Denník N

Poďakovanie za spoluprácu za nečinnosť štátu – stanovisko otca

Využívajúc svoje občianske právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti za účelom ochrany svojho mena podľa zákona 460/1992 Zb. (Ústava SR) , čl. 19 ods. 1, právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie podľa čl. 26 ods. 1 rovnomenného zákona, by som Vás rád informoval o nasledovných skutočnostiach v súvislosti so sociálno-právnou ochranou štátu voči mojej neplnoletej dcére, o ktorú som požiadal a je vedená v spise na oddelení sociálno-právnej ochrany detí ÚPSVaR.

Keďže štát nie je schopný, podľa čl. 41 Ústavy SR, mi umožniť naplno, efektívne a účelne uplatňovať svoje neodňateľné právo na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu (ods. 4) a ako rodičovi sa mi nedostáva adekvátnej pomoci štátu (ods. 5), tak činím nasledovné kroky.

Poznámka (25/03/2020): ide o upravenú kópiu listu adresovaného relevantným osobám z 23. októbra 2019 a nesúvisí s aktuálnou pandemickou situáciou. Dobrovoľná karanténa mi len dala príležitosť zatriediť si myšlienky a vysporiadať sa s nimi. Všetky nasledujúce aktivity budú zrealizovateľné z pochopiteľných ľudských dôvodov až vtedy, keď sa súčasná kritická situácia podarí dostať pod kontrolu. Za prípadné uvedenie v omyl sa úprimne ospravedlňujem.

 

Zhrnutie

Vážené oddelenie sociálno-právnej ochrany detí na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v našom meste,

v prvom rade sa Vám chcem poďakovať za doterajšiu spoluprácu, kedy som od Vás dostal:

  • profesionálnosť pani sudkyne na Okresnom Súde v našom meste, ktorá objektívne zohľadnila môj podaný návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností a neakceptovala potrebu zdôvodňovania môjho zdravotného stavu v súvislosti s mierou mojej kompetentnosti ako otca;
  • nestranný prístup zamestnankyne z oddelenia sociálno-právnej ochrany detí na ÚPSVaR pri stretnutiach na pôde úradu;
  • neutrálny priestor na diskusiu u pani mediátorky, kde matka nášho dieťaťa vyjadrila napokon svoje pretrvávajúce stanovisko ohľadne riešenia krízovej situácie, v ktorej sme sa ako rodina ocitli.

Vzhľadom na moju doterajšiu komunikáciu adresovanú Vám rozličnými komunikačnými kanálmi, výstupmi z nej, miery a rýchlosti odozvy z nich plynúcej, som dospel k nasledovnému.

Viac o Vaše služby nemám záujem a neželám si, aby ste do riešenia uplatňovania mojich rodičovských práv a povinností vstupovali nad rámec Vašich zákonných a nevyhnutných povinností.

Svoju dcéru dočasne nebudem navštevovať, aby som ju ďalej nevystavoval neúmernému stresu a konfrontácii, ktorá vzniká v mojej rodine. Svoje práva v predmetnej záležitosti dočasne voči inštitúciám Slovenskej republiky si nebudem nárokovať, avšak povinností stanovené Okresným súdom v našom meste si budem naďalej plniť primerane k svojim možnostiam a v medziach zákona, ktoré mi inštitút občianskej neposlušnosti v zmysle Ústavy SR aj umožňuje.

Následne podám sťažnosť na Ústavný súd SR vo veci vyššie zmieneného výroku uplatňovania môjho práva. Štát nie je schopný, podľa čl. 41 Ústavy SR, mi umožniť naplno, efektívne a účelne uplatňovať svoje neodňateľné právo na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu (ods. 4) a ako rodičovi sa mi nedostáva adekvátnej pomoci štátu (ods. 5). Vzhľadom na širšie spoločenské a politické dianie, ako boli obštrukcie pri voľbe dodatočných sudcov Ústavného súdu SR vedúce k neúnosným omeškaniam v jeho rozhodnutiach a miery vymožiteľnosti práva na úrovni súdov nižšej inštancie v Slovenskej republike, sa budem dovolávať svojich práv na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu adresovaných proti Slovenskej republike.

Kritériami k oprávnenosti prijatia žiadosti na súd v Štrasburgu je, ak:

  1. žiadateľ utrpel preukázateľné znevýhodnenie – žiadosť bude postavená do roviny otec verzus štát (reakciou na nepružnosť systému sú vzniknuté organizácie ako Liga otcov, Rada pre práva dieťaťa a rozličné krízové intervenčné strediská v tejto oblasti pôsobiace); predsudky ľudí voči ľuďom s duševnými ochoreniami, ktoré stále skryte na Slovensku pretrvávajú;
  2. sťažnosť sa odvoláva na niektorý z Konventov Rady Európy – menovite ide o Rezolúciu č. 1921/2013 (Rovnosť pohlaví, zosúladenie súkromného a pracovného života a spoluzodpovednosť); Rezolúciu č. 2079/2015 (Rovnosť a zdieľaná rodičovská zodpovednosť: úloha otcov) a Rezolúciu č. 160/1996 (Európsky konvent vo výkone detských práv); na jej základe sa odvolávali moje ostatné apely na Vás v prípade potreby zefektívnenia krízovej intervencie v mojej rodine;
  3. uplynula šesť mesačná doba od podania žiadosti na národný súd– neaplikuje sa;
  4. vyčerpali sa možnosti riešenia nápravy na národnej úrovni – z môjho uhla pohľadu a miery poznania nástrojov sociálno-právnej ochrany detí, áno, argumenty vychádzajú z časti zdôvodnenie, ktorá je súčasťou tohto listu.

Zdôvodnenie

Záznamy zo stretnutí s dcérou a listy Vám adresované majú jednu spoločnú vec, ktorá sa mi nedarila vecne a nestranne preukázať. Tou je nezáujem matky spolupracovať vo veci potreby rovnocennej účasti na výchove našej dcéry. Počas rozpadu nášho vzťahu, ktorý som viac ako dostatočne vysvetlil, verejne presadzovala svoje želanie, aby som ich dve (rozumejte matku a dcéru) nechal na pokoji, k čomu podmienila so svojou biologickou rodinou všetky aktivity voči mojej osobe. Moje návrhy na mediáciu v záujme dieťaťa matka dlhodobo odmietala a tak som pristúpil k podaniu na súd. Situácia sa ešte viac následne vyostrila.

Všetky relevantné informácie a nástroje krízovej intervencie štátu neprichádzali pružne v potrebný čas. V tomto čase sa ma dieťa začalo báť, plakať, zahlieňovať, pchať rúčku do krku a byť v preukázateľnom strese. Často krát som ani poriadne nevystúpil z auta. Volá ma ujo.

Preukázať vyššie zmienený postoj matky sa mi podarilo až po nátlaku, ktorým som musel proti svojmu presvedčeniu realizovať voči matke nášho dieťaťa a bohužiaľ za prítomnosti dcéry. Stalo sa tak až v prítomnosti mediátora na druhom stretnutí. Od momentu môjho podania na Okresný súd v našom meste uplynulo 113 kľúčových dní, ktoré traumatizovali nielen rodičov, ale predovšetkým naše dieťa.

Výsledkom môjho konania sú dva priestupky proti občianskemu spolunažívaniu. Dieťa začalo byť využívané ako nástroj ublíženia voči tomu druhému rodičovi a napokon aj mnou. Konal som tak v rozpore s dobrými mravmi a medziľudskými vzťahmi a predovšetkým v príkrom rozpore s vlastným svedomím a osobnou integritou. Nemôže ma ospravedlniť ani skutočnosť, že sa tak dialo na pozadí neúmernej bolesti na duši, zúfalosti a beznádejnosti zo situácie, v ktorej som sa ako otec ocitol a trvá bezmála dva roky.

Výhrady voči Vám mám k dvom skutočnostiam. Po prvé, nebol som informovaný o všetkých možnostiach štátu pri krízovej intervencií v rodinách z pohľadu sociálno-právnej ochrany detí pri prvých stretnutiach na pôde ÚPSVaR v našom meste. Príde mi neetické sa prípadne odvolávať na to, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Tie sa dozvedám priebežne a za pochodu ako intenzívne komunikujem s ÚPSVaR a samoštúdiom príslušných právnych predpisov, judikatúr a životných osudov druhých. Po druhé, o termínoch mediácie som sa musel dožadovať ex post. Neboli pevne stanovené na predchádzajúcom stretnutí. Taktiež emailový prísľub pani mediátorky ohľadne ďalšieho termínu nebol dodržaný.

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.