Denník N

Buďme…

rusko by L.Z.

Všetci múdri velikáni vraveli, že až ťažké časy ukážu silu charakteru. Boli to mudrci z dôb gladiátorov, alebo žijúci v temnom stredoveku, či tí, ktorí prežili niektorú z vojen. Takže osvietenci presne vedeli, o čom hovoria, neboli to len také dumačky pri táboráku v Oščadnici počas predĺženého víkendu.

V týchto dňoch si spomínam na zhrbenú postavu ženy pri šijacom stroji. Na moju babku. Návštevy u nej boli poznamenané koláčmi a krajčírskym metrom. Pri šijacom stroji zaspávala od únavy, tu odbehla postarať sa o nevládnu mamu, tam vykopať zemiaky, na obed stiahnuť 6 vnúčat z povaly a urobiť špeciálny uhorkový šalát dedkovi. Premýšľam, či šila z nutnosti, alebo v rámci psychohygieny? A škoda, že som pri nej nesedela viac, mohla som sa čosi priučiť a dnes by som možno ušila zopár rúšok. Možno.

Patrím k ľuďom, ktorí sa na svet pozerajú optimistickejšie, že všetko dobre dopadne a ak aj čosi nedopadne dobre, bolo to aspoň románové. V dnešnej dobe vidieť úsmev pod rúškom je ako vybehnúť na vrchol K2 v crocsoch, čiže náročné. A tak som si nedávno sľúbila, že si tie úsmevy budem u každého, s kým sa mi pohľad stretne, predstavovať.

Snažím sa nerebelovať, mať rúško na ústach, na nose a nie na brade, ako pani predavačka zo stánku. Keď som sa jej včera položartom spýtala, či to rúško na brade je nejaké špeciálne, „podbradové“, tak len nad otvoreným šulcom syra vyprskla, že ak sa niekomu nepáči, môže ísť nakupovať inde. Ale o tejto malej rebelke to nebude.

Karanténa z nás začala vyťahovať to najkreatívnejšie, jeden začne piecť rožky, iným doma rozvoniavajú lievance. Mama konečne dočíta knihu, otec dohrá šach.

Šikovní a šikovné začnú šiť rúška, obetaví zdravotníci v prvej línii sa pozrú „korone“ priamo do očí. Oni boli obetaví už oveľa skôr, no po väčšinou sme si ich všimli, až keď sa začalo „scovidnievať“.

Na šikovnú ženu šijúcu rúška deň/noc ktosi vyštekne, že si dovoľuje v dnešných ťažkých časoch zarábať. Inému sa nepáči, že už nestíha ušiť rúško bratrancovi z 3. kolena kamarátovho kamaráta. Lebo látky je veľa, ale ruky sú len dve.

V tom istom čase, len v červenom stane pred nemocnicou prejde unaveným zdravotníkom pod rukami len za jednu zmenu asi 800 ľudí, ktorí chcú všetko, rýchlo a ihneď. Nevraviac o tom, že zdravotníci nemajú adekvátnu ochranu, ako si situácia dnešných dní žiada.

Zdá sa, že okrem kreatívna nám karanténa odhaľuje ešte aj charaktery ľudí, ktoré boli doteraz asi zaobalené vatou spokojna a mamony. Vychádza mi to tak, že najviac sa dnes pajedia tie, ktorých ranná toaleta pred zrkadlom trvá tak dlho, ako výroba 3 rúšok. A rozčuľujú sa tí, ktorí zaspávajú v pohodlí domova s diaľkovým ovládačom prilepeným na líci, kým sa zdravotná sestra v červenom stane trase od zimy počas nočnej.

Nákaza nás zatvorila v našich domovoch, teraz je na nás, aby nám otvorila srdcia a mysle. Dovoľme kríze ukázať len to kreatívne v nás.

Vyrábajme džemy, ozdobujme baburiatka. Alebo tie džemy kúpme na trhu od starkého voňajúcim poctivým chrenom a medvedím cesnakom.

Tešme sa na moment, keď sa konečne objímeme s blízkymi, ako keď rozradostené dieťa zbadá rodiča po obednom spánku.

Včera malo objatie príchuť banálnosti, dnes je to podpultový tovar, zajtra to už bude dar.

Buďme k sebe láskavejší.

Teraz najčítanejšie