Denník N

Ako teraz žijeme a nad čím premýšľame

Zapli sme evolučne výhodný mód prežitia, v ktorom sa orientujeme na to hlavné: vzťahy, to čo máme doma v rodinnom kruhu (alebo čo bohužiaľ nemáme), to, že žijeme, že sme, a že sme zdraví. Koľkí z nás aktuálne vedia vymenovať ministrov novej vlády?

Psychická aktivita v karanténe

by nemala poľavovať. Čas bez spoločnosti, združovania, v úzkom kruhu, prípadne osamote, by sme mali stráviť čo najaktívnejšie ako sa dá. Pod aktívnou prácou samozrejme každý myslí niečo iné, niekto sa vrhne do čítania kníh, niekto do písania textov, niekto do upratovania, iný začne zveľaďovať svoj dom či tráviť viacej času v dielničke a na záhrade. Nie je žiadny dôvod myslieť si, že na duševnú a telesnú aktivitu potrebujeme spoločnosť alebo združovanie, hoci to tak vďaka spoločenskému rozmeru ľudskej existencie nemálo pociťujeme. Ani extroverzia nemusí byť vo svojich prejavoch výraznejšie zabrzdená. Je to osobnostná črta, kde je hlavným popudom k činnosti vonkajší objekt, nie vnútorná motivácia (pri tejto definičnej polohe sa väčšina tých, čo sa za extrovertov hrdo považujú, neisto stiahne:), ale takúto podnetovú inšpiráciu môžu extroverti v dnešnom svete moderných technológií bohato nachádzať aj v telekomunikačných prostriedkoch a na internete.

Extroverzia nie je to isté čo spoločenskosť a introverzia nie je to isté čo samotárstvo. Samotárskejší ľudia to majú v tomto čase určite jednoduchšie ako tí spoločenskí. Jedinci, čo radi vyhľadávajú nové veci a príležitosti (črta novelty seeking), by túto svoju potrebu/charakteristiku mali presunúť do rámca povolených/vhodných možností, a pre tých, čo majú radi skôr podnetový pokoj a ticho, nastal možno až raj na zemi. Čo osobnosť, to iné zvládanie, ale možnosti súčasného sveta našťastie nikoho priamo neodsudzujú na samotu a izoláciu, i keď je mnoho tých, ktorí sú na samotu odsúdení svojim spôsobom života a istými civilizačnými vplyvmi. Karanténa v súčasnom svete však vonkoncom neznamená sociálnu izoláciu.

Odlišnosti vo vyrovnávaní sa s aktuálnym stavom sa týkajú aj duševných porúch. S niektorými jedincami to nič veľké nerobí a zotrvávajú v prakticky nezmenenej rutine v akej ich život zamrzol už dávno (napríklad reziduálna schizofrénia, chronifikovaná sociálna fóbia), niektorí dokonca v apatii alebo emocionálnej sploštenosti – ktoré charakterizujú ich poruchu – ani poriadne nemuseli zaregistrovať, že sa niečo zvláštne deje, iní sa so zmenenými podmienkami nevhodne „vyrovnávajú“ s fľaškou v ruke (závislosť od alkoholu) alebo ich polapí virtuálna sieť so všetkými ich nástrahami (behaviorálne závislosti ako závislosť od internetu, pornografie, online nakupovania, online gambling a podobne). Najmä osoby s rozličnými úzkostnými poruchami (generalizovaná úzkostná porucha, posttraumatická stresová porucha, fóbie) majú sklon k prílišným obavám a k nadmernej aktivizácii poplašného systému, takže teraz kvôli koronavírusu môžu žiť v permanentnom napätí a strese, pričom zaspávajú naozaj veľmi ťažko. Ani ľudia s obsedantno-kompulzívnou poruchou, najmä strachom pred kontamináciou (jedna z najčastejších obsedantných myšlienok vôbec), to teraz vôbec nemajú ľahké. Čo sa týka psychotických porúch, obsah bludov vždycky pomerne promptne reaguje na aktuálne spoločenské pomery, takže téma koronavírusu na seba určite nenechá dlho čakať.

Ako v bežnej každodennosti, aj karanténne plynutie času si žiada určitú štruktúru, pretože len štruktúra umožňuje rytmus. Pokojné plynutie hodín a striedanie aktivity a oddychu (hoci sa na nás teraz odvšadiaľ valí, že karanténa nie je pasivita a oddych, predstavte si, aj oddych v nej má podstatné miesto – najmä ak ste človekom, ktorý si ho za bežných okolností veľa nedopraje:) robia kvalitné a zdravé prežitie karantény pravdepodobnejším.

Rozhodne nie je dobré fixovať sa na koniec karantény ako na záverečný cieľ, jednoznačnú métu, odškrtávať si v nej prežité dni, snívať o tom, čo bude potom, keď to všetko skončí a podobne. Žiť je potrebné tu a teraz, a keďže nevieme ako dlho to bude všetko trvať, treba skôr počítať s nepresne určeným, neurčitým časom. Je lepšie sa na to pripraviť na začiatku, ako si neustále vnútorne presúvať vytúžený dátum „vypustenia z klietky“.

Schopnosť prispôsobiť sa

sa inter-individuálne značne líši, napríklad na základe odlišných osobnostných typov alebo rôznych duševných porúch a atribútov, ako som to naznačil vyššie. Pre niekoho toto obdobie môže znamenať medové týždne, pre niekoho opätovné nadviazanie skutočného kontaktu so svojimi deťmi alebo partnerom/partnerkou, objavenie svojho vnútorného Ja (myslené skôr v jungovskom zmysle, než nejako pateticky), revidovanie svojho doterajšieho života, jeho reflexiu a odpichnutie sa do iného životného štýlu alebo rozvrhu. Najmä posledné z menovaného nám často obvykle umožňuje bohužiaľ až choroba alebo strata niekoho blízkeho, či nejaký neočakávaný žiaľ (psychologicky negatívna predikčná chyba – udalosť, ktorú nečakáme, zaujme až uzamkne celú našu pozornosť a motiváciu, a môže sa napokon stať veľmi významným životným predelom). Teraz na to máme čas takpovediac bez bolesti, čo je pre mnohých nesporná výhoda. Jednoducho, určite možno z aktuálneho obdobia vyťažiť veľa pozitívneho.

Na druhej strane, schopnosť prispôsobiť sa sa líši aj intra-individuálne, respektíve je závislá od prostredia. Jedinec s istým hodnotovým založením a osobnostnými črtami prenesený do iného prostredia by zvládal stres úplne inak (a sme pritom, že kým pre niekoho môže byť karanténa stresogénny faktor, pre iného je skôr niečo ako blahodarný balzam). Inak povedané, v zásade rozhoduje aj to, v akom prostredí doma žijeme, aká je vlastne naša domácnosť. Pred necelými dvoma týždňami sa totiž pre mnohých z nás spustilo tiché utrpenie s nejasným koncom: týrané a zanedbávané deti, ktoré musia ostať v prostredí, ktoré ich ponižuje, ničí a nadáva im, znevažované a bité partnerky, členovia dysfunkčných rodín, jedinci pred rozvodom alebo s chronickými problémami (ktoré prinajmenšom jeden z partnerov odmieta riešiť) a podobne. Patria sem aj starí ľudia s výrazne obmedzenou komunikáciou s okolím, ľudia s nevyliečiteľným ochorením, ktorí si posledné mesiace života predstavovali rozhodne inak než uzavretí za záclonou – najmä keď sa nám už do okien tlačí voňavá jar, čerství pozostalí po smrti niekoho milovaného (koho pohreb bol poznačený rúškami a potrebou malej spoločnosti – čo si budú pamätať do konca svojho života), ale ak nechcem byť orientovaný len na smútok, smrť a utrpenie, je tu aj istá špeciálna kategória, ktorej karanténa lezie pekne na nervy a ktorej príslušníci ju nenávidia od jej prvých minút: tí zamilovaní.

Celkom zvláštne miesto, ktoré ich ohrozuje aktuálne až existenčne, majú tí, ktorým dobou karantény klesá alebo doslova mizne možnosť zarobiť si na živobytie.

Okrem toho, objavujú sa tu mnohé špecifiká. Rodičia, čo ostávajú doma s deťmi, začínajú zastupovať pedagógov alebo sa stávajú ich vyslancami a predĺženými rukami, čo môže mať ďaleko od romantickej predstavy spoločných chvíľ naplnených hrami a filmami, najmä ak si predstavíme rodinu s väčším počtom detí na prvom stupni základnej školy alebo rodiny so školákmi i bábätkami, o ktoré sa popri tom všetko treba starať, kŕmiť ich a nakupovať im. Ak som teda vyššie spomenul možnosti aktivity, tak títo rodičia o ňu nemajú žiadnu núdzu a na mnohých to môže pôsobiť veľmi stresujúco. Aj tu však po čase nastupujú adaptačné mechanizmy. Človek sa mobilizuje pomerne rýchlo, avšak pomerne rýchlo môžu dochádzať aj sily, prichádzať únava či vyhorenie z domáceho prostredia, v ktorom jedinec funguje nad rámec svojich možností, zvyklostí alebo chuti. Čo potom s danou frustráciou a napätím? Bolo by na to dobré myslieť dopredu, striedať aktivity, striedať deti, ktoré sú aktuálne v hlavnom svetlomete záujmu alebo naopak vymýšľať činnosti, ktorými sa „zabije“ viac múch jednou ranou, nachádzať si vlastný priestor pre svoj oddych a záľuby a nenútiť sa napĺňať denný plán na (a tobôž nie nad) 100 %. Na čase je určite aj prinajmenšom príležitostné povolenie z nejakej zo svojich zásad. Je to lepšie ako mať namiesto nervov po celom tele porozkladanú sústavu pružín.

Karanténu teda nie je možné ani bagatelizovať, ani za každú cenu maximalizovať jej negatívne aspekty. Dôležité je aj to, či človek chápe jej zmysel a či sa s ním vnútorne identifikuje – pretože ak áno, tak má lepšie predpoklady zvládnuť ju v pohode a bez stresu než niekto, kto proti nej sústavne vnútorne bojuje, nesúhlasí s ňou (nech už sú jeho dôvody akékoľvek) a napokon ju aj v istej miere sabotuje. Existuje nemálo ľudí, ktorí si teraz kladú otázku, či tieto opatrenia musia byť nastavené práve tak ako sú nastavené, či musia byť také prísne a či ich nie je možné v dohľadnej dobe podstatnejšie uvoľniť. Týchto ľudí bude s predlžovaním karantény zákonite pribúdať. Pre nich je veľmi dôležité, aby dané opatrenia a ich zmysel boli adekvátne komunikované a aby aj oni mali možnosť nájsť oficiálne a naozaj spoľahlivé informačné zdroje, ktoré by im s odpoveďami na ich otázky pomohli. Tieto otázky totiž môžu byť veľmi naliehavé, môžu napomáhať kreovaniu a šíreniu konšpirácií, hoci sú veľmi zmysluplné, a latentne môžu driemať v stále väčšom počte ľudí. Je dobrou správou, že zatiaľ sa skôr zvýšil dopyt po serióznej žurnalistike na úkor šírenia konšpirácií, čo zapadá do môjho mierne optimistického výhľadu, že by súčasná pandémia snáď mohla prispieť aj k zlepšeniu spoločnosti.

Nepodľahli sme náhodou nafúknutému informačnému balónu?

Asi takto by mohol vyzerať koreň všetkých ostatných pochybovačných otázok, ktoré by z neho mohli vzísť. Ak si spomeniete, celá vec s koronavírusom sa nás veľmi netýkala, kým sa odvíjala v Číne, pričom sme to brali ako akúkoľvek inú regionálnu epidémiu v nejakom odľahlom kúsku sveta (informačný recipient súčasnosti je v podstate cynik a ignorant, čo však môže byť jedna z obranných stratégií voči nadmernej informačnej preťaženosti). Úmerne s približovaním vírusu sme sa začali stále viac a viac obávať a mali sme možnosť nachystať sa naň (jednoznačná výhoda oproti Číne a Taliansku, ktorej význam netreba podceňovať). Menila sa aj krivka poplašnej spoločenskej reakcie, od mierneho stúpania (tu samozrejme improvizujem; úroveň spoločenskej anxiety je veľmi ťažké zmerať) v časoch, keď medicínske autority (napríklad profesor Krčméry) vytrvalo COVID-19 prirovnávali k chrípke a apelovali na to, aby sme nepanikárili, a že všetko bude dobré, až po dramatický vrchol v čase, keď sa počty zomrelých v Taliansku vyšplhali do závratných čísel a keď odtadiaľ začali prenikať informácie, že hrozbu koronavírusu netreba zľahčovať, že je to tam doslova strašidelné, že zdravotný systém nestíha a medicínske zariadenia nie sú dostatočne vybavené a podobne. Očakávame – podľa mojich pocitov už dlhšie – úmrtie na COVID-19 aj na Slovensku, repetíciu známych scenárov z Číny a Talianska, preťaženosť JISiek a kolaps zdravotníctva, čo však de facto nenastáva, s čím môže súvisieť pokles poplašnej reakcie, zovšednenie aktuálnej situácie, až po jej podceňovanie a pochybovačné či kritické otázky, o ktorých som sa zmienil vyššie. Začne sa čoraz viac skloňovať ekonomický dopad opatrení, opäť porovnávať s chrípkou (možno sa mortalita naozaj podobá chrípke, pretože celkový počet nakazených aj tak nepoznáme; počet mŕtvych v Taliansku počas epidémií chrípky je naozaj veľmi vysoký a týka sa najmä starších ľudí, len sa s ním v štatistikách bežne nestretávame, pričom prekračuje súčasný počet úmrtí na koronavírus, a podobne…), objavovať vedou informované názory o tom, že vírus tu po tejto vlne aj tak ostane a že znova príde na jeseň a tak ďalej. Ja nie som kompetentný vyjadrovať sa k týmto problémom ani sa k nim vyjadrovať nechcem. Ale tieto otázky tu budú a treba ich rozriešiť a otvorene komunikovať. Inak nám hrozí explózia najrôznejších konšpirácií alebo ochoty načúvať  im a prijímať ich (samozrejme za predpokladu, že nebude obzvlášť dramaticky stúpať počet pozitívnych prípadov a že sa neobjaví vlna úmrtí – teda za predpokladu účinných preventívnych opatrení, medzi ktorými má špeciálne miesto práve karanténa).

Bezpečnosť si ceníme viacej ako slobodu

Toto je pre mňa jedno z najzaujímavejších psychologických postrehov z aktuálneho obdobia. Nikomu výraznejšie neprekáža, že sa nekonajú verejné podujatia, že nám štát prostredníctvom mobilov môže sledovať pohyb a sankcionovať nás zaň, že sú oklieštené naše slobody a práva. Je to v záujme bezpečnosti, ktorá je pre nás ľudí dôležitejšia ako akási sloboda, v tomto prípade vyhlásená za luxus. Zapli sme evolučne výhodný mód prežitia, v ktorom sa orientujeme na to hlavné: vzťahy, to čo máme doma v rodinnom kruhu (alebo čo bohužiaľ nemáme), to, že žijeme, že sme, a že sme zdraví. Koľkí z nás aktuálne vedia vymenovať ministrov novej vlády?

Naša existencia má prednosť. Evolučne riadený automatizmus? Pud sebazáchovy? Jeho myšlienková a emocionálna nadstavba? To pre túto chvíľu nie je podstatné ako to, že je to proste tak. Práve prostredníctvom strachu a nebezpečenstva však v tomto smere budeme v blízkej budúcnosti čoraz manipulovateľnejší a prostredníctvom technológii čoraz zraniteľnejší na sledovanie a špionáž. Strach sa úplne bežne využíva na propagáciu istých politických myšlienok alebo ospravedlnenie istých politických akcií. Nie vždy je však príslušné ospravedlnenie naozaj primerané.

Okrem toho, ešte sa vlastne nič nedeje. Koronavírus ani zďaleka nie je takou hrozbou ako potenciálne ekologické katastrofy a ich priame či nepriame dôsledky, vojny, použitie jadrových zbraní a podobne. Nedá sa ani v hrubých rysoch porovnať s tým, čo si zažila Európa 14. až 17. storočia s mnohými vlnami epidémie moru. Je to naša krehkosť, zraniteľnosť, je to smrť, o ktorej sme začali zas uvažovať, podobne ako o význame toho, čo tu na tejto planéte robíme a ako žijeme. Je o tom ťažké premýšľať. Ale premýšľať o tom treba.

Mors certa, hora incerta, čo v žiadnom prípade nehovorím ako nihilista či nejaký zatvrdený skeptik. Je to proste realita našich životov.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.