Steblo

Zelená, všade okolo nás tráva. Nič zvláštne, len tie obyčajné steblá, ktoré tak rýchlo rastú a vedia úžasne štekliť. Áno, presne o tom je reč. Horúce letné dni, zvalíš sa do trávy a…

Nádhera, mám to pred očami, akoby to namaľoval renomovaný maliar. Obloha blankytne modrá, steblá trávy správne dlhé, sýto zelené. A do toho všetkého zlatisté slnko. Jedným slovom, idylka.

Ľahké tielko a kraťasy, moja výbava. Ležím, pozerám do slnka. Nie bez ochrany, moje oči zdobia slnečné okuliare. Netrvá dlho a je to tu. Šteklenie sa začalo. Jednotlivé steblá sa so mnou pohrávajú. Vystrkujú sa na rozličných miestach a šup ho, zabaviť sa. So mnou, samozrejme. Spočiatku sa snažím, znášam všetky útoky, pomáham si, ako môžem.

Jednoduché to nie je, pre mňa určite nie. Nemôžem za to, dostala som to do daru a trvá to už roky. Mne veľa netreba, stačí sa ma dotknúť a už lietam. Akoby som počula ocka: „Si strašne citlivá, so mnou to nerobí nič.“ Áno, viem. Ale ja som iná, presne ako mamka, mám to po nej. „Možno je to len výhovorka,“ nedá sa ocko. Počúvam ho, ale som presvedčená,  že mi nerozumie. Nikdy nič také nezažil.

Tieň. Slnko je preč, odrazu je tu akosi tmavo. Pootvorím oči. Maťo. Je tu, stojí priamo nado mnou. Zatváram oči a čakám, čo sa bude diať. Nič, trvá mu to poriadnu chvíľu. Až potom, jeden dotyk, druhý a ďalší. Páči sa mi to, ani ma to nešteklí. Pokračuje, som v očakávaní, čo sa bude diať. Ešte, chcem mu povedať.

Dotyk, náhlivo sa strhnem, akoby som sa preľakla. Asi aj, postupne prichádzam k sebe. Žiadna tráva, nikde ani jediné stebielko, z každej strany šedivý asfalt. Rozhliadam sa, to predtým, asi návraty do minulosti. Ruka, drží mi ju, kráčame jeden vedľa druhého. Bez slov v úplnej tichosti. Sme spolu, len každý vo svojich úvahách. Chcem ho pobozkať, jednoducho nutkanie. Pritiahnem sa bližšie. Som pri ňom, v jeho blízkosti, keď tu odrazu… Rúško. Kus nejakej látky priamo pred jeho ústami. Aha, celkom som zabudla, žijeme nákazlivú dobu.