Zrkadlo, ktoré nám koronavírus nastavuje

S plným rešpektom voči situácii a obetiam súčasnej nákazy si dovolím uviesť niekoľko svojich postreho.

Veľa z nás žije, alebo doteraz žilo tak, ako keby sme boli nesmrteľní. Zrazu prišlo niečo, čo nám ukazuje pravý opak. Napriek rozvinutému zdravotníctvu, miliardovému biznizsu farmaceutických spoločností nemáme okamžitú odpoveď. Nemáme, pretože ilúza, že máme všetko pod kontrolou je skutočne len ilúziou. Vydali sme sa teda na boj s nepriateľom, novým zákerným a smrteľným vírusom.  Hovoríme o boji, v skutočnosti však ide len o spomalenie jeho rozšírenia a postupnú adaptáciu ľudstva naň – postupnú preto, aby sme každému mohli dať šancu. Aby sa nemusel lekár rozhodovať tak, ako sa to deje v Taliansku, či Španielsku, kto tú šancu dostane a kto nie. V tomto smere sú opatrenia našej vlády určite namieste.

Prijatými opatreniam sa však takmer všetko spomaľuje a zastavuje. Na povrch sa dostávajú paradoxy, ktoré sme si v doterajšom behu nechceli, či nedokázali všimnúť. Každý z nás má teraz jediniečnú možnosť porozmýšľať, čo je naozaj dôležité … Ak teda nestrávi celý čas mysľou v budúcnosti, netrpezlivým čakaním na to, kedy všetko bude ako predtým. Možnože už nebude …

Popri aktuálnej hystérii zabúdame na tisíce iných vecí a okolností, ktoré každodenne ohrozujú náš život. A najmä na tú jedinú – už tým, že sme sa narodili je takmer isté, že raz zomrieme. Možno by miesto paniky a a strachu bolo načase si uvedomiť, že raz to naozaj príde. Ak teda existuje niečo, prečo vlastne chceme žiť, je najvyšíí čas na to prísť a rovno sa pustiť do realizácie …

Paradox #1: Podceňované povolania sú v prvej línii

Keď sa trocha vrátim k boju s nákazou, v prvej línii sú aktuálne ľudia, na ktorých veľa z nás pozeralo zhora – napr. predavačky, či zdravotníci. Niektorí z nás taktiež zistili, že byť celý deň zatvorený s deťmi (a to dokonca vlastnými) nie je prechádzka ružovou záhradou. Spomeňme si na učiteľov, ktorí s nimi trávili, a verím že po čase opäť budú, každý pracovný deň. Všetci títo aj mnohí ďalší si zaslúžia poďakovanie a najmä rešpekt … a ja tajne dúfam, že vydrží čo najdlhšie.

Paradox #2: Je vírus hrozba, alebo liek pre našu planétu?

Mám teraz viac času, chodím na prechádzky do prírody. Vonku to vyzeré, že je všetko v úplnom poriadku, príroda si veselo rozkvitá, dokonca som zachytil správay o drastickom znížení emisií v tejto dobe. Ak táto situácia prospieva prírode, je naozaj zlá pre nás, ľudstvo? Ak sa nemýlim, sme na Zemi úplne závislí. Ak táto situácia prospieva prírode, čo ak je to len prvý náznak, ako si príroda v budúcnosti poradí s tým, že si stále viac berieme a nič nevraciame?

Paradox #3: Kam by vlastne mala rásť naša, či svetová ekonomika?

Chodia správy ako sa spomaľuje ekonomika, čaká nás prepad. Na Slovensku sa zastavila výroba vo všetkých automobilkách … Myslím, že ak by sa na svete nevyrobilo žiadne auto za celý rok, asi by to všetci prežili … Áno, viem, že existuje druhá strana mince. Na výrobe sú závislé výplaty a životy mnoho rodín. Je však normálne, aby toto bol dôvod roztáčať rýchlejšie a rýchlejšie koleso ekonomiky? Vo všeobecnosti platí dojem, že je dobré, keď ekomnomika rastie. Počúvame, čtame to hádam všade, predpokladám, že je súčasťou ekjonomických teórií. Iba mi tak napadlo, kam vlastne by až mala vyrásť, kedy bude dosť? Všetci chceme byť ziskoví, čím viac tým lepšie. Je a bude toto navždy jediné meradlo kvality ekonomiky a podnikania? Ja verím, že už nikdy nie …