Denník N

Ekonomickej kríze z koronavírusu buď celkom nerozumiem ja, alebo sťažujúci sa umelci a kultúrna obec.

Ministertvo kultúry.
Ministertvo kultúry.

“La musique contemporaine, c’est de la musique contente pour rien.”

To som si dovolila ukradnúť komikovi Gad Elmaleh, ktorý tým uzatvoril svoj sketch o súčasnom umení, kde “ničím” asi nemal na mysli platy, ale skôr obsah. Už možno rozumiem, prečo mu to so sólistkou parížskeho baletu potom nevyšlo. Aneb la présence de l’absence de la présence… On to zas zrejme tiež od niekoho šlohol, ako má chlapec už žiaľ vo zvyku – “l’autre, c’est moi”.

Ale k veci.

Dožadovať sa akejkoľvek špeciálnej pozornosti zo strany tejto embryonálnej vlády je  v týchto dňoch až týždňoch prinajmenšom nemiestne až drzé voči zvyšku spoločnosti a jej problémom.

Za posledných 72 a viac hodín sa možno zo všetkých úrovní spravilo pre krajinu viac, ako predošlé vlády spravili za 12 rokov, ale stále tu každú minútu ide o správne posúdenie, vyhodnotenie a rozhodnutie, a najmä správnu prioritizáciu, ktorá bude zachraňovať životy a základné existenčné potreby v najbližších týždňoch.

Vo všetkom ostatnom si zatiaľ celé ekonomické sektory, priemysel, strední či malí podnikatelia, rodičia zamestnaní v službách na home office s deťmi na edunete, musia nejako poradiť či prinajmenšom vydržať, až sa to nejako utrasie alebo príde aj na nich rad s potrebnými opatreniami.

Nepotrebujem tu teraz dokazovať, že kultúrou som aj ja strávila nejaký ten piatok, resp. tony hodín s neobmedzeným 360° stupňovým záberom, aj keď tiež vždy s minimálnym rozpočtom. Jednoducho o to teraz nejde, a najmä na to nie je čas.

Z pomerne pôsobivej pozície exportnej krajiny hneď niekoľkých dominantných automobiliek (hej hej, vďaka dzurindovo-miklošovským reformám pomaly spred 20 rokov) sa stala prakticky cez noc ekonomika, kde sme vďační, že papierne nám ešte môžu vyrábať toaletný papier.

Smotánky slovenského podnikania, ktoré nepotrebovali nikdy žiadne eurofondy či štátne podpory na to, aby vytvorili štruktúru pracovných miest a stabilnej pridanej hodnoty v domácej či svetovej ekonomike, či už v IT, alebo rôzne priemyselné výroby a služby; sú dnes radi, ak dekády investované do ich špecializácie teraz cez noc presmerujú na výrobu akýchsi rúšiek alebo inú pomoc potrebnú na preklenutie tejto krízy.

Možno sa mi to zdá, ale z niektorých publikovaných reakcií a článkov umelcov akosi stále cítiť istú spoločenskú a ekonomickú izolovanosť, z ktorej však výnimočne nemožno teraz obviňovať súčasnú pandémiu.

Spomedzi takých možno spomenúť z tohto denníka:

https://dennikn.sk/1820005/kultura-sa-neda-robit-cez-pocitac-radia-ministerke-milanovej-odbornici-z-kultury/?ref=tit

https://dennikn.sk/1822719/nezelal-by-som-vam-zivot-v-slobodnom-povolani-na-slovensku/?ref=tit

Presmerovať teraz svoju vznešenú osobnosť na prácu kuriéra, predavača v supermarkete, výrobcu rúšiek či akýkoľvek iný, v súčasnosti chýbajúci ľudský zdroj, bude len obrovským prínosom a, may make a bigger difference than writing your latest groundbreaking oeuvre.

Pravdupovediac, s ohľadom na všemocnosť súčasných internetov a zároveň zúfalstvo iných kľúčovch oblastí, naozaj jediná požiadavka, ktorú by som mala na nejaké ministerstvo kultúry by bola, aby akúkoľvek činnosť a zdroj podmienila prínosom a významom pre školstvo, keďže tam to bude najviac potrebné, a zároveň to je spojiteľné.

Naozaj tu nie je priestor na to, aby niekto na niečo “apeloval” v oblasti kultúry, keď aj ten najzažratejší podivín ju väčšinovo sleduje cez internet bez ohľadu na to, na koľko live-ov chodí popri tom. Na ostatné si treba jednoducho počkať a vydržať spolu so zvyškom krajiny. Bez frflania, že štát má všetko za nás hneď vybaviť. Stereotype, but true.

Teraz najčítanejšie

Zora Šikrová

Keď ma niečo už veľmi rozčúli, tak o tom napíšem text :) Aj keď občas by som mohla napísať niečo aj o kultúre... Asi som alergická na pokrytectvo - či už u masmédií, politikov - hlavne ľavičiarov, ale aj napr. u finančne založenej charity.