Denník N

Milý Hermann

Zo začiatku ma vôbec nebavilo, čo hovoríš, alebo som ti možno nerozumela, neviem, dodnes k tebe nemám celkom vyjasnený vzťah. Ale eseje super. To ma strhlo.

Chcela som napísať článok, ktorý by sa volal Tisíc ľahostajných a v ktorom by som v nejakej stráviteľnejšej podobe roztrúsila práve jednu tvoju esej, tú o čítaní. Bolo by to takto – akože v noci, sme u mňa, ja stojím pri okne, chrbtom k tebe, a ty pri klavíri, rozprávaš o knihách.

O svojom otcovi si raz povedal, že vždy a všade pôsobil ako veľmi slušný, ale trochu cudzí a osamelý, neveľmi pochopený hosť. Ale teba si tiež zakaždým predstavím trochu zakríknutého. Taký by si bol.

Jedna noc s Hermannom, hovorila som si.

Ale ak budem tvoje myšlienky servírovať predžuté, nepopriem zmysel toho, čo si sa snažil povedať?

Nedávno sa na jednej besede spomínalo, že si bol smutné dieťa, že si sa trápil a dlho si si nebol istý, či máš miesto na tomto svete. Našla som fotku, máš tam asi štyri roky, stojíš pri prútenej stoličke s klobúčikom v ruke a taškou cez plece, ako pripravený na odchod.

Zdá sa, že v nejakej chvíli už si vedel, že zostaneš, a že doma je tu.

Zo starších fotiek mám rada tú s mačkou.

Preložila som ten text a niečo trochu prepísala. A myslím, že vyhodím ten krátky odsek o novinách. Preložila som aj tú rýmovačku, čo stojí v úvode zbierky. Niektoré moje rýmy sú lepšie než tvoje, vážne. Niečo mi naopak možno ušlo – Entschuldigung.

O čítaní

Väčšina ľudí nechápe čítanie a mnohí ďalší nevedia, prečo vlastne čítajú. Jedni berú čítanie ako poväčšine namáhavý, ale nevyhnutný spôsob „vzdelávania sa“, čiže aj keby prečítali všetky knihy sveta, prinajlepšom budú „vzdelaní“. Druhí túto činnosť považujú za nenáročné potešenie, ktorým sa dá zabiť čas a pri ktorom je v podstate jedno, čo čítame, hlavne ak sa nenudíme.

A tak si pán Müller prečíta Goetheho Egmonta alebo memoáre markgrófky z Bayreuthu, lebo sa chce vzdelávať a zaplniť jednu z mnohých medzier, ktoré vo svojich vedomostiach pociťuje. Už to, že tieto medzery tak úzkostlivo vníma a kontroluje, svedčí o tom, že vzdelanie považuje za niečo, čo sa dá získavať zvonka a čo sa nadobúda prácou. Slovom, že v ňom všetko toto vzdelanie, ktoré tak svedomito nahromadí, zostane bezpečne mŕtve a neplodné.

A pán Meier číta „pre zábavu“, to znamená z dlhej chvíle. Má čas, je to dôchodca, ba dokonca má toho času viac, než dokáže premrhať vlastnými silami. Musia mu teda pomôcť spisovatelia. Pán Meier číta Balzaka tak, ako fajčí dobrú cigaru, a číta Lenaua rovnako ako noviny.

Pritom v iných ohľadoch títo páni Müllerovci a Meierovci, tak ako ich manželky, dcéry a synovia, rozhodne takí nesamostatní a neprieberčiví nie sú. Cenné papiere nenakupujú ani nepredávajú bez dobrého dôvodu, presvedčili sa, že ťažké jedlá sa pred spaním nedobre trávia, a fyzickej práci sa nevenujú viac, než koľko ich zdraviu prospieva. Nejeden dokonca pestuje šport a má pritom nejaké povedomie o tajomstvách takýchto voľnočasových aktivít, pri ktorých sa človek nielen zabaví, ale aj omladne a zmocnie.

Nuž a rovnako, ako pán Müller posilňuje alebo vesluje, mal by aj čítať. Mal by od hodín venovaných čítaniu očakávať zisk nemenší ako od hodín zasvätených obchodovaniu, a nemal by podľahnúť kúzlu žiadnej knihy, ktorá ho nezanechá o jedno zažité poznanie bohatšieho, o kúsok zdravšieho a aspoň o deň mladšieho. O vzdelanie by sa mal starať tak málo, ako málo sa stará o dosiahnutie nejakej profesúry, a za styky s románovými lúpežníkmi a kupliarmi sa hanbiť tak, ako by sa hanbil za vzťahy s naozajstnými podliakmi. Lenže takto čitateľ jednoducho nepremýšľa. Svet vytlačený na stránkach vníma alebo ako ten bezvýhradne vznešenejší, kde dobro a zlo neplatí, alebo ním v duši pohŕda, lebo je podľa neho neskutočný, vymyslený, prešpekulovaný a človek sa mu oddáva iba z dlhej chvíle, z ktorej si neodnesie nič než pocit, že niekoľko hodín zabil primerane príjemným spôsobom.

Popri tomto zľahčovaní, nedocenení a mylnom chápaní literatúry zároveň pán Müller aj s pánom Meierom čítajú obvykle príliš mnoho. Pán Müller obetuje veci, ktorá sa ho v podstate nedotýka, viac času a pozornosti ako niektorým obchodným záležitostiam. Takže zrejme matne tuší, že sa v knihách predsa len musí skrývať čosi, čo nie je úplne bez hodnoty. A tak zotrváva vo vzťahu ku knihám v stave pasívnej odovzdanosti, ktorá by ho v obchode veľmi rýchlo priviedla na mizinu.

Čitateľ, ktorý hľadá kratochvíľu a zábavu, aj čitateľ, ktorému ide o vzdelanie, predpokladá, že knihy vládnu nejakými skrytými silami schopnými osviežiť či pozdvihnúť ducha, ktoré však pritom presne nepozná a nedokáže vyhodnotiť. Počína si teda ako nerozumný chorý, ktorý vie, že sa v lekárni nachádza veľa dobrých liekov, a tak začne ochutnávať jednu fľaštičku za druhou, polička po poličke. Pritom by sa ako v lekárni, tak aj v kníhkupectve a knižnici pre každého našla tá správna bylinka a namiesto toho, aby sa presýtil či priotrávil, mohol by tu každý nájsť posilnenie aj osvieženie.

Nám autorom je príjemné, že sa tak veľa číta, a je možno nerozumné vyhlasovať, že sa číta priveľa. Ale z dlhodobého hľadiska prináša naše povolanie málo radosti, keď ho všade naokolo vídame nepochopené či zneužívané, a desať dobrých, vďačných čitateľov, napriek malým tržbám, vždy bude znamenať a poteší viac než tisíc ľahostajných.

Preto si trúfnem tvrdiť, že sa rozhodne číta priveľa a že toto príčinlivé čítanie nerobí literatúre žiadnu česť, ale na nej skôr pácha krivdu. Knihy tu nie sú na to, aby z nesamostatných ľudí urobili ešte nesamostatnejších, a ešte menej na to, aby ľuďom neschopným života poskytovali nejakú jeho ľahko dostupnú lacnú náhradku. Naopak. Knihy majú cenu iba vtedy, ak vedú k životu, ak životu prospievajú a slúžia, a každá hodina čítania je premrhaná, ak ti nepriniesla čo len iskru sily, štipku omladenia, závan čerstvosti.

Technicky vzaté čítanie pobáda či priam núti ku koncentrácii; niet väčšieho omylu ako čítať, aby sme sa „rozptýlili“. Ak náhodou nie sme choromyseľní, vôbec by sme sa nemali rozptyľovať, ale naopak sa sústrediť; vždy a všade, nech sme kdekoľvek a nech čokoľvek robíme či zažívame, mali by sme celou silou svojho bytia zostať prítomní. A rovnako pri čítaní by sme mali predovšetkým cítiť, že každá poriadna kniha predstavuje sústredenie, intenzívne zoskupenie a zjednodušenie niečoho spletitého a zložitého. Aj tá najmenšia báseň je takým zjednodušením a sústredením ľudských skúseností a zážitkov, a ak pri čítaní nie som ochotný ich s plnou pozornosťou spolutvoriť a spoluprežívať, potom som zlý čitateľ. Krivda, ktorej sa tak dopúšťam na básni či románe, ma pritom nemusí rušiť. Zlým čítaním škodím predovšetkým sám sebe. Strácam čas nad niečím bezcenným, zbytočne napínam zrak a pozornosť kvôli veciam, ktoré pre mňa nič neznamenajú a ktoré mám v pláne veľmi rýchlo zasa zabudnúť, unavujem svoj mozog dojmami, ktoré sú mi nanič a ktoré ani neviem stráviť.

Život je krátky a na onom svete sa nás nikto nebude pýtať, koľko kníh sme prečítali, koľko sme toho zvládli. Preto je nerozumné a škodlivé tráviť čas bezcenným čítaním. A vôbec pritom nemám na mysli zlé knihy, ale predovšetkým kvalitu čítania ako takého. Človek by mal od čítania, tak ako od každého svojho kroku a nádychu v živote, niečo očakávať, mal by doňho vložiť silu, aby z neho o to väčšiu silu načerpal, mal by sa v ňom stratiť, aby sa mohol vynoriť uvedomelejší. Nemá cenu poznať príbehy z kníh, ak sme v každom jednom prečítanom zväzku nenašli radosť alebo útechu, silu alebo pokoj duše. Bezmyšlienkovité, rozptýlené čítanie, to je ako prechádzka v krásnej krajine so zaviazanými očami. Rovnako by sme nemali čítať preto, aby sme zabudli na seba a na svoj všedný život, ale naopak, aby sme svoj život dokázali opäť o čosi uvedomelejšie a zrelšie uchopiť. Ku knihám by sme nemali pristupovať ako ustráchaný žiak k chladnému učiteľovi, ani ako povaľač k fľaši s pálenkou, ale ako horolezec k Alpám a ako bojovník k arzenálu; nie ako človek na úteku, neochotný žiť svoj život, ale tak, ako človek dobrej vôle pristupuje k svojim priateľom a pomocníkom. Takto keby sa veci mali, nečítala by sa ani desatina toho, čo sa číta teraz, a všetci by sme boli desaťkrát šťastnejší a bohatší. A aj keby to viedlo k tomu, že sa naše knihy nikdy nepredajú, a keby sme preto my, autori, desaťkrát menej písali, nijako by to tomuto svetu neublížilo. Koniec koncov, o písaní to všetko platí rovnako ako o čítaní.

Hermann Hesse:
Knihy

Knihy všetkých čias a svetov
ti neprinesú šťastie,
ale ukážu ti svetlo
a bude to tvoje vlastné.

To svetlo slncí, svetlo hviezd
našich aj vzdialených nebies
nesieš a vždy ho budeš niesť
v hlbinách, vo vnútri, v sebe.

Múdra, ktoré si doloval,
na stránkach pokojne stoja;
vyrastá svetlo zo slova –
a tá múdrosť je tvoja.

Teraz najčítanejšie