Denník N

Skúsme obetovať chorých a starých, aby ekonomika šľapala ďalej. Nebude to fungovať a zomrú milióny ľudí

Moji známi argumentovali utilitarizmom, ale mýlili sa. Foto - TASR/AP.
Moji známi argumentovali utilitarizmom, ale mýlili sa. Foto – TASR/AP.

Hovoria, že máme ďalej chodiť do práce v záujme šťastia väčšiny. Lenže ja nepoznám ľudí, ktorí by sa tešili z toho, že nám skolabuje zdravotníctvo a ekonomika. A tiež nepoznám nikoho, koho by obšťastnila smrť štyroch jeho známych. Vysvetlím vám to.

Ešte som vtedy nežil, ale staršie ročníky si budú pamätať, ako bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová nazvala Slovensko čiernou dierou Európy. Boli sme krajinou, od ktorej sa zvyšok sveta dištancoval.

Lenže v ostatných dňoch som cítil presne opačnú emóciu. Iste, asi by to nešlo bez toho, aby niekto nevyužil pandémiu na pochybné nákupy od pochybných firiem. Iste, nemali sme vytvorené prakticky žiadne krízové plány a iste, v porovnaní s okolitými krajinami sme testovali len veľmi málo.

Navonok sme však vyslali jasný signál, že to s bojom proti koronavírusu myslíme vážne. Celý svet obleteli fotografie našich lídrov v rúškach. No v prvom rade sme medzi prvými zaviedli tvrdé reštrikčné opatrenia – zatvorili sme školy, podniky, obmedzili sme sociálny kontakt na minimum. V skratke, kto môže, ostáva doma.

O to viac ma mrzí, že vo svojom okolí vnímam voči týmto krokom čoraz väčšiu kritiku. Možno sa aj niekto nakazí, ale ekonomika musí ísť ďalej. Musíme obetovať starých a chorých, musíme pracovať, lebo potom zomrieme od hladu všetci.

Vraveli to aj mnohí takí, ktorých si vážim – vzdelaní ľudia, ktorí svoju hypotézu argumentovali filozofiou. S viacerými z nich som sa dostal do vecnej a plodnej debaty, ktorú si teraz rozoberieme.

Tvrdenie, že ekonomika musí šľapať, hoci sa niektorí nakazia či dokonca zomrú, opierala väčšina z nich o filozofický smer utilitarizmu. Sú ale ich myšlienky naozaj utilitarizmom? A ak aj áno, boli by správne?

Čo je to ten utilitarizmus? Je to vplyvná etická teória, ktorá posudzuje konanie človeka na základe úžitku, ktorý ním spôsobí. V osemnástom storočí ju založil anglický liberál Jeremy Bentham a neskôr na ňu nadviazali John Stuart Mill či Peter Singer.

Podľa Benthama nie je dôležité, ako konáme a či konáme v súlade s morálnymi zásadami, ale či naše konanie prinesie úžitok. Jeho základným princípom bolo zabezpečiť čo najviac šťastia pre čo najviac ľudí.

Dosiahnuť to chcel metódou felicific calculus, matematickým výpočtom hodnoty obšťastnenia. Ten zohľadňoval šesť kritérií, ktoré definoval v štvrtej kapitole svojej najznámejšej publikácie Úvod do princípov mravnosti a zákonodarstva. Vyplývalo to z jeho snahy synkretizovať filozofiu a vedu.

Povedzme si to ľudskou rečou, Bentham napríklad schvaľoval kradnutie bohatých, pokiaľ tým zlodej obšťastní väčší počet chudobných, lebo je to v záujme kolektívneho dobra. Dokonca schvaľoval aj vraždu, ale opäť len za predpokladu, že prinesie spoločnosti úžitok.

Benthamovi kritici definovali dve slabé stránky tejto teórie:

  1. Nemyslí na ľudské práva a slobody. Je naozaj správne zabiť človeka len preto, aby sme tým vytvorili blaho pre ostatných? Znamená to, že potom boli v poriadku aj gladiátorské zápasy, kde pociťovali masy ľudí potešenie pri smrteľných súbojoch rímskych bojovníkov?
  2. Samotný výpočet hodnoty obšťastnenia. Ako sa zhodneme na tom, čo je to úžitok? Čo keď niečo obšťastní mňa, ale inú osobu nie? Je teda možné vypočítať hodnotu šťastia, keď pre každého znamená niečo iné?

Keďže už teraz aspoň zhruba rozumieme tomu, čo je to utilitarizmus, skúsme si ho dosadiť do kontextu pandémie koronavírusu.

Čo hovorili moji známi? Tvrdili, že nie je dôvod zatvárať reštaurácie či nechodiť do práce, pretože to prinesie menej úžitku ako súčasné reštrikčné opatrenia. Argumentovali tým, že ak by sa aj nakazilo viac ľudí, ale život by išiel ďalej, prinieslo by to viac šťastia pre viac ľudí, ako keď sú všetci doma a nezarábajú peniaze. To znie celkom utilitaristicky, čo poviete?

Na prvé počutie sa naozaj zdá, že to dáva zmysel. Skúsme teraz nebrať do úvahy, že podľa mňa nie je správne obetovať zopár ľudí pre dobro väčšiny a pozrieť sa len na argument samotný. Keď si ho totiž rozoberieme, zistíme, že je v skutočnosti chybný a ide sám proti sebe.

Jediný spôsob, ako zabezpečiť šťastie pre čo najviac ľudí totiž teraz práveže spočíva v reštrikčných opatreniach a zákazoch. Aj za cenu, že na pár mesiacov zostaneme doma. Aj za cenu, že teraz mnohí nebudú zarábať a zdanlivo sa budeme mať zle. Mám na to niekoľko dôvodov.

  1. Skolabovalo by nám zdravotníctvo. Vedci vypočítali, že ak by sme neprijali žiadne opatrenia, nakaziť by sa mohlo až 70 percent celosvetovej populácie. Pri aktuálnom počte obyvateľov 7,8 miliardy by to znamenalo asi 5,5 miliardy nakazených.
    Je pravda, že väčšina z nich by nemala žiadne príznaky, ale skúsme pracovať s verziou, že by symptómy pociťovalo aspoň 15 percent z nich. To je 825 miliónov ľudí, ktorí by mohli potrebovať zdravotnú starostlivosť, ktorá by úplne skolabovala.
    Po príklad nemusíme chodiť ďaleko, pozrime sa napríklad na Taliansko. Asi desať percent všetkých nakazených predstavujú zdravotníci, ktorí sa už teraz uchyľujú k triáži – rozhodovaniu sa na základe vážnosti zdravotného stavu, či má význam zachraňovať pacienta, alebo nie. Akoby sme boli vo vojne.
    Odborníci upozorňujú, že talianske zdravotníctvo sa bude spamätávať z koronavírusu ešte veľmi dlho. Je toto v záujme dobra väčšiny – skolabovaný zdravotnícky systém? Ľahko by sa mohlo stať, že by aj zdravé osoby o niekoľko mesiacov nemuseli dostať pre nezvládnutú pandémiu adekvátnu starostlivosť.
  2. Zruinovalo by to ekonomiku. Predstava, že keď teraz budeme žiť, akoby žiadny vírus neexistoval (bez opatrení), je mylná. Už to skúšali aj v USA a dopadli tak, že majú väčší počet nakazených ako Čína a z New Yorku sa stáva tretie epicentrum nákazy. Vládna moc medzitým na pomoc postihnutým ľuďom vyčlenila závratné dva bilióny dolárov.
    Je za tým veľmi jednoduchá logika. Reštaurácie a kaviarne, ktoré sú teraz zatvorené, žijú zo zdravých ľudí, ktorí v nich míňajú peniaze. Čo sa stane, ak sa nakazí 70 percent ľudí? Budú rodiny ľudí vo vážnom zdravotnom stave (keď predpokladáme, že sú to predovšetkým staršie osoby) investovať do pôžitkov ako kino či divadlo?
    Nebudú! Ak chceme, aby sa naša ekonomika opäť rozbehla, musí teraz niekoľko mesiacov chladnúť. Investíciám sa darí len na trhu, ktorému investor dôveruje. Bude niekto dôverovať trhu v krajine, kde budú zomierať tisíce ľudí?
    Keď spolu porazíme pandémiu našou disciplinovanosťou (tým, že budeme doma), o niekoľko mesiacov si povieme, že to bolo strašné, ale postupne začneme zdraví opäť žiť ako predtým.
    Tento ekonomický argument má ešte jeden rozmer.Aj zdravotníctvo niečo stojí a čím viac bude infikovaných, tým viac doň bude treba investovať peňazí. (Pravý utilitarista by možno povedal, že pre dobro spoločnosti sa o nakazených netreba starať a míňať peniaze na chorých v záujme väčšiny zdravých, ale ktorý politik by na to nabral odvahu?)
  3. Zničilo by to našu psychiku. No a napokon, pochybujem, že by ľudia pociťovali skutočné šťastie, keby videli, ako vedľa nich zomierajú stovky ľudí. Ak by sa naplnili najhoršie scenáre, v USA by mohlo zomrieť až 2,2 milióna osôb, čo predstavuje 0,7% celej populácie. Podľa výskumu Kolumbijskej univerzity pozná priemerný Američan 600 ľudí. Vychádzajúc z týchto čísel, každý Američan by poznal asi štyroch ľudí, ktorí by sa stali obeťami koronavírusu.
    Nebudem sa hrať na psychológa, ale je celkom zrejmé, že blahobytu a šťastiu príliš neprospieva poznať obete pandémie.

Tak si to zhrňme. Opomeňme, že utilitarizmus má mnoho nedostatkov a chorých či starších by sme podľa mňa mali chrániť. Hovorme čisto pragmatickou rečou tých, ktorí tvrdia, že na základe utilitarizmu treba zrušiť drakonické zákazy a treba ísť do práce.

Nie, nielenže to nie je správne po morálnej stránke, ešte to ani neprinesie želaný účinok. V záujme verejného šťastia a kolektívneho dobra je totiž silné zdravotníctvo, silná ekonomika a silná psychika ľudí. A to môžeme v strednodobom meradle dosiahnuť len tým, že teraz zatneme na pár mesiacov zuby a ostaneme doma.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Čorej

Študuje na gymnáziu v Prešove. Podieľa sa na článkoch pre portály ForcaBarca.sk, Kataluna.sk či Aktualne.cz a v minulosti písal aj pre PremierLeague.sk. Pre Denník N píše od augusta 2019.