Denník N

Súkromie v čase korony

Zdá sa, že výnimočná doba si žiada výnimočné činy. Národná rada SR tento týždeň expresne schválila zmenu zákona o elektronických komunikáciách. Jej predmetom je sprístupnenie telekomunikačných metadát Úradu verejného zdravotníctva v súvislosti s pandémiou vírusu Covid-19. Dôjde tak k celoplošnému sledovaniu obyvateľstva aj v priestoroch, ktorý sme doteraz aspoň zdanlivo považovali za súkromné.

Navrhovatelia nakoniec ustúpili od pôvodného zámeru celoplošného zberu všetkých metadát (komunikačných, prevádzkových a lokalizačných). V novej úprave sa počíta už len s vyhodnocovaním vybraných lokalizačných údajov a údajov komunikujúcich strán, ktoré poskytnú telekomunikační operátori vždy na písomnú žiadosť Úradu verejného zdravotníctva. Úrad verejného zdravotníctva bude mať teda prístup k informáciám o tom, kde sa práve nachádzame, kde a ako dlho sme sa nachádzali istý čas do minulosti a koho sme pritom stretli.

Cieľom opatrenia by mala byť včasná identifikácia ľudí nakazených vírusom, aby sa tak zabránilo jeho ďalšiemu šíreniu. Zrejmým negatívom je strata súkromia. Predkladatelia zákona preto argumentujú vyšším záujmom, teda že k strate súkromia má dôjsť v prospech udržania zdravia, života a bezpečnosti. Ide o morálnu dilemu, okolo ktorej sa v odborných kruhoch vedú dlhé a vášnivé debaty.  A na tie, ako nás upozorňujú nielen predstavitelia vlády, ale aj epidemiológovia, nemáme aktuálne čas.

Navrhujem preto, aby sme si položili tri iné, podstatne jednoduchšie otázky. Po prvé, povedzme si aké (a či vôbec nejaké) závažné negatívne dopady môže mať plánovaná úprava na naše súkromie. Ak ich nájdeme, pýtajme sa ďalej, či rozsah navrhovaných úprav nepresahuje mieru voči deklarovanému cieľu. To znamená, či nepoužívame na zatĺkanie klinca príliš veľké kladivo. A ak je aj na túto otázku odpoveď áno, pýtajme sa, či existuje možnosť ako dosiahnuť stanovený cieľ aj bez tak zásadného narušenia súkromia. Teda, či si vieme nájsť pre naše účely nejaké menšie, ale stále postačujúce nástroje.

Hodnota súkromia

Súkromie, o ktorom tu chceme predovšetkým hovoriť, môžeme pre tento prípad chápať v užšom zmysle ako tzv. informačné súkromie.  Zaujíma nás zber a spracovanie dát, ktoré by nemali byť k dispozícii niekomu inému bez nášho osobitného súhlasu. Pre posúdenie toho, či dochádza k narušeniu súkromia je dôležitý aj kontext ich sprostredkovania. Svojmu lekárovi, alebo spovedníkovi sa zdôverujeme aj s veľmi intímnymi detailmi našich životov. Avšak ak dôjde k prezradeniu tohto tajomstva, naše súkromie utrpí ujmu. Rovnako je to aj v prípade, ak sa rozhodneme využívať služby telekomunikačného operátora a neskôr dôjde k zdieľaniu týchto informácií s treťou stranou. A to je aj prípad navrhovanej úpravy zákona.

V schválenom zákone sú predmetom spracovania lokalizačné údaje vo forme metadát. To sa nezdá byť taký veľký zásah do súkromia. Nie je to celkom tak.  B. Schneier uvádza príklady toho, čo všetko dokážeme z lokalizačných dát zistiť. Pri troche šikovnosti vieme identifikovať nielen toho, kto je chorý, ale napríklad aj pestovateľa marihuany, milovníka zbraní, či ženu, ktorá podstúpila potrat. Údaje o polohe, ktoré štát získa od operátorov nebudú tak presné, ako data z GPS, ktoré spomína Schneier. Ale obdobné riziká, hlavne ak budú lokalizačné dáta obohatené o ďalšie dáta obyvateľov, môžu potenciálne hroziť aj u nás. Pred istým časom spôsobili lokalizačné dáta, ktoré unikli z komerčnej aplikácie narušenie bezpečnosti vojakov USA, keďže zobrazovali aj ich pohyb v utajených vojenských základniach. Mysleli na podobné riziká aj predkladatelia našej zákonnej úpravy?

To, že navrhovanou zákonnou úpravou dochádza k porušeniu nášho súkromia, nie je úplne predmetom aktuálneho sporu (aj keď by malo byť). V snahe rýchlo sa zbaviť tejto diskusie dochádza aj k zľahčovaniu a relativizovaniu negatívnych dopadov straty súkromia. Jedným z protiargumentov, ktorý už stihol zaznieť zo strany proponentov sledovania zo strany štátu je, že ľudia už teraz odovzdávajú svoje osobné údaje cez sociálne siete, ktoré ich ďalej aj bez nášho vedomia posúvajú tretím stranám. Ak to nevadí ľuďom tam, prečo by im malo vadiť, keď také niečo urobí aj štát? Tento názor býva podporovaný argumentom v prospech zbytočnosti niečo skrývať na verejnosti, ak človek nemá zlé úmysly.

Tento postoj je chybný z niekoľkých dôvodov. Pracuje s mylným predpokladom, že z toho, aký svet je odvodíme, aký by svet aj mal byť. Avšak to, že niekto už koná morálne nesprávne činy, neospravedlňuje nemorálne konanie iných, ani štátu. Ak by sa  štát rozhodol praktizovať povinnú ženskú obriezku, asi by sme v morálnosť takéto činu neargumentovali tým, že to niektorí ľudia už robia. Tým druhým dôvodom je už spomínaný fakt, že v prípade dát, ktoré odovzdáme povedzme Facebooku alebo Googlu, dávame k nim aj explicitný súhlas s ich používaním. Ale v prípade štátneho plošného sledovania sme žiadny súhlas nedali. Napriek tomu určite stojí za zamyslenie, prečo sa tak ľahko zbavujeme súkromia v prospech spomínaných korporácií.

Pri analýze dát pritom nejde len o strojové spracovanie, potrebná je aj manuálna validácia a vyhodnotenie. Možno ich bude vykonávať váš sused, bývalý partner, alebo politický oponent. Ako zabezpečíme ochranu týchto dát pred ich zneužitím? Poznáme vôbec mieru takéhoto rizika? Čo ak dôjde k ľudskej chybe, alebo nesprávnemu vyhodnoteniu nazbieraných dát? Kto ponesie za tieto rozhodnutie zodpovednosť? Akú máme istotu, že v štáte, kde roky dochádzalo k neférovým praktikám zo strany štátu voči svojim občanom a kde štátne inštitúcie oprávnene požívajú jednu z najnižších úrovní dôvery v Európe, nedôjde v budúcnosti k zneužitiu aj týchto dát?

Máme pritom živú historickú skúsenosť s tým, ako sa vlády nerady zbavujú privilégií, ktoré získali. Niekedy aj tých, ktoré im boli pridelené iba dočasne. Navrhovaná úprava stanovuje časový horizont platnosti do konca tohto roka. Zopakovať sa ale môže situácia ktorú zažili v USA po 11. septembri, ale aj my v Európe po útokoch v Madride a Londýne. Aj vtedy sa pôvodne len prechodné obdobie mimoriadnej situácie umelo predlžovalo, prípadne nikdy neskončilo. Uvedomujeme si, že možno otvárame ďalšiu Pandorinu skrinku, ktorú nepôjde tak ľahko zavrieť?

Argument, ktorý používajú predkladatelia novely zákona sa opiera aj o pozitívne príklady iných krajín, ktoré úspešne bojujú so šírením vírusu. Pritom ani tie sa vo väčšine prípadov neuchyľujú k celoplošnému sledovaniu občanov. Taiwan používa polohu užívateľov, aby im poslal notifikáciu, ak opustia oblasť vymedzenú karanténou. Štát teda nemusí poznať konkrétnu polohu občana, postačí ak definuje pravidlá kedy má byť notifikácia poslaná a jej text. V Singapure sa pre identifikáciu rizikových občanov využívajú dáta o polohe zdieľané navzájom medzi používateľmi špeciálnej aplikácie. Dokonca aj Južná Kórea, ktorá najskôr pristúpila k najtvrdším opatreniam sa aktuálne snaží o ich zmiernenie. Ukazuje sa, že pre dosiahnutie stanovených cieľov by naše kladivo mohlo byť o niečo menšie.

Aké nástroje hľadať

Vyššie uvedené riziká predstavujú dostatočne silné dôvody zamyslieť sa nad tým, či je navrhovaná úprava naozaj nevyhnutná. Dochádza tu ku konfliktu hodnôt, pričom hrozí, že bez ohľadu na to, ako sa rozhodneme, porušíme nejaký morálny princíp, alebo negatívne ovplyvníme niektorú zo základných morálnych hodnôt. Našim cieľom by malo byť naplniť v dostatočnej miere všetky uvedené hodnoty – bezpečnosť, zdravie, aj súkromie. Ak je to technicky možné, potom je našou morálnou povinnosťou navrhnúť také nástroje a postupy, aby daný konflikt hodnôt buď úplne zanikol, alebo sa aspoň minimalizovali jeho negatívne dopady.

Ako by sme mali hľadať konkrétne riešenia, ktoré naplnia našu potrebu v nevyhnutnej miere a pritom budú minimalizovať možné negatívne dopady? Môžeme sa inšpirovať príkladmi z krajín, ktoré sme uviedli vyššie. Ak ale chceme postupovať metodicky, mali by sme pritom dodržiavať princípy zodpovednej inováciehodnotovo orientovaného dizajnu.  Ak nám skutočne záleží na hodnote súkromia, preferujme spracovanie anonymných údajov pred postupmi, ktoré identifikujú užívateľov. Ak chceme podporovať aj hodnotu transparentnosti, mali by sme sa zamyslieť nad tým, ako notifikovať tých, ktorých budeme sledovať. A ak nás zaujíma hodnota autonómie, možno by sme mali hľadať riešenia, ktoré sa opierajú o súhlas dotknutej osoby (podobne ako to robia v Českej republike), či jej práva na opravný prostriedok.

Nenechávajme tieto dôležité rozhodnutia len v rukách politikov a IT inžinierov. Opýtajme sa aj filozofov, sociológov, psychológov. Myslime pri navrhovaní nástrojov na všetky dotknuté skupiny obyvateľstva s ohľadom na rôzne ľudské hodnoty, s ohľadom na dlhšie časový rámec, alebo celoplošný rozsah nasadenia. Pýtajme sa nielen to, či je daný postup technologicky možný ale aj to, či je správny a morálne opodstatnený.

Riskujeme totiž, že okrem už spomínaných negatívnych dopadov stratíme aj niečo, čo sa v Európe snažíme posledné roky pracne budovať, napríklad v rámci etického nasadzovania umelej inteligencie a analýzy veľkých dát. A tou je dôvera spoločnosti. Ak hneď v prvom veľkom teste našich morálnych postojov zlyháme, môžeme tým nielen nadlho stratiť podporu obyvateľstva pre ďalšie technologické inovácie, ale aj ich dôveru v to, že štát dokáže robiť správne rozhodnutia pre dobro každého občana.  Hrozí nám, že ešte celé roky potom, ako doznie aktuálna zdravotnícka kríza nás tu bude čakať ďalšia, možno ešte hlbšia kríza ľudských hodnôt. Taká, ktorá na dlhý čas ochromí vzájomnú dôveru medzi občanmi a štátom.

Teraz najčítanejšie

Juraj Podroužek

Je filozof a IT manažér. Venuje sa etike IT, predovšetkým etike umelej inteligencie a hodnotovo orientovanému dizajnu. Zaujíma sa o zapojenie etických hodnôt a princípov do procesu vývoja a nasadzovania IT. Spoluzakladateľ spolku E-tika a člen stálej komisie pre etiku a reguláciu AI. Vedie tím Etika a ľudské hodnoty v technológiách v Kempelenovom inštitúte inteligentných technológií a čiastočne pôsobí aj na Ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky. Je spolutvorcom podcastu E-tika o digitálnych technológiách a ich spoločenskom a etickom rozmere.