Prespanky, čo (nám) zanechávajú deti

Pred 10 rokmi Slovensku patrilo prvenstvo spomedzi 22 krajín, ktoré sa zapojili do Európskeho výskumu o opustenosti detí za najvyšší počet tzv. otvorených opustení (keď rodičia zverejnili svoju identitu). Zdroj: Opustenie dieťaťa a jeho prevencia

Keď rodičov poznáme, máme šancu byť im oporou.

Keď Silvia odchádzala pred dvomi rokmi z nemocnice od svojho prvého dieťaťa, ukrývala obrovskú dieru v srdci. Poriadne sa zababušila, keď odchádzala, aby na tú dieru nik nevidel. Hanbila sa za ňu, akoby za ňu mohla. Do roka a do dňa bola v nemocnici znova. A zanechávala tam druhé dieťa. Sestričky krútili hlavou, verejnosť ju dávala na pranier. „Sociálka”, v súlade so svojimi povinnosťami, ju zaradila do programu obnovy rodinného prostredia. Program mal Silvii žijúcej v úbohých podmienkach pomôcť pri kontaktoch s oboma deťmi, ktoré boli s láskou piplané v štátom platenej profesionálnej rodine.

Nedokázala ísť za nimi, s takmer vyprahnutým srdcom sa ťažko vstáva a víta deň a od nej niekto chcel, aby cestovala desiatky kilometrov nevedno vlastne kam, ako, s kým. Už ani nevedela, či ju to krvácajúce srdce bolí. Človek otupie, keď niečo bolí dlhodobo. Nedokázala ísť za nimi ani s pomocou. Postupne sa obe deti stávali „vhodnými” pre dlhodobé pestúnstvo s perspektívou adopcie. Na rozrezané srdce Silvia nevedela zohnať záplatu, ďalej krvácalo a strácalo miazgu. V hlave sa ešte chcela zachrániť, v hlave ešte chcela byť mamou, ešte chcela byť niekým. Ale z vyschnutého koryta rieky vodu nevyčaruješ. Z jednej strany počúvala od sociálnych pracovníkov, čo by mala robiť ako matka a z inej strany, od otca detí: „Takto je to lepšie. O deti sa ti postarajú”.

Keď sme Silviu stretli, bola ubolenou starenou v mladom bezmocnom tele. Voľakedy si určite myslela, že všetko krásne je pred ňou. Nebolo. Jej vlastný otec ju od 14-tich znásilňoval. Niekto kompetentný to zastavil a zachránil ju umiestnením do detského domova. Potom sa už nemala kam vrátiť. Po 18-tke sa zoznámila na ulici s ním a prichýlil ju. Nazvime ho Rudo. Bola na začiatku
dospelosti, s nákladom minulosti, ktorý nevedela uniesť, bez lásky rodičov či inej blízkej osoby. Skrz naskrz bezbranná. Rudo by to za znásilnenie ani nepokladal – veď si k nemu ľahla, veď išla k nemu sama. A ona nemala síl to zmeniť – ako vtedy s otcom. Kam, kam by vlastne ako dospelá šla? Kto a kde je ten, ktorý by ju teraz zachránil? A ako?

Silvia. Keby ste sa na ňu pozreli na ulici, asi by ste si ju ani nevšimli. Chodiaci tieň. Ona by si vás asi tiež nevšimla. „Je odstrihnutá”, aby necítila všetku tú bolesť. A predsa ešte stojí. A stojí ju to veľa síl. Stáť uprostred samoty a prázdnoty. Svojej, ale obávam sa, že aj našej.

Myslím na Silviu a jej podobné mladé ženy. Myslím na ich srdcia natrhnuté minulosťou a dokrkvané, podupané a dorezané na kusy hrubou prítomnosťou. Každým zanechaným dieťaťom strácajú zvyšky seba. Sú medzi nami, a predsa akoby sme ich nevideli a akoby nás nevideli. Sú bez pocitu základného bezpečia, bez hlbokých blízkych vzťahov, bez matkinho pohladenia a otcovho uistenia, že svoju dcéru v ťažkostiach zachráni.

Silvia, ako iné takéto začínajúce mamy, je považovaná právne za takisto schopnú ako ja alebo vy. Ja alebo vy, ktorí máme okolo seba celú perepúť rodinných, priateľských a ďalších sociálnych vzťahov, zdrojov a silný základ pre život. Mám zimomriavky, že za svoje správanie voči dieťaťu Silvia nesie podľa našich platných predpisov celú mieru zodpovednosti. Je mama, pretože porodila dieťa. Ako môže Silvia túto zodpovednosť uniesť sama?

Myslím nielen na Silviu, ale aj na pracovníkov oddelení sociálnoprávnej ochrany detí. Sú to dobrí sociálni pracovníci. Robia prácu, ktorú majú robiť, ale my od nich chceme nemožné. Ale tieto mamy nesú v sebe príbehy z najtemnejšieho dna! Tieto mamy nepotrebujú dobrú sociálnu prácu, nepotrebujú bežný rozhovor, ani monitorovací. Potrebujú od nás hojivý terapeutický prístup, nie plánovanie a kontrolu plnenia cieľov, ale opatrné a trpezlivé nadväzovanie vzťahu a upokojovanie, že pôjdeme spolu krok po kroku, že rozumieme jej bolesti a že ju nenecháme padnúť. Potrebujú liečivý prístup špeciálneho profesionála – terapeutickú starostlivosť, terapeutickú trpezlivosť a terapeutické podmienky, nie vztýčený prst zodpovednosti v sociálnom programe! Na tento prístup však nemáme v súčasnosti pre tieto situácie legislatívu ani dostupný systém odbornej pomoci.

Mamy s vyschnutým srdcom sú často obete najvážnejších trestných činov, ktoré mohli zostať nepotrestané: boli zneužívané, bité, ponižované, predhodené rôznym mužom. Im sa nestali jednorazové ťažké udalosti v detstve či mladej dospelosti, oni žili v dlhodobom pekle, z ktorého sa spamätávajú desaťročia. Mnohé zostali, žiaľ, bez pomoci a spamätali sa po svojom: niektoré otupeli, iné zhrubli, ďalšie utiekli, iné majú znovu a znovu deti, aby aspoň na chvíľu cítili, že naozaj žijú. Mnohé vhupnú do vzťahov, ktoré sú veľmi podobné tým, čo poznali z minulosti – toxicita nepreliečenej traumy minulosti môže byť gigantickej veľkosti.

Stojím uprostred. Ešte stále verím, že nie uprostred svojej profesionálnej samoty. Pracujem v systéme, ktorý už viac než 20 rokov považuje za dobré riešenie nechať tieto mamy ísť. Máme v evidenčnom systéme na hľadanie náhradnej rodiny tretie, štvrté, šieste a niekedy aj ôsme dieťa tej istej mamy. Nie, nie je to v poriadku. Pre nikoho.

Nechať tieto mamy ísť znamená pripraviť narodené dieťa o možnosť žiť s vlastnou mamou, byť s ňou hlboko prepojený. Nechať ich ísť, znamená potvrdiť, že tie mamy nie sú dosť dobré a nebudú, že nie sú pre nás dôležité, že ich nevidíme, že v ne neveríme a že naše riešenia sú najlepšie. Nie je to z našej strany znevažovanie týchto žien? Ďalšie ubližovanie?

Je načase prestať vynášať súdy o “krkavčích matkách”. Je čas sústrediť sa na to, aby sme neboli “krkavčia spoločnosť”, ale aká vlastne? Dĺžime to Silvii, ostatným ženám s podobnými príbehmi a ešte viac ich deťom. V systéme pomoci už nemôžeme nechať nezodpovedané otázky, ktoré idú na telo. Ak to myslíme s najlepším záujmom dieťaťa vážne, musíme nájsť nielen odpovede, ale aj riešenia:

● Naozaj pomáhame opustenému dieťaťu, keď necháme jeho mamu ísť?

● Naozaj majú tieto mamy inú možnosť, ako zanechať (nám) dieťa?

● Naozaj sme urobili všetko pre prevenciu opustenia detí?

● Naozaj sme urobili všetko, aby sme do profesie sociálnej práce pritiahli dostatok mužov, ktorí by “pracovali” s partnermi týchto mám a získavali by ich pre konštruktívne riešenia?

● Prečo máme pre zanechané dieťa nachystaný detský domov (od minulého roka premenovaný na Centrum pre deti a rodinu) a profesionálnu rodinu, aby dieťa bolo v citlivom prostredí a prečo nemáme pre ubolenú mamu s traumatickým príbehom nachystaného terapeuta?

● Prečo by tieto mamy so svojimi deťmi nemohli dostávať podporný azyl v chránenom sociálnom bývaní so zabezpečným terapeutickým prístupom pomoci?

● Ako získať a urobiť dostupnými terapeutov pre mamy, ktoré si nezaplatia za terapiu, a nezaplatí ju ani poisťovňa?

● Ako mať dostatok terapeutov, ktorí sa naladia na bolesť týchto mám, na ich mnohé bariéry pre terapiu, na ich jednoduchý spôsob premýšľania i hovorenia – pretože “keď nejde o život, nejde o nič”?

V článku 7 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa (UNCRC) sa jasne hovorí, že každé dieťa má právo „poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť“. Keď dôjde k opusteniu dieťaťa, toto právo je porušené. Riziku opustenia sú najviac vystavené dojčatá a malé deti. Je to znepokojujúce, keďže dieťa ochudobnené o stabilnú výchovu v prvých rokoch života môže zaznamenať ťažkosti z hľadiska emocionálneho a behaviorálneho vývoja.

zdroj: Opustenie dieťaťa a jeho prevencia

  Mgr. Dana Koníček Žilinčíková, sociálna a psychoterapeutická poradkyňa v Centre Návrat, o. z. v Banskej Bystrici

– pred 12 rokmi iniciovala v Banskej Bystrici založenie lokálnej siete pomoci tehotnej žene v ohrození (Za)chráňme Kukulíka, ktorá bola zaradená ako príklad dobrej praxe do európskeho výskumu o opustenosti detí a jeho prevencii. Viac sa dočítate v tomto texte.

– v roku 2009 Návrat vydal jej odbornú publikáciu o obhajobe záujmov opúšťaných novorodencov “Keď sa narodíš, budeš doma”. Publikácia bola preložená do českého jazyka a využitá pri lobingu za zmenu systému ochrany detí v ČR

– neskôr rozbehla s kolegami a ďalšími organizáciami v Banskej Bystrici špeciálne zážitkové semináre pre odbornú i laickú verejnosť, pre teoretikov i praktikov o prevencii opúšťania malých deti Keď sa narodíš, máš žiť v rodine I,II a III 

– iniciovala 2 x výskum o opustenosti malých detí v Banskej Bystrici, ktorý zrealizovala Katedra sociálnej práce PgF UMB, spolu s oddelením sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri ÚPSVaR v Banskej Bystrici a MsÚ Banská Bystrica

– v roku 2016 iniciovala vznik citlivých služieb psychoociálnej prevencie pre opustené deti na pôde nemocníc Dominika pre Kukulíka a Kufrík pre Kukulíka a v súčasnosti je ich odbornou garantkou http://https://youtu.be/ymfd-r3DCL8