Denník N

Premiéra Obchodu na korze

Ako 55 ročný slovenský film súvisí s aktuálnou pandémiou koronavírusu?

Už ubehlo niekoľko rokov, keď som počul o tomto slávnom (česko)slovenskom filme, ale nikdy som si akosi nenašiel chvílu si ho pozrieť – až dodnes. Pravdupovediac a ani neviem prečo, očakával som voľajaký predpotopný film, skôr bližší dokumentu. No netušil som, že to, čo uvidím bude nielen relevantné aj k dnešným časom, z hľadiska politického i sociálnopsychologického, ale že mnou po zhliadnutí bude lomcovať oprávnený hnev, súcit ale aj obdiv k majstrovskému výkonu pána Kronera.

Zoberme to jedno po druhom: Po prvé – charaktery postáv.

Hneď zo začiatku môžeme na hlavnom hrdinovi pozorovať apatiu, rezervovanosť, zatrpknutosť, ktorá symbolizuje a rastie počas filmu v obrovský vnútorný hnev. Ten hnev má šancu sa prejaviť niekoľko krát – najprv pri rozprave so susedom v meste pri mohyle, ktorá sa stavia. Silne tu cítiť nesúhlas a nepochopenie, až opovrhnutie s tým, čo sa deje, ale všetko ostáva nedopovedané a skôr si to postava vzťahuje na seba, keď zahorknuto vraví, že neprizvali jeho, experta stolára, k stavbe tohto monumentu. Podobne je to aj pri radách od ženy, kedy ostáva pán Brtko mĺkvy.

Druhý krát pri hostine so svojim švagrom gardistom, kedy ani pri potužení alkoholom mu to nedokázal rázne povedať, všetci ho ignorovali, spievali si až nakoniec rezignoval, zahral sa na opičku a hlúpo prijal poverenie stať sa arizátorom. Hlupákom ostal i na druhý deň, kedy mu síce prišlo divné, že oberá nevinnú obchodníčku o živnosť (a i o príbytok), no jeho infantilita, nedozretosť a sleposť mu nedovolila konfrontovať veci priamo a tak sa zase iba zahral na poslušnú bábku.

Od tohoto bodu už to ide z kopca. Hoci pokrievka nachvíľu vyskočí, keď od zlosti, že nedokáže svoje pocity plne vyjadriť a konfrontovať sa s nimi, prefacká svoju ženu a odíde, stále nevidí to, čo sa okolo neho deje a šepká si celé mesto. Koniec vyvrcholí v spektakulárnu scénu v obchode, kde sa mieša pocit priepastnej beznádeje, klamu, sebaklamu, so snahou o záchranu situácie, snahou oľutovať to až v animálnu pudovú sebazáchranu. Kognitívna disonancia, ktorá sa celý čas buduje, sa snáď prejaví až v skratkovitom jednaní na konci, keď v snahe zachrániť starú pani ju Tóno „náhodou“ zabije a potrestá sa samovraždou.

To všetko sa deje v kontraste najprv s hlučnou oslavou a jásotom vonku, ktorý neskôr vystrieda chaos hlásateľa v amplióne, ako zvoláva mená zo zoznamu.

Za zmienku stojí i spomenutie kardinálneho hriechu, obžerstva – obžerstva po moci, keď sa neúspešný obchodníci stali gardistami a násilím si privlastnili to, na čo by inak nemali, a obžerstva ako takého pri hostine u Tóna doma, keď sa jeho žena zalíča a pretvaruje za kus dobrého jedla a alkoholu.

V druhom rade je to hlavne kamera, ale aj zvuk.

Kamera, ktorá vrhala svetlo na detaily a zahviezdila hlavne v budujúcom sa chaose a beznádeji posledného dejstva: Keď Tóno klesol na stoličku, kamera ho umiestnila do ľavého dolného rohu obrazovky, protipólne k naproti sediacej pani Lautmannovej reprezentujúca tak polaritu týchto dvoch postáv – zatiaľ čo keď pani Lautmannová vravela ,,nechápem“, tak nechápala, ako sa toľká krutosť (odvádzanie židov) môže vlastne diať vo svete, Tóno nechápal ani že voľajaká krutosť jestvuje – skôr vnímal krutosť voči svojej osobe v zmysle „čo to naňho ten jeho švago zasa ušil“.
Ďalej keď dvakrát, z dvoch rôznych uhlov, kameraman zabral vešiak s kľúčmi od dverí hneď vedľa Tóna, zatiaľ čo ten sa ich násilím pokúšal otvoriť.
A nakoniec po tom, čo zistil, že starú pani zabil, keď záber pohľadom hľadal Tóna – on sa pozrel do kamery, odvrátil zrak a ušiel zo záberu. Tento útek je i útek pred samým sebou a pred konfrontáciou so svojim skutočným a aj krutým ja, ktoré on nedokáže uvidieť a pochopiť.

Na začiatku som spomenul, že film je relevantný i dnes a to myslím v troch črtách.

Prvou je apatia, tá istá apatia, ktorá je stále do značnej miere citeľná u nás, Slovákov, voči veciam verejným, voči politike. Ukazuje to podľa mňa nie veľmi vysoká účasť pri demokratických voľbách alebo neoverovanie informácií a čoraz evidentnejšie sledovanie hoaxov, nedôvera v experov a fakty.

Druhou sú nacionalistické tendencie. Marš Hlinkovej gardy mi nemohol nepripomenúť zábery pochodov Slovenskej pospolitosti, čo bolo relatívne nedávno a ľudia spriaznení s takýmto režimom dostali v riadnych voľbách hlasy od cca 8% Slovákov-voličov. Táto časť vo mne vyvolala zimomriavky, ale aj hnev.

Tretia črta boli bludy, ktorými sa hlavná postava kŕmila, aby ostala zaslepená voči neprávosti a hrôze sveta. To sa dá prirovnať jednako k biblickému príbehu z Rajskej záhrady, kedy Adam a Eva boli slepí voči chaosu, voči zlu. Nevedeli totiž rozlišovať dobro od zla. Až dokým si neodhryzli z jablka, nezískali náhľad nad samým sebou a nezačali sa ako prvé hanbiť za svoju zraniteľnosť – za nahotu. V príbehu Obchodu na korze si pán Brtko toto uvedomil, až keď uvidel, čo sa deje doslova pred jeho očami, oddelené iba tenkou vrstvou skla v dverách obchodu. V tom náhlom objavení svojej najväčšej zraniteľnosti, svojho najhroznejšieho nedostatku a tým je, že nemá nad prebiehajúcimi udalosťami vôbec žiadnu kontrolu nastalo jeho uvedomenie. No priepasť už bola príliš široká aj hlboká.

Posledná pasáž sa ozaj hodí do tejto doby, keď vo svete zúri, ako to trošku nesprávne ľudia označujeme, vojna – vojna proti koronavírusu.

Máme tu nepriateľa prakticky hneď pred našimi očami, okolo nás, oddeleným možno iba tým tenkým sklom. No i tak ho nevidíme. A čo je horšie – nevidenie ho – nepripustenie si rizika ohrozenia a neprijímanie a nedodržanie opatrení proti šíreniu – si zväčšujeme našu priepasť medzi očakávaniami, že všetko bude dobre a skutočnou či možnou realitou.


Vymaniť sa z mylného presvedčenia, že svet nevidíme je ťažké, hlavne keď ani nevieme, že niečo nevidíme. Prvým krokom by malo byť priznanie si toho. Nie sme dokonalé bytosti. Veľakrát vidíme svet iba v kontexte toho, čo chceme dosiahnuť a zvyšok ignorujeme. Chce to veľkú odvahu vidieť, že svet nie je iba ľahkomyselné užívanie si, lacné letenky, dostupná zdravotná starostlivosť, kino o siedmej večer. Chce to veľkú odvahu vidieť, že váš domáci maznáčik je v skutočnosti predátor a ak nájde na záhrade pomalšieho vrabčeka či myš – roztrhá ju. Chce to odvahu uvedomiť si, že človek je schopný i holokaustu a terorizmu, vojny. Žiadny iný živočích v prírode nie je schopný krutosti iba pre krutosť. Žiaden okrem človeka. No takéto uvedomenie môže byť aj veľmi traumatizujúce, ako sa to stalo mnohým.

Tento blog som začal ako môj postreh z filmu, ale končím ho v začiatku niečoho väčšieho, čo ďaleko presahuje tento príspevok. Každopádne, film Obchod na korze je podľa mňa jeden z najlepších, aký som za svoj život videl. Určite stojí za pozretie.

Teraz najčítanejšie

Gabriel Dorák

Študent medicíny, milovník pohybu, nadšenec & skeptik pre všetko nové. Pochádzam z východneho Slovenska.