Denník N

Ako si (ne) nájsť prácu?

Nájsť si prácu je niekedy omnoho ťažšie ako sa zdá. Veď ako sa hovorí, „kto chce pracovať, prácu si nájde.“ Nie vždy to bohužiaľ platí…

Ako si nájsť prácu? Neviem. Nikdy som si žiadnu nenašla. S pohovormi je to iné, v tom som majster. Keby sa počet pohovorov hodnotil ako v počítačových hrách, som na úrovni expert.

Štátnice na vysokej škole som úspešne ukončila v máji na samé A-čka. V júli som mala promócie, na ktorých som si s hrdosťou prevzala červený diplom ako jediná z našej triedy. Pocit na nezaplatenie. Moje sebavedomie vtedy stúplo o 20%. Po promócii som si s hľadaním práce dávala celkom načas. Veď som predsa magisterka s červeným diplomom, prácu si nájdem rýchlo. A budem si vyberať!

Počas vysokej školy som mala brigádu v ocinovej firme. Po škole som v tejto práci pokračovala, pokiaľ si nenájdem niečo iné. Chcela som sa postaviť na vlastné nohy, rodinkárstvo neobľubujem. Po mesiaci snívania svojho sna a svetlej budúcnosti som sa registrovala na pracovnom portáli, kde som si začala hľadať prácu. Po hodine od uverejnenia môjho životopisu mi prišiel prvý telefonát. Bola to síce realitná kancelária, ktorá chcela aby som pracovala na živnosť, s vlastným autom a bola platená len z provízie, ktorú si zarobím z predaja, moje sebavedomie kvôli prejavenému záujmu opäť stúplo.

Začala som si aj ja prezerať nejaké inzeráty v mojom okolí. Ale len tak zbežne, samozrejme. Nepochádzam z veľkého mesta, ale počet inzerátov pridaných za jeden deň ma naozaj prekvapil. V jeden deň pribudne priemerne 5 inzerátov, slovom päť! Boli to najmä pracovné pozície typu: obrábač CNC kovov (ani neviem čo to je), šička obuvníckych zvrškov (ani to neviem čo je) a obsluha vysokozdvižného vozíka (to viem čo je). S diplomom prekladateľky z ruského jazyka to asi nebude také jednoduché ako som si myslela. Sebavedomie mi ale ešte zostalo.

Po mesiaci prezerania si viac menej tých istých inzerátov v tom istom počte som už bola trošku, povedzme, nespokojná. Najlepšia útecha bola, keď mi doma hovorili, že som veľmi „prekvalifikovaná“, preto si nemôžem nájsť prácu. V tom som istú dobu žila, vzhľadom na trošku väčšie sebavedomie spred mesiaca. Každopádne, vedela som, že pracovať s ruštinou v rodnom meste nebudem. Uspokojila som sa s prácou v nejakej firme na administratívnej pozícii, v štátnej správe a pod. Nevzdávala som sa a bojovala som ďalej!

Od júla prešlo pár mesiacov a aj môj životopis prešiel pár zmenami. Telefonátov prichádzalo stále menej a menej. Už ma prestali aj call centrá volať do práce. Rozhodla som sa rozšíriť svoj životopis, napísať o sebe viac, aká som super, že mám skoro so všetkým  pracovné skúsenosti, a  keď nemám tak sa ich rýchlo naučím. Nezabralo.

Začala som si preto hľadať prácu v Bratislave. Je tam predsa viac pracovných príležitostí, a možno aj s ruštinou. No, nie je. Teda, pracovných príležitostí áno, ale s ruštinou nie. Ak ruština, tak aj s angličtinou. Keďže som 5 rokov používala aktívne len ruštinu, z angličtiny som od gymplu trošku vypadla. Len vďaka seriálom a pesničkám som ju nezabudla úplne. Takže pracovať v angličtine by som si už teraz netrúfla. Prichádzali ponuky z rôznych firiem, kde hľadajú ľudí, ktorí ovládajú azbuku, ale aj angličtinu. V priemere som mala angličtinu využívať na 80% pracovného času a ruštinu na 20%. Takže nič pre mňa. Keď som našla inzerát, v ktorom je potrebná ruština, ďalšia požiadavka bola podvojné účtovníctvo. Keď som našla inzerát na lektora ruštiny, ďalšia požiadavka bola ovládanie jazyka esperanto!

Povedala som si, že aj v Bratislave si teda budem hľadať niečo v administratíve, príp. štátnej správe. V novembri, áno v novembri, po 4 mesiacoch, mi prišiel mail z Ministerstva práce, že ma pozývajú na výberové konanie. Pocity ani neviem opísať. V tom čase bolo moje sebavedomie už celkom biedne. Myslela som si o sebe už hrozné veci. Nikam ma nechcú, navždy budem nezamestnaná… Každý sa ma pýtal kde pracujem? Tí, ktorí vedeli, že si hľadám prácu sa ma pýtali: „Už máš prácu?“ Tieto otázky zaznievali až príliš často a ja som sa začala vyhýbať mnohým ľuďom. A potom to prišlo. Svetlo nie na konci tunela, ale na konci oceánu. Moja šanca všetkým ukázať, že na to mám! A keď sa ma niekto opýta kde pracujem, tak odpoviem: „á, na ministerstve…“

Na výberové konanie som sa svedomito pripravila. Išlo o prácu v odbore inšpekcia práce. Naučila som sa požadované zákony, aby som nepohorela na teste. Bol to môj prvý pohovor. V novembri! Prišla som vlakom do Bratislavy, po dvoch hodinách cesty od 5 rána som prišla na ministerstvo. Výberko začínalo o 9 hod. Vedľa mňa si prisadol chalan z nášho sídliska. Môj nechápavý pohľad, že čo tam ten robí, by sa dal porovnať s Andrejom Dankom, keď sa ho pýtali na Petra Tótha. Po chvíli prišla po nás taká teta, ktorá nás odprevadila do veľkej zasadačky s obrazmi všetkých ministrov práce. Dokopy nás bolo 5.

Najskôr sme písali odborný test zo zákonov. Dovtedy som sa upokojovala, že však nikoho tam nepoznám, nevadí ak to nespravím. No ale toto bola iná situácia, toto som teda nečakala. To bude taká hanba keď sa nedostanem do ďalších kôl a ona áno… Odborný test sme obaja napísali, aj test z angličtiny (neviem na čo tam vôbec bol…) a napokon aj test zo slovenčiny. Po úspešných testoch sme sa prepracovali na osobné pohovory. Ako sme čakali na výberovú komisiu, všetci medzi sebou sme sa zakecali. Teda, oni všetci sa zakecali. Hovorili o tom, ako si niektoré zákony zo školy už nepamätali , a podobné právnické veci. Tak som sa ich opýtala či sú všetci právnici. Odpoveď bola jednohlasná, samozrejme, že to boli všetko právnici. Ok, som tu jediná od veci. Všetky pohľady hneď na mňa, a otázky prečo som tam. A to ešte nezačal pohovor.

Keď sa otvorili dvere a mala som ísť dnu pred komisiu, cítila som sa akoby som bola v škole a nenaučila som sa nové učivo. Vedela som, že si ma nevyberú, keď nemám vyštudované právo. No, a začalo to. „Prečo ste sa prihlásili keď nie ste právnička? Prečo si nehľadáte niečo vo svojom obore? Ruština je teraz celkom moderná, nechcete pracovať s ňou? Prečo ste sa rozhodli práve pre naše ministerstvo? Prečo, prečo, prečo…“ Vysvetlila som im, že na konci inzerátu mali napísané, „právnické vzdelanie výhodou,“ a nie podmienkou. Vraj mám pravdu, ale oni hľadajú právnika. Dobre, napísala som všetky testy, nie som právnik, dovidenia. Po 3 hodinách mučenia som z tadiaľ vyšla a išla na vlak a ďalšie 2 hodiny cestovala domov. To bol môj prvý pohovor. Ale na ministerstve!

 

 

Teraz najčítanejšie

Zdenka Pihíková

Milovníčka Ruska (nie ako Blaha a Danko), Ameriky a Japonska. Rada cestujem, pečiem sladké dobroty, vyrábam rôzne kreatívne výrobky, milujem zvieratká, najmä svojho psíka. Rada chodím do prírody, sledujem seriály a šport. Veľa spievam ;)