. Zvyčajne sa stáva, že pripomienky zainteresovanej verejnosti v správnom konaní postúpené na ústredné orgány štátnej správy sa postupujú na doriešenie na miestnu úroveň medzi okresné úrady a okresné úrady v sídle kraja.

Myslel som si, že sme sa vydýchali a pochopili závažnosť situácie a dôvody konania na oboch stranách. Potom však prišli prudké prívalové dažde zo začiatku tohto roka a nebolo ani jednému z nás veru do smiechu. Keď sa už vyhlasoval tretí stupeň povodňovej aktivity na predmetnom toku, mal som potrebu si zapáliť svoju prvú cigaretu v živote, aj keď žiadnou krabičkou od cigariet nedisponujem.

Nasledoval ďalší klasik, ktorý nás občianskych aktivistov počastoval výrokom do spisu, aby sme sa na vlastné oči presvedčili a zažili, ako sa voda vylieva na cestu, naráža na prístupové mosty alebo sa vylieva na okolité polia a záhrady. Keby to bol náš majetok, inak by sme pristupovali k predmetnému protipovodňovému projektu. To som sa už nezdržal a do spisu som svojou troškou prispel aj ja, nakoľko sa sledovaniu a pripomienkovaniu projektu venujem už niekoľko rokov.  Vyzdvihol som zanesený riečny tok v zregulovanej časti obce, brehy potoka zavážané záhradným a stavebným odpadom, prístavky, ktoré si ľudia postavili tam, kde by to naši predkovia pred sto rokmi nikdy nespravili a zaklincoval to klasik z danej obce, ktorý mal po tejto prívalovej vode zanesený priestor pod mostíkom k jeho vlastnému príbytku. Pýtam sa ho, či reku o tom vie, aby sa mu voda nevybrežila do dvora. A on na to, že áno, ale čaká sa na pokles hladiny, aby som sa nezamočil… Len pre zvedavosť ešte aj o tri dni asi bolo veľa vody… Nech boh chráni, ak by sa medzitým znovu dovalili búrkové mraky, zase by to bolo vďaka Ďurišovi, čo robí každému zle…

Človek si na veľa zvykne a ešte viac vydrží, ako si myslí. To, čo je asi najzdrvujúcejšie, keď konáte podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia berúc do úvahy zodpovednosť z toho plynúcu a vy zistíte, že tých pár ľudí, ktorých máte ešte okolo seba a ktorým dôverujete, s Vami zdieľa spätnú väzbu, čo sa im na vašom konaní nepáči, škoda však, že až po viac ako pol roku, kedy nemáte absolútne žiadnu šancu na adekvátnu reakciu…  Každopádne sa medziľudské vzťahy krásne prečistili a ďakujem životu a bohu za to, že sú okolo ma teraz ľudia, ktorých mám veľmi rád, vážim si ich a aj keď nie vždy so mnou súhlasia, tak povedia svoj názor a zostávajú… Ďakujem, že ste!

No a napokon Vás už len doklepne k zemi, keď pred vlastnými očami si dáva ďalší klasik spíliť štyri krásne statné a zdravé orechy, že reku bude pár drobných od výkupcu dreva… Už som nemal síl im vysvetľovať a prosiť o ich zachovanie. Je to však plne v kompetencii vlastníka daného pozemku a mne nezostáva nič iné, len ako to rešpektovať. Nemal som už ani chuť na „povinnú jazdu“, či si splnil ohlasovaciu povinnosť a vzhľadom na priemer ich kmeňov aj vyčkal na súhlasné stanovisko štátu.

Netreba poznať žiaden zákon, či vyhlášku alebo nariadenie, ale používať zdravý sedliacky rozum. Neznalosť zákona síce neospravedlňuje, ale ten rozum Vám našepká, že asi niečo nie je v poriadku s kostolným poriadkom. Či mi to stojí tento krát za akúkoľvek formu aktivizmu?

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.