Sudcovská mafia sa pripravuje na zákopovú vojnu s demokraciou

Napriek (nielen mojim) výzvam, bývalý minister Gál skomplikoval očistu justície aj tým, že si tesne pred odchodom vymenoval mnohých predsedov súdov podľa vlastnej predstavy. Lepšie povedané, podľa predstavy predchodcov niektorých predsedov takto vymenovaných. U žiadneho z nich uvedené neplatí viac ako o predsedovi jedného z najdôležitejších súdov na Slovensku, Krajského súdu v Bratislave, ktorý podľa všetkého spoluorganizuje takúto protidemokratickú činnosť (viď e-mail, ktorým vyhlásenie distribuuje s príslušným príkazom na „dobrovoľné“ pripojenie sa – ako za komunistov).

Bude vecou novej ministerky spravodlivosti, ako sa k tomuto postaví. Predstava ale, že sa musíme zmieriť s tým, že predseda takto dôležitého súdu v pracovnej dobe vyvíja aktivitu proti záujmom štátu a správy súdov, je neprijateľná. Možno kedysi, za Gála, Žitňanskej a ich predchodcov bola, ale dnes už nie je. Kto neverí, nech si počká.

Aktivita dotknutých sudcov (a predsedu krajského súdu a členky súdnej rady) je koncentrovaná okolo výzvy sudcu okresného súdu Smolka. Leitmotívom jeho vyhlásenia je odpor voči zamýšľanému zavedeniu bezpečnostných previerok sudcov. Tie boli síce (zjavne protiústavným) rozhodnutím Macejkovej ústavného súdu zrušené, ale viacerí relevantní zvolení poslanci jasne deklarovali, že je potrebné, aby sa, navzdory takému nálezu ústavného súdu, znovu začali uplatňovať.

Previerky sudcov sú potrebné nielen v dôsledku aféry okolo Kočnerových sudcov, ako sa to viacerí (v pracovnej dobe sa týmto aktivitám venujúci) sudcovia snažia sploštiť.  Ako jasne ukazuje aj vyhlásenie sudcu Smolka, je potrebné, aby previerky sudcov prebehli a boli vykonané nie Ficovou kamarilou vo vedení všetkých relevantných štátnych orgánov, ale tými, ktorí si ctia právo a účel, ktorému takéto opatrenie má slúžiť.

A, zjavne, práve to je kameňom úrazu. To spôsobuje nervozitu, až zúrivosť u tých, ktorí sa previerok majú prečo báť. Navyše sa ukazuje, že ani zďaleka nie je všetko v našom súdnictve stratené. Stačí správny impulz, a klika, ktorá naše súdnictvo dostalo tam, kde je, si uvedomí, že jej štruktúra má hlinené nohy. A tí ostatní, ak sú dobrí sudcovia, nájdu správny smer, ak nie, pôjdu tam, kde to bude pre nás všetkých lepšie.

Ako som uviedol, zverejňujem vyhlásenie a niektoré súvisiace e-maily, ale tu som teraz vytiahol z tých textov niekoľko pasáží tak, aby som na ne mohol hneď reagovať. Nech si každý urobí názor.

Píše vo svojom vyhlásení sudca Smolko (výťahy z vyhlásenia sú kurzívou a moje reakcie sú vždy pod každým z nich):

„Je nutné samozrejme pripustiť, že na dôveryhodnosť majú vplyv aj individuálne zlyhania niektorých sudcov, ktoré sú politikmi a médiami však zámerne zveličované, paušalizované a vydávané za stav celej justície. „Hon“ na „skorumpovaných, nekompetentných“ a neviem akých sudcov, tu trvá kontinuálne niekoľko desaťročí (!).“

Tu je zaujímavé to, že sudca Smolko považuje trestné stíhania skupiny sudcov všetkých stupňov, vrátane najvyššie postaveného funkcionára všeobecného súdnictva za „individuálne zlyhania“ a pritom je jasné, že k začatiu tohto stíhania došlo len vďaka unikátnym okolnostiam (odovzdanie Kočnerovho telefónu policajtom). Nemáme preto, zatiaľ, znalosti toho, ako fungujú iné Kočnerovi podobné indivíduá, na akých prípadoch pracujú, ktorí sú „ich“ sudcovia (a nie Kočnerovi). Ktorí to sú? Akú činnosť páchali? To všetko sa musíme dozvedieť z previerok.

Zmienka, navyše, že sa vedie po „desaťročia“ hon na sudcov (ako tomu rozumiem) neprávom označovaných ako skorumpovaných a nekompetentných, naznačuje odkiaľ vietor fúka. Tí, čo aktívne pracovali na rozklade nezávislej justície, teraz tvrdia, že boli perzekvovaní.[2]

 

„Mal som však výhrady voči tomu, za akej atmosféry a z akých motívov boli v tomto smere zmeny v justícii realizované a taktiež z akých dôvodov neboli realizované aj voči iným. Nešlo o prirodzený demokratický vývoj. Zmeny nevyžadovala naliehavá, krízová situácia v justícii, ktorá nebola dostatočne otvorená, transparentná, akoby všetky pojednávania boli neverejné, rozsudky utajované, všetci sme boli rodinne previazaní (čo je podľa politikov a médií niečo nežiaduce a negatívne, ohrozujúce nestrannosť súdnictva), bežne sme, my sudcovia, zneužívali priestupkovú a trestnoprávnu imunitu, zatajovali majetky a pôvod majetku a pod. Išlo zväčša o politickú objednávku, o vytĺkanie politických bodov. Moja skúsenosť je preto taká, že „previerkami“ sa „očistný a dôveryhodnosť zvyšujúci“ proces v justícii nekončí. Každá jedna nová garnitúra politikov príde s novou a ďalšou témou „biču“ na justíciu (opäť moja skúsenosť), s novými zmenami, ktoré si vždy „demokraticky“ odôvodnia potrebou zvyšovania dôveryhodnosti, očisty, transparentnosti a pod. Nehrajme, my sudcovia, túto hru politikov, nebuďme jej súčasťou za nimi nastavených pravidiel a nepodliehajme bezhlavo politickým vplyvom.“

Tu je vyjadrená podstata toho, o čo ide sudcom, ktorí odmietajú previerky. Tvrdiť, že to, ako fungovali, súdili a čo robili, je ich vec a že ľudí, ktorým majú slúžiť, do to nič nie je, lebo inak je to perzekúcia a dokonca popretie demokracie. Zjavne, podľa náhľadu pisateľa, na sudcov zákona neplatia.

 

„Navodzuje sa tu mienka, akoby sudcovia boli tou najskorumpovanejšou časťou celej spoločnosti, ktorá si vyžaduje takéto opatrenie. V médiách nezriedka odznie, že prichytili lekára s úplatkom, kňaza alebo učiteľa podozrievajú zo zneužívania a pod. Ale nezaznie, že všetci lekári, všetci učitelia, kňazi sú nečestní, amorálni atď., že systém zdravotníctva, školstva, cirkvi je vo všeobecnosti prehnitý a skazený, plný potenciálnych zločincov, tak ako sa to deje vo vzťahu k justícii. Nenechajme sa preto, my sudcovia, zmanipulovať politikmi a médiami na ich politické ciele.“

Takéto výroky naznačujú záver, že gauneri medzi sudcami sú len tí, čo boli (dosiaľ) dolapení. Zároveň, a to aj inde v texte vyhlásenia, je tu obsiahnutá inštrukcia, že je treba urobiť všetko preto, aby tí ďalší dolapení neboli.

 

„Pripustením previerok za takejto situácie a z takýchto dôvodov pokladám, akoby sa sami sudcovia priznali, že situácia v justícii je v tomto smere kritická, neúnosná, drvivá väčšina z nás je skorumpovaná, a preto tak sami naliehavo voláme po preverovaní samých seba. Politici a média to budú presne takto interpretovať.“

Toto je logika uvažovania sudcu, ktorá je hodná Harabina. Prečo by súhlas s previerkami mal byť dôkazom toho, že je čo skrývať? Prečo, konkrétne, to nie je naopak, teda že práve ten, kto nechce byť preverený, skrývať má čo?

 

„….treba verejnosti vysvetľovať, že sudcovia sa podrobujú „previerkam“ už teraz. V prípade podozrení z trestnej činnosti môžeme byť „preverovaní“ orgánmi činnými v trestnom konaní ako každý iný občan tejto krajiny. Nie sme nad zákonom, zákony platia aj pre sudcov. Nie sme uzavretá, nedotknuteľná elita, ktorá si vyžaduje osobitné zaobchádzanie.“

Zavádzanie. Práve aktivita ako táto, teda združovanie sudcov na ideovom základe falošnej spolupatričnosti v boji proti tým, ktorí majú voličmi uloženú povinnosť urobiť poriadok v tom, ako u nás (ne)fungujú súdy, je potvrdením toho, ako veľmi sú previerky potrebné. Ak totiž naozaj dôjde k trestnému stíhaniu sudcu, ktorý je členom takéhoto názorového zoskupenia, bude rozhodovať o jeho vine kto, konkrétne? Sudca. A možno aj jeden z jeho skupiny, nie? Treba preto povedať, že nestačí, aby orgány činné trestnom konaní stíhali sudcov (bez rozdielu od iných podozrivých), ale treba sa pozrieť aj do minulosti. Pretože, opäť zdôrazňujem, vieme z Kočnerovej Threemy (a vieme, že sú aj iní a možno väčší kočnerovia ako Kočner, a teda aj „ich“ sudcovia), že raz skorumpovaný sudca je takým navždy. Bude len otázkou času, kedy sa jeho korupčná minulosť znovu prejaví.

 

„… ak je tu podľa politikov v boji proti korupcii taká naliehavá potreba osobitých „previerok“ sudcov, tak z akého dôvodu nie aj iných ústavných činiteľov (poslancov, členov vlády), čelných predstaviteľov štátu (prezident) a iných vysoko postavených štátnych funkcionárov a nominantov, ktorí taktiež vo svojich funkciách prijímajú bezpochyby ešte závažnejšie rozhodnutia ako sudcovia, preto môžu podliehať ďaleko väčšiemu korupčnému tlaku ako sudcovia, pričom tu už máme skúsenosť (ako u sudcov) z ich nielen možného a potenciálneho korupčného správania, ale z trestnej činnosti, ktorej sa preukázateľne niektorí dopustili a za ktorú boli už aj odsúdení (Janušek, Štefanov). Prečo sudcovia, tak ako politici, sudcov nevolajú, nevyzývajú politikov na previerky?“

Tu sa žiada len takto odpovedať na položenú (rečnícku) otázku: Lebo by to bol nezmysel. Politici podliehajú trestnému stíhaniu a keď sa jedna garnitúra (naozaj) vymení za inú, tak k takým trestným stíhaniam aj dôjde. Politici však dostávajú mandát od voličov na 4 alebo 5 rokov, zakiaľ čo sudcovia sú na súdy dosadení doživotne, a to poväčšine Harabinom, (trestne stíhaným) Sádovským a im podobným typom. A to ani nehovorím o tých, ktorých na ich miesto (ako trestne stíhaného) sudcu Srogončíka, dosadila na ich post zločinecká organizácia Komunistická strana, bez absolútne akéhokoľvek demokratického potvrdenia takto nadobudnutého doživotného mandátu. Preto je zásadný rozdiel medzi sudcom a napr. poslancom Národnej rady. Kto tvrdí opak, potvrdzuje, že nemá na to, aby bol sudca, či už intelektuálne alebo  charakterovo.

Alebo, ak budú sudcovia trvať na tom, že sú niečo viac, ako ktokoľvek iný vo verejnej službe, alebo že ak oni, tak aj napr. poslanci Národnej rady by mali mať previerky, môžu sa dočkať toho, že budú musieť byť volení tak, ako je to v niektorých právnych systémoch, kde súdy fungujú.

 

 „Sudcom nevadí, že pri každej príležitosti, v každej politickej debate si do nich politici „kopnú“ (viď. nenávistný inkvizítor A. Baránik a ďalší)? Mne osobne to veľmi vadí. Uráža ma to.

Zmyslom môjho vyjadrenia je rovnako snaha vyburcovať sudcov k zvráteniu totálneho prepadu dôveryhodnosti justície, ale s tým, aby sme sa zamysleli nad tým, či sú previerky práve tým najideálnejším a najúčinnejším prostriedkom zvýšenia dôveryhodnosti justície a jej očisty, čo je iste spoločným cieľom bezpochyby nás všetkých sudcov a či neexistujú aj vhodnejšie a iné napr. mnou načrtnuté prostriedky ako napr. spoločný, jednotný, dôrazný tlak sudcov na politikov, médiá a iné mienkotvorné subjekty, aby upustili od dlhodobej škandalizácie justície ako celku.“

Toto sú vyjadrenia nehodné sudcu. Sila súdnej moci nespočíva v možnosti dožadovania sa privilégií (typicky, ako aj sudca Smolko, tzv. diskriminačnými žalobami, kde o takom nároku rozhodovali sudcovia, ktorí si uplatnili identický nárok), ale v prirodzenej autorite, ktorú si vyspelá demokratická spoločnosť sama chráni ako kompas v nekonečnej spleti vzájomne si konkurujúcich práv a záujmov.

 

Na vyhlásenie sudcu Smolka súhlasne e-mailom reagovala aj nasledujúcou pasážou sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Ayše Pružinec Erenová.[3]

….pani ministerka do zákona o opatreniach v súvislosti s korona vírusom tíško vložila návrh zákona, ktorým chce upraviť možnosť odvolať predsedu Súdnej rady na základe iba tejto bezstarostnej definície, ktorá umožní odvolať predsedu Súdnej rady kedykoľvek, keď sa to bude hodiť a je naivné sa domnievať, že tak v krátkej dobe neurobí, nakoľko napriek opakovaným vysvetleniam nielen ešte predsedníčky Súdnej rady, ale aj členky Marcely Kosovej, že sa zabíjačky síce zúčastnili, avšak o tom, že je na ňu pozvaný aj Marián Kočner žiadnu vedomosť nemali a po jeho príchode ihneď odišli (podotýkam, že ak sme pozvaní napr. na oslavu narodenín nejakého priateľa, nemáme odkiaľ vedieť, koho všetkého si oslávenec na svoju oslavu pozval),….

Ako inak, u Glváčovej nominantky, klamstvo na záchranu vlastnej kože až do trpkého konca. Predsedníčka Súdnej rady Praženková a jej členka Kosová len tvrdia, že po tom, čo na každoročnú zabíjačku (aj povesti sudcov) dorazil Kočner, ony, akože tým prekvapené a dotknuté, z akcie odišli. My právnici ale vieme, že ony, ako sudkyne, veľmi dobre vedia, že sa nesmú priznať ku Kočnerovi, že musia zatĺkať. Existujú ale dôkazy o opaku ich tvrdení, teda že bolo všeobecne známe, že Kočner na túto akciu každý rok chodí, a že možno práve preto na akciu išli. Napríklad, v uznesení o vznesení obvinenia členom Jankovskej gangu sa totiž uvádza nasledujúca svedecká výpoveď:

„Samozrejme, že to nebolo len, že oni nevedeli, že tam Kočner príde, lebo by inak neprišli, vedelo sa, že Marian Kočner bol vždy pozvaný a tam chodieval. Hovoril, že sa sudcovia predbiehal, aby sa s ním mohli stretnúť.“

 Čo povedať na záver o tom, ako zabíjačková sudkyňa a zabíjačkový predseda Krajského súdu v Bratislave spoluorganizujú takúto akciu. Len to, že sa zdá, že vedia, že musia bojovať, nič iné im nezostáva. Pomyslenie na slušné a spravodlivé súdnictvo musí pre nich byť nočnou morou.

Oni sami vedia najlepšie prečo.

 

_______________________________________________________

From: Tóth Boris JUDr.
Sent: Tuesday, March 24, 2020 10:19 AM
To: _SUDCOVIA_KRAJ_BA
Subject: FW: Príloha

 Vážené kolegyne, kolegovia, v prílohe si Vám dovoľujem zaslať reakciu kolegu z Trnavy (s jeho súhlasom), na aktuálne dianie v justícii. Viacerí a nie len s obvodu nášho kraja sme toho názoru, že toto stanovisko si zaslúži našu podporu. V prípade, že súhlasíte môžete sa k nemu pripojiť.                                                                                                              

Marcela Kosová a Boris Tóth  

 

_____________________________________________

[1] Vyhlásenie podpísali doteraz asi 80-ti sudcovia, väčšinou z bratislavských súdov. Plné znenie vyhlásenia na mojej FB stránke.

[2]Smolko proti Slovensku (rozsudok z 29. marca 2018)

Sťažovateľom bol sudca Martin Smolko. Sťažoval sa na porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote v konaní o jeho tzv. antidiskriminačnej žalobe, teda v konaní o určenie, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenom na Okresnom súde Bratislava I.

Súd priznal sťažovateľovi ako spravodlivé zadosťučinenie 2 000 eur. Rozsudok vyhlásil výbor troch sudcov a nadobudol právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia.

[3] Táto sudkyňa bola na jej okresnom súde (ktorý jej podlieha, o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ktorého rozhoduje) úspešná s 200 tisícovou žalobou za výroky poslanca Národnej rady prednesené vo verejnom záujme (jej nominácia mafiánskym pomocníkom Glváčom na post disciplinárnej sudkyne). Tá napísala k výzve toto:

From: Pružinec Ayše JUDr.
Sent: Tuesday, March 24, 2020 12:50 PM
To: Tóth Boris JUDr.; _SUDCOVIA_KRAJ_BA
Subject: RE: Príloha

Vyjadrujem absolútny súhlas s názorom prezentovaným kolegom Smolkom a rovnako ako on si myslím, že musíme prestať mlčať, pretože u nás nastane „poľská cesta“, tí , čo mali možnosť vidieť uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré voči médiami označovaným „Kočnerovým sudcom“ (okrem JUDr. Jankovskej, Maruniakovej, Cvikovej, Haitovej) boli všetci sudcovia zadržaní a obvinení iba na základe výpovede jedinej osoby – bývalého sudcu JUDr. Sklenku a jeden sudca – JUDr. Srogončík bol zadržaný iba na základe výpovede sudcu JUDr. Michala Sobolovského, voči ktorému podal JUDr. Srogončík (resp. sudcovská rada OS BA V) dva návrhy na disciplinárne stíhanie, takže ťažko možno hovoriť o Kočnerových sudcoch, avšak médiám a najmä politikom sa hodí ich takto označovať a nerozlišovať, keďže majú týmto jednoducho obhájené represívne opatrenia, ktoré voči sudcovskému stavu chystajú a najmä už začali:

JUDr. Kolíková totiž už v piatok 20. 03. 2020 obtelefonovala (deň pred jej vymenovaním do funkcie ministerky spravodlivosti) všetkých nominantov vlády a parlamentu v Súdnej rade, aby sa svojho členstva v SR vzdali, nakoľko nemajú dôveru novej vládnej koalície, títo členovia ju poslúchli a včera sa svojho členstva vzdali a zároveň JUDr. Javorčíková (emeritná sudkyňa) včera doručila vzdanie sa funkcie sudcu , zjavne preto, aby mohla byť menovaná do Súdnej rady za vládu alebo parlament, nechajme sa prekvapiť..

Nová ministerka spravodlivosti včera (v pondelok) odovzdala predsedom súdov „návrh zákona o mimoriadnych opatreniach v rezorte MS SR v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid – 19, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v ktorom je do Článku II. zakomponovaná zmena zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade § – u 4b ods. 3 (vzdanie sa funkcie predsedu súdnej rady) do ktorého vložila nové písmeno a) v znení: jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva“,

 z čoho vyplýva, že pani ministerka do zákona o opatreniach v súvislosti s korona vírusom tíško vložila návrh zákona, ktorým chce upraviť možnosť odvolať predsedu Súdnej rady na základe iba tejto bezstarostnej definície, ktorá umožní odvolať predsedu Súdnej rady kedykoľvek, keď sa to bude hodiť a je naivné sa domnievať, že tak v krátkej dobe neurobí, nakoľko napriek opakovaným vysvetleniam nielen ešte predsedníčky Súdnej rady, ale aj členky Marcely Kosovej, že sa zabíjačky síce zúčastnili, avšak o tom, že je na ňu pozvaný aj Marián Kočner žiadnu vedomosť nemali a po jeho príchode ihneď odišli (podotýkam, že ak sme pozvaní napr. na oslavu narodenín nejakého priateľa, nemáme odkiaľ vedieť, koho všetkého si oslávenec na svoju oslavu pozval), súčasnej koalícii nevyhovuje nielen predseda Súdnej rady, ale najmä ju chcú ovládnuť a veľmi rýchlo, nakoľko na 30. 03. 2020 je naplánovaná voľba nového predsedu Najvyššieho súdu SR a 12- timi členmi navrhnutý JUDr. Rumana, sa im nehodí.

Podľa môjho názoru musíme biť na poplach, pretože pod zámienkou očisty justície začína bezprecedentný zásah výkonnej do súdnej moci a všetci sa zatiaľ iba prizeráme.

JUDr. Ayše Pružinec Eren, KS BA