Denník N

Tvrdší režim ako v práci

Práca je odchod z domu na 8-10 hodín. Ľudia, čo pracujú doma, sú lenivé lemry. Tak mi to povedal nejeden dobroprajník. Hej? Naozaj? Tak teraz si to vyskúšate všetci, miláčikovia prácochodní.

Hneď, ako to bolo možné, vykašlala som sa na prácu v kolektíve a začala fungovať ako SZČO (viď google, viď moje budúce memoáre). Súbor zážitkov zo začiatkov domáceho podnikania v raných rokoch deväťdesiatych som z hard disku vymazala, toto je o inom. Toto je temer priateľské varovné okienko.

Hrozí vám, milí chodiaci do práce, že sa teraz budete cítiť ako na prázdninách a nie v karanténe.Jedného pekného dňa sa zobudíte a zistíte, že máte na zadku dekubity od netflixovania, z kuchynského mastného otvoru lezie nepriateľsky sa tváriaca trojmetrová pleseň, a máte konskú depresiu, hoci ste vlastne úžasne akčný a veselý človek. Čo bolo, bolo, terazky ste v péčku. Ničnerobenie totiž devastuje viac ako chlast. Ak to ešte skombinujete s prejedaním sa od nudy, gratulujem. V júni sa zmestíte akurát tak do posteľnej plachty, jeden a pol razy otočenej okolo tela.

Čo som chcela? Aha. Zlá správa. Aj keď ste doma, musíte vstávať. Podľa možnosti v tú istú hodinu, hoci aj na budík. Ja prvý krát zakikiríkam každý deň o 6:30. Sobota či pondelok, vsjo ravno. Raňajky, varenie, byt, sebaúdržba, cink, o deviatej mi zatrilkuje počítač a začína pracovná doba. Tri hodiny dopoludnia. Potom obed, oddych, úrady, kamošky, prechádzky. Večera, primerané množstvo rodinného času a od 20:00 druhá trojhodinovka. Potom meditácia do slúchadiel, voňavá sviečka a spať. Mám už svoje roky.

Čo vy na toto? Dáte to? Je tu zásadný rozdiel oproti chodeniu do práce. Nikto nad vami nestojí, žiadne štikačky, ani kolegyne zákeráčky. Nie je šéf, len zadávateľ, klient, možný záujemca. Jemu je jedno, ako to urobíte, on dal termín. Ale verte alebo nie, bez režimu nedáte na dlhé trate nič. Sebadisciplína je otrasne ťažká vec. Nezjesť všetky pralinky, keď je človek nervózny, nerozhodnúť sa poliať kvety, keď treba písať, nezostať hore pri filme do druhej do rána a potom to dospávať. Zahnať prokrastináciu do kúta, nech tam ticho plače, je hrozne ťažké. Ale ide to. Základ je vstať a smell the coffee alebo čaj. A potom to pôjde. Vitajte vo svete houmofisu, moji milí. Je 19:45. O 15 minút mi začína večerný blok práce. Kde iní končia, my lemry domáce začíname.

 

vaša Beata

 

Teraz najčítanejšie

Beata Beregrad Grünmannová

Biologička, prekladateľka, publicistka,scenáristka, kolážistka, dlho vydatá, bezdetná, neprimerane ironizujúca, snaží sa dívať na svet srdcom, ale je krátkozraká. Žije s manželom a štrikovaným medveďom Hónigom v Košiciach, staromestský kaviarenský typ, špecializácia introvert.