Základné právo na kultúrnosť

Vo všeobecnosti možno povedať, že to, čo kultúre na Slovensku najviac chýba, je formulovaná strategická vízia. Nejde o ďalší abstraktný kultúrno-politický strategický materiál, akých sme už mali niekoľko, ale o predstavu, kde sa chceme v zmysle kultúrneho rozvoja ako spoločenstvo vidieť (aspoň) v horizonte 25 rokov, a to zo svetonázorového a nadnárodného hľadiska. Pomenovať pritom musíme konkrétne nástroje, ako chceme naše ciele dosiahnuť a ako k nim využijeme existujúce inštitúcie – jednak tie verejné a popri nich rôzne individuálne či kolektívne iniciatívy. V nich totiž spočívajú naše hlavné nástroje pre nájdenie akejsi ideálnejšej proporcionality a zmyslu toho, čo robíme: ide predovšetkým o širší dosah kultúry ako takej. Slovensko má veľké množstvo kvalitnej kultúry, no vlastné existujúce nástroje na jej šírenie využíva nedostatočne, alebo, ako sme videli v poslednom období, tendenčne (napr. utopická podpora folklóru).

Vieme, že za posledných 30 rokov sa v danej oblasti urobilo z koncepčného hľadiska iba veľmi málo, decentralizovali sa inštitúcie, zmenili sa možno objemy financií na voľnú i závislú kultúru, ale prístup k verejne zriaďovanej kultúre ostal v mnohom rovnaký. Môžeme povedať, že v kultúre prebieha určitý samovývoj, čo je samozrejme dobré a z demokratického hľadiska jediné správne, no inštitucionálna sféra naň reaguje neskoro, z hľadiska principiálnej podpory a udržateľnosti dosť koloniálne, ergo nezriedka bez pridanej hodnoty, ktorá by potvrdzovala správnosť faktu, že sa niektorému autorovi či problému venovala práve tá a nie iná inštitúcia. Výsledkom samovývoja je množstvo úžasných diel a podujatí, ktoré budú na jednej strane tvoriť dejiny jednotlivých umeleckých smerov. Na druhej strane je výsledkom veľká sústava “single issues”, participujúca rôznou mierou na zvyšujúcom sa podiele kultúrneho produkcionizmu v našej krajine – a práve tejto novej štruktúre kontruje alebo sekunduje priebežne sa objavujúca a ukrývajúca potreba obhajovať základné právo na kultúrnosť (napr. iniciatíva Stojíme pri kultúre). Z hľadiska štátu sme normalizáciu 70. a 80. rokov 20. storočia prekročili iba vo veľmi malej miere – máme síce slobodu umeleckého vyjadrenia, no ono sa stále deje viac ako spoločensky tolerované, než ako spoločensky vyžadované, aj umelecká kritika je dnes viac komentovaním, než skutočným požadovaním náročnosti a kvality (ergo výsledkom by skôr či neskôr mohla byť stagnácia).

Táto skutočnosť sa v aktuálnej chvíli môže zmeniť výrazne k lepšiemu, len si musíme nanovo definovať pozície a funkcie (standing points) v rámci kultúrnej prevádzky – posunúť sa o jeden level vyššie a namiesto dámy začať hrať šach. Pandémia korona vírusu, pri ktorej si začíname po mnohých desaťročiach opäť raz klásť esenciálne hodnotové otázky je preto ďalším v rade paradoxov, ktoré umeleckú prevádzku na Slovensku sprevádzajú takmer na dennom poriadku najneskôr od roku 1948.

Využívam k tejto úvahe svoje súčasné oboznamovanie sa s fungovaním štátnej príspevkovej organizácie – regionálnej galérie, v ktorej posledných 10 mesiacov pôsobím. V týchto dňoch je kvôli pandémii až do odvolania zatvorená a ja sa snažím premietnuť jej historický význam, renomé, tradíciu, potenciál a tiež naše konkrétne výskumné a prezentačné plány do novej situácie, ktorá nastane potom, ako kríza opadne.

Problémov inštitucionálneho fungovania je veľa a nesúvisia iba s finančným poddimenzovaním – hoci priemerných 8% celkového rozpočtu investovaných do samotnej činnosti našej galérie ponecháva jej skutočný potenciál, ako keď by sme motor trvalo držali vo voľnobehu. Uvedomil som si však postupom času ďalšie podstatné súvislosti.

1. V slovenských galériách (a asi nielen tam) sa dnes stretávajú tri generácie odborných pracovníkov, ktorí určujú ich tvár. Tieto tri generácie majú dosť odlišnú východiskovú situáciu, smerovanie a tiež metódy práce, preto je zaujímavé, v čom sa ich trajektórie stretávajú a v čom míňajú. Najstaršia generácia, povedzme, šesťdesiatnici, reprezentujú predovšetkým obranné pozície, ich krédom je po desaťročia trvajúca obhajoba existencie galerijných inštitúcií v odborne relevantnej podobe, sprievodne s ustálenou mierou nevyhnutných kompromisov, položených na oltár udržateľnosti a stabilite tej ktorej ustanovizne. Nejde o malú hodnotu, väčšina slovenských galérií vznikla počas prvých dekád socializmu, ergo ich zachovanie mohlo byť vo veľkom riziku (spomeňme si na nedôstojné “reformy” počas 90. rokov 20. storočia). Početná stredná generácia “husákových detí” – tá, ktorá v súčasnosti z politického hľadiska preberá moc v krajine – v galériách reprezentuje spojnicu medzi “obrazmi starého sveta” a súčasnosťou. Vyrástla v situácii neustálych zmien, rôznymi spôsobmi a razanciou sa okrem iného podieľa na formovaní obrazu slovenského umenia smerom von, t.j. snaží sa korigovať to, ako si ho uplatňuje a modeluje medzinárodná scéna reprezentovaná silovými inštitúciami. Predstavitelia tejto generácie, umelci a kunsthistorici, dnes riadia väčšinu z 21 verejných zbierkotvorných galérií (združených v Rade galérií Slovenska). Najmladšia generácia, z môjho pohľadu, výrazne pociťuje neprítomnosť odborných autorít (osobitne v regiónoch), ktoré by jej pomohli zaručiť zmysluplnosť ich dlhodobého odborného smerovania – pre kunsthistorika je práve toto podstatné, aby svoj život z pracovného hľadiska nepremárnil. Galériu preto považuje viac za vzdelávaciu než výskumnú inštitúciu. Postojovo táto generácia nie je zaťažená morálnymi ambivalenciami viažucimi sa ku kontroverzným obdobiam v minulosti; na druhej strane disponuje zručnosťami v oblasti technológií a rýchlosťou pri získavaní informácií.

Za predpokladu trochu prajnejších okolností môže byť tento nadgeneračný “triumvirát” všetkým na osoh a priniesť dobrú dynamiku. Navyše by sa za prajnejších okolností dosiahla nevyhnutnosťou trojgeneračnej diskusie inštitucionálna kontinuita, ktorá u nás veľmi chýba, a ktorá je nahrádzaná stále novými začiatkami, spálenými mostami, trpkosťou z nedocenenia, prípadne inými turbulenciami pri viac, alebo menej častých zmenách na riaditeľských stoličkách. Práve neschopnosť kontinuity a neposkytnutý priestor na to, aby človek mohol vidieť svoju vlastnú agendu v dlhšom, než krátkodobom horizonte prináša slabší ťah na bránu v domácom i medzinárodnom zmysle, malú atraktivitu inštitúcií smerom navonok a nízku mieru medziinštitucionálnej spolupráce pri vytváraní projektov.

2. S uvedeným súvisí tiež háklivá téma elitárstva a slonovinových veží, za ktoré sú naše galérie – pokiaľ sa nevenujú vzdelávacej činnosti na úkor vedeckej – považované, keďže sa naša spoločnosť dominantne neidentifikuje so svojou vizuálnou kultúrou, ale skôr s literatúrou a divadlom. Ide o zaujímavý paradox. Na jednej strane si uvedomujeme, že potrebujeme aj na Slovensku nové a vyspelé, ergo v úplnom slova zmysle: kultúrne spoločenské elity. No existenciu elitných inštitúcií, ktorými galérie už len z princípov profesne náročnej správy umeleckých zbierok nevyhnutne sú, nepripúšťame. Pričom elitnosť inštitúcie neznamená, že do nich bude mať bežný návštevník obmedzený prístup, elitnosť znamená povinnú prácu na najvyššej intelektuálnej úrovni a adekvátne sprostredkovanie jej výsledkov. Ergo vytvoríme kvalitný projekt so silným myšlienkovým zázemím a nájdeme spôsoby, ako ho sprostredkovať. A nie naopak, vytvárať a priori komunikatívne a tým jednoduché projekty určené na vzdelávanie tak, že náročnejší návštevník si v galérii pre seba nič nenájde. Pozitívnu elitnosť dokonca predstavuje aj prípadné voľné vstupné (SNG, Kunsthalle Bratislava), ktoré nie je len marketingovým ťahom, ale odrazom vedomia, že kultúrne dedičstvo náleží všetkým a môžu sa ním kochať ľubovoľne často a dlho.

Zaužívaným, vedomým či podvedomým bojom proti pozitívnej elitnosti galerijných inštitúcií je politizácia ich riadiacich funkcií, ktorá je tiež neblahým dedičstvom (zdanlivo anti-elitárskeho) socializmu. Netreba opakovať známe fakty o deštruktívnosti politických “kádrov” vo vzťahu k hodnotovej integrite galérií, aj v tejto oblasti však posledné obdobie prinieslo nové skúsenosti. Na rozdiel od mnohých mojich kolegov si nemyslím, že by manažér pochádzajúci mimo odvetvie kultúry nemohol byť dobrým riaditeľom galérie, hoci sme taký prípad na Slovensku dosiaľ nezaznamenali. To, že na jej čele stojí odborník nemusí nevyhnutne znamenať, že sa jedná o kvalitného odborníka, a už vôbec nie, že ide o slušného človeka. Problémom sú manažéri, ktorí aj keď si časom osvoja to, čo všetko galéria vykonáva (90% navonok neviditeľnej výskumnej a administratívnej práce), nemusia v skutočnosti nikdy pochopiť, prečo to vlastne galéria robí. Posledné skúsenosti nám ukazujú, že dochádza k novotvarom, ktoré sme doteraz nepoznali, napr. sústredenie sa na vybraný aspekt činnosti, môžeme spomenúť oblasť PR. Znamená to, že spôsob uvažovania prebieha opačne, dalo by sa povedať, že behaviorálne: PR nepodriadime našej vlastnej filozofii, ako chceme inštitúciu profilovať a čím v tejto rovine kultúrnej sfére originálne osožiť, ale inštitúciu profilujeme na vlne odsledovanej úspešnosti projektov – napr. realizovaním výstav umelcov, pri ktorých štatisticky vieme už dopredu doložiť ich grantovú úspešnosť (napr. v rámci FPU). Dlhodobo je takáto stratégia neudržateľná, lebo sa stane priehľadnou, v krátkodobom horizonte však môže vzbudiť potemkinovskú ilúziu perfektného fungovania. Ďalšou, a z morálneho hľadiska oveľa vážnejšou vrstvou tohto problému, je postoj k umenovednej odbornosti. Súvisí to s kontinuitou rozoberanou v predchádzajúcom bode – odborná práca je v najširšom slova zmysle totiž vždy súčasťou celej genealógie dejepisu umenia, v ktorej už po mnohé desaťročia (u nás) či storočia (v zahraničí) nadväzujeme na to, čo vykonali naši predchodcovia. Práve ich prácu, nielen fakty z dejín umenia si musíme počas štúdií na vysokej škole osvojiť. Najväčším hriechom protielitárskeho (komerčného, politického, populistického atď.) vedenia galérií je preto skreslenie hodnoty a smerovania odbornej práce ako takej – napr. jej zneužívaním do kvantitatívnych výkonov na úkor seriózneho výskumu. Je to, akoby kurátori celý život donekonečne produkovali seminárne práce. V prípade seniorných odborníkov to často ústi do odchodu na iné pracovisko (Alena Vrbanová zo Štátnej galérie Banská Bystrica v roku 2007), no v prípade juniorných môže dôjsť k zlému nasmerovaniu, čo bude mať negatívny dosah na ich celoživotný výkon – stratu reputácie ešte pred jej nadobudnutím a skoré vyhorenie. Opakujem: kunsthistorik nemá vo svojej profesii inú cestu ako snahu o odbornú integritu.

3. V medzipriestore môjho uvažovania sa nachádza vývoj inštitucionálnej kreativity ako takej – definujeme v galériách “vedomostný systém”, no nemáme ošetrený “kreatívny systém”. Ide v ňom o spracovanie múzejného a vzdelávacieho obratu, ktorým galérie za posledné roky prešli – s tým súvisí, ako som už spomínal, že sú u mnohých primárne vnímané ako vzdelávacie a nie výskumné inštitúcie, práca smerom von prevažuje nad prácou smerom dnu (ktorú, inak, primárne určuje zákon o múzeách a galériách). Ďalšou otázkou je otázka intenzity prítomnosti architektov a dizajnérov pri príprave výstav a expozícií – v kreatívnom systéme hrajú inú rolu ako vo vedomostnom, ak je vedomostný druhoradý, dochádza k výstupom, ktoré sú odborne kontroverzné. (Pozri napr. debatu o expozícii M.A. Bazovského v Trenčíne https://www.artdispecing.sk/tv-channel/noc-jazdca/noc-jazdca-03-19/). Tento medzipriestor, v ktorom sa vlastne dejú a vyvíjajú najväčšie a ťažko predvídateľné zmeny výtvarnej a galerijnej prevádzky, polarita (už pomenovaného) vedomostného a (dosiaľ nepomenovaného) kreatívneho systému je možné vidieť na rôznom uchopení vedenia galérií zo strany výkonných umelcov a historikov umenia – do budúcna budú rozdiely asi markantnejšie. Dnes možno ako jediný negatívny dopad vysokej kreativity vnímať slabú mieru dlhodobej spolupráce pri príprave konkrétnych titulov: spojenie finančných zdrojov, odborných kapacít a možností putovných výstav takmer úplne absentuje – ako umelci tvoriaci vlastné diela produkujeme na pôde inštitúcií naše “single issues”. Neprítomnosť väčšej (vyššej) vízie strategického plánu na úrovni aspoň Strednej Európy nás drží v polohe malých, v rôznej miere chránených dielní.

4. Doterajší ukazovateľ úspešnej verejnej kultúrnej inštitúcie vo vzťahu ku zriaďovateľovi bol ekonomický a opäť proti-elitný – vysoká návštevnosť, čo najvyšší výber vstupného, štatistika hlavných a sprievodných podujatí, pričom konzistencia a integrita týchto podujatí bola ponechaná ako prostriedok k uvedeným cieľom. Toto už dnes neplatí a po postupnom doznievaní pandémie, ktoré bude asi dlhodobou záležitosťou, to naďalej platiť nebude. Masová návštevnosť inštitúcií (kino, divadlo, filharmónia a v prípade hromadných turnusov aj múzeum) nie je a dlho ešte nebude možná. Na rad príde okrem internetovej komunikácie, ktorá je neosobná, formát individuálnych návštev podľa vopred vytvoreného rezervačného formulára (ako vo florentskej galérii Uffizi), pretože to bude jediná z autopsie dostupná forma kultúry. Vidím príležitosť pre slovenské galérie dotknúť sa takto bodu nula a nanovo nastaviť celý svoj prezentačný systém tak, aby získali v našej spoločnosti status, ktorý im náleží (najneskôr od čias, kedy prestali byť nástrojom triedneho boja, čo bol pôvodný dôvod, prečo v čase socializmu vznikli). V tejto chvíli sa preverí predovšetkým pripravenosť týchto inštitúcií naživo poskytnúť divákovi adekvátny a hodnotný stimul. Ide o to, čo vieme divákovi dať v čase, kedy rieši základné otázky a esenciálne obavy, pričom už z takto postavenej povahy veci je zrejmé, že tie elitnejšie vedené inštitúcie ťahajú v tejto veci za dlhší koniec. Vo všetkých oblastiach spoločnosti nastane čas, kedy pochopíme, že odbornosť nie je samoúčelná a často nepohodlná, pretože zdržiavajúca komponenta, ale nevyhnutnosť, ako pristupovať ku každej oblasti nášho života. V prípade galérie na to, aby jej výstupy boli zaujímavé, konzistentné, kreatívne spracované na vysokej úrovni a aby prinášali nejakú nadhodnotu. Nebude úplne jednoduché definovať parametre tohto nového systému, navyše v ňom treba odlíšiť aktuálne prezentačné a komunikačné možnosti od tých dlhodobých, ktoré vyžadujú ďalšiu prípravu a investície – v danej chvíli musíme jednoznačne a pragmaticky vychádzať z toho, čo v tejto chvíli máme.

V skratke: máme čisté a rozľahlé budovy, jednu alebo viac dočasných výstav a jednu alebo viac stálych expozícií vhodných pre zavedenie rezervačného systému na individuálne návštevy (prípadne dvojice) v predĺžených otváracích hodinách tak, aby sme dodržaním špecifickej hygieny návštevníkov epidemiologicky ochránili. Návštevník si bude môcť vopred vybrať, či si na svoju návštevu zvolí polhodinový, alebo hodinový termín, v závislosti na tom, či si chce pozrieť iba časť galérie, alebo celú. Otázkou je len stanoviť, kedy takýto systém môžeme začať prevádzkovať. Ďalšou otázkou je, či tento nový systém spoplatniť doterajším, alebo novým, a to zvýšeným či zníženým vstupným. Môj názor je, že ľudia by mali mať na tento formát návštev nárok zadarmo, pretože galérie celé desaťročia investovali do svojho rozvoja peniaze z verejných zdrojov, ktoré by mali byť v kríze užitočné. K výhradnosti prehliadky (luxus jedného návštevníka v budove) sa teda pridá výsada voľného vstupu (obvykle platí len pre pozvaných hostí), čím sa v pozitívnom slova zmysle uplatní (použije) elitná povaha galerijných inštitúcií bez toho, že by to bolo akoukoľvek formou povyšovania sa. (Obava z povýšeneckosti galérie smerom k bežnému divákovi má totiž u nás hlboké korene: už ako deti nás často postavili počas exkurzie pred obraz s tým, že musíme okamžite povedať, čo tým autor myslel. Galérie sa tak stali stresujúcim miestom, kde vás skúšajú z niečoho, čo by ste vraj mali vedieť, no neviete, dokonca vás často skúšali ľudia, ktorí sami nevedeli oveľa viac a vy ste to vycítili.) Okrem fyzických priestorov a možnosti vidieť diela naživo máme rozvinutý vedomostný systém, ktorý dokážeme prostredníctvom odborníkov zdieľať: nielen ako hru, ale tiež ako štruktúru vzdelávania (osobne či cez internet), na ktorej konci je výrazne zvýšené historické povedomie o našom spoločenstve prostredníctvom jeho najprirodzenejšej signatúry, umenia. Vieme sa spätne pozrieť doslova na tisíce výstavných projektov, ktoré naša verejnosť vo veľkej miere dosiaľ nezachytila, a to prostredníctvom katalógov, dokumentácií, videodokumentov, diel nakúpených v zbierkach a podobne a tieto informácie sprostredkovať. Je to akoby sme našli rozsiahly archeologický nález, o existencii ktorého mala spoločnosť iba matné tušenie.

Isteže, myslieť si, že bude čas na tak hromadnú revíziu môže byť utópiou, ale na druhej strane rozdeliť dnes galériu v rovnakej miere na prezenčnú a virtuálnu, a ďalej súbežne stavať na jej vedomostnom a (novodefinovanom) kreatívnom systéme a pokúsiť sa tak ukázať, že elitná kultúra nemusí byť len oddychovým voľnočasovým formátom pre fajnšmekrov, ale niečím, čo môže mať v čase krízy kľúčový a stmeľujúci význam.