Denník N

Dobrodružstvá kapitána Plačkaya

„Dávaj na seba pozor,“ povedala, položila mu ruku na plece a uprela naňho vlahý pohľad. Kapitán Plačkay pozrel najprv na ňu, potom na ruku na svojom pleci, a nepovedal nič.

„Aby sa ti niečo nestalo,“ dodala úplne zbytočne a stále naňho hľadela. Než ju stretol, domnieval sa, že vlahý pohľad je niečo, čo existuje iba v knižkách, ale ona naozaj mala každú chvíľu takéto zaslzené oči, akoby sa dialo niečo veľké. Akoby sa končil romantický film.

Skontroloval si zips na skafandri, čipom si otvoril vstupný portál a vykročil z modulu. Keď sa po niekoľkých krokoch otočil, na okienku sa bez meškania odhrnula záclonka. Mávala mu.

Aj tie záclonky boli samozrejme jej nápad. Keby nás tu náhodou navštívili nejaké formy života, aby im hneď bolo jasné, že sme civilizovaní, povedala.

Planétka ZyKkk929 sa vonkajšími parametrami veľmi podobala Zemi a rozhodne bola obývateľná, ale žiť sa na nej nedalo, pretože tu bola ona.

Kolegyňa Golubajevová.

Duňa.

Meno ako pre psa, odfrkol Plačkay a ešte raz sa obzrel k modulu. Okienko už z tejto diaľky poriadne nerozoznal.

Celým menom sa volala Duňaša Afasievna Golubajevová a na túto nenáročnú misiu bola pridelená v rámci napĺňania genderových kvót. Mala modré oči a dlhé vlnité blond vlasy a svoje kypré tvary nosila v skafandri o tri čísla menšom. Švy vzdychali a praskali, ale nie, nemôže sa obliecť normálne, ona nebude chodiť vo vreci, čo keby niekto prišiel? Aj tam dole sa jej látka zarezávala, kapitán Plačkay nevedel, čo s očami, keď ju takto uvidel prvýkrát. Teraz už si zvykol. Jednoducho sa vždy pozerá na jej prsné vrecko, tam má vyšitú padajúcu hviezdu, logo intergalaktickej prepravnej spoločnosti, pre ktorú oba pracujú. Veď o to koniec koncov ide, sú tu, aby pracovali.

Gravitácia bola na planétke o niečo slabšia než na Zemi, kapitán Plačkay sa pri chôdzi plavne nadnášal. To ho ani trochu netešilo, nechcel poskakovať, jeho krok mal byť vážny a rozhodný. Mužný. Napriek kvótam. Alebo možno práve pre ne. Aby videli, ak sa náhodou dívajú spoza záclonky, že s ním sa nežartuje.

Došiel ku kontrolnej stanici. V skutočnosti to nebola stanica, iba tyčka zapichnutá vo vymeranej vzdialenosti od modulu. Ak na nej ešte nebolo nič prišité, potom len preto, že kolegyňu Golubajevovú sem kapitán Plačkay zatiaľ nepustil, údržbu vykonával sám.

Napokon, nešlo o nič zložité. Len bolo treba dozrieť na to, že sa tyčka neuvoľnila a nekláti sa nabok. Mala slúžiť ako orientačný bod.

Kapitán Plačkay skontroloval kontrolnú stanicu a s hlbokým povzdychom sa pozrel do prázdnej krajiny. Krajina bola naozaj prázdna, k hlbokým povzdychom priam vyzývala. Zo skalnatého povrchu kde-tu vyrážali trsy červenej trávy („To nie je červená, to je cyklaménová,“ počul v duchu Golubajevovú), na pohľad neduživé, v skutočnosti však húževnaté a odolné. Miestami sa dal nájsť zaujímavejší kameň a dokonca úlomky čohosi, čo vyzeralo ako mušle. To zatiaľ Golubajevovej radšej ani nepovedal, určite by to navláčila do modulu, beztak malého, a začala vyrábať nejaký svoj „dekor“. Driemalo to v nej, to Plačkay vedel s absolútnou istotou, záclonkami sa to pre ňu určite nekončilo.

Okolo planétky krúžilo sedem mesiacov, približne rovnako veľkých, a držali sa pokope, len raz za čas preleteli po oblohe a zasa zmizli, akoby to chceli mať čo najrýchlejšie za sebou. Zato hviezdy bolo vidno stále, a to naozaj myriady, Plačkay nikdy nič také nevidel a mal ten pohľad rád. Niektoré sa ligotali trochu doružova.

Sondy odtiaľto svojho času nepriniesli žiadny pozoruhodný materiál, takže terénny výskum ani neprebehol, zrejme tu naozaj nebolo nič.

ZyKkk929 bolo, celkovo vzaté, skromné teleso s nemnohými pôvabmi.

Golubajevová planétku nazývala Floriola, lebo ZyKkk929 sa nedá zapamätať a hlavne je to nepekné.

Plačkaya s Golubajevovou vysadili na tejto zastávke pred štyrmi pozemskými týždňami a Plačkayovi to už teraz pripadalo ako večnosť.

Toto bola jeho druhá služobná cesta od toho nešťastného incidentu pred dvoma rokmi. Vtedy si povedal, že s vesmírom definitívne skončil. Ale nečinnosť ho ubíjala a naháňali ho spomienky, napokon sa nechal prehovoriť. Prehovárala ho najmä mama. Nepovedala to nahlas, ale Plačkayovi bolo jasné, že vo svojej detskej izbe už nemá miesto.

Okrem toho vtedy natrafil na knižku, kde sa písalo, že život sa po štyridsiatke nekončí a že vždy sa dá začať znova.

Knižky mal Plačkay rád. Nepripisoval im zvláštnu hodnotu, hovoril si, že keby v nich bola nejaká skutočná múdrosť, problémy sveta by už dávno boli vyriešené, ale mal ich rád, mal doma dokonca štyri a nehanbil sa k tomu priznať.

Na prvej služobnej ceste bol Plačkayovi v rámci napĺňania etnických kvót pridelený černoch, ktorý tiež nevedel zapnúť ani len kávovar.

Plačkay uvažoval, či by si svoje kvóty nezaslúžili aj introverti, samotári a mizantropi.

Znova vzdychol. Hviezdy mu odpovedali chladným mlčaním.

Keď sa vrátil do modulu, Golubajevová sedela pri stole iba v tielku a nohavičkách a skláňala sa nad skafandrom. Vyšívala si naň folklórne motívy. Plačkay ju upozornil, že vyšívaním nezvratne poškodila vrchnú ochrannú vrstvu, takže skafander je od tejto chvíle na vonkajšie nosenie nepoužiteľný. Golubajevová odvetila, že to je práveže v poriadku, lebo na von si chce zobrať nový skafander z rezerv a tento si nechá na doma. Plačkay mohol zašermovať stanovami a disciplinárnym konaním, ale cítil sa ochromený.

Než sa stihlo udiať čokoľvek ďalšie, prebehlo toto: ozvalo sa zadunenie. Plačkay aj Golubajevová sa otočili k oknu. Oči sa im od úžasu rozšírili. Golubajevová sa inštinktívne prikrčila. Plačkay vykročil vpred a ľavú ruku vyhodil širokým oblúkom, akoby sa chystal Golubajevovú strhnúť z miesta a prikryť vlastným telom, v skutočnosti však mieril na hriankovač vedľa na dreze.

Vo chvíli nárazu teda Golubajevová leží na zemi v polohe plodu, kým Plačkay stojí a objíma hriankovač.

Rachot je ohlušujúci, modul sa chveje na vratkých základoch. Tlak vyrazil okienko, dnu sa valí prach a tráva. Záclonka sa pozoruhodne drží.

A potom sa rozhostí ticho…

Teraz najčítanejšie