Denník N

Krása krátkeho filmu: Tucet tipov pre deti z archívu National Film Board of Canada

Zvyknete s deťmi sledovať krátke filmy? Nemám na mysli krátke diely televíznych alebo internetových seriálov, ale krátkometrážne filmy. Päť, desať, dvanásťminútové samostatné diela, svojbytne stojace aj na úrovni príbehu, aj po stránke výtvarného spracovania. Ak ste to dosiaľ neskúsili, dávam túto možnosť do pozornosti s najvrúcnejšími odporúčaniami.
V tomto texte sa pokúsim vysvetliť, čo je typické pre krátky film, aký je rozdiel medzi ním a seriálovou či dlhometrážnou produkciou, a, samozrejme, prečo ho považujem za skvelú voľbu pre deti. Nevynecháme pritom praktické ukážky. Po inšpiráciu pôjdeme do kanadských vôd, konkrétne do kanadského štátneho filmového štúdia (National Film Board of Canada, skrátene NFB), ktoré – nielen v čase globálnej karantény – sprístupňuje obsah svojich archívov online. Vďaka tomu môžu čerpať z hodnôt, ktoré autori NFB za desaťročia vytvorili, diváci na celom svete, vrátane nás a našich detí.

Výnimočné kvality krátkeho filmu
Definícia krátkeho filmu je banálna a veľmi jednoduchá. Ide o samostatné uzavreté filmové dielo, ktoré nie je dlhšie ako 30 minút. Vo všetkých svojich zložkách funguje svojbytne, bez nadväznosti na iné diela. Sledovanie krátkeho filmu je jednorazové, nevyžaduje opakovanie ani pokračovanie, divácky zážitok tvoria len a výlučne tie obsahy, čo sa nachádzajú priamo vo filme.
Seriál na rozdiel od toho tvorí väčšie množstvo krátkych diel, ktoré sú prepojené spoločným kreatívnym konceptom, teda témou, postavami, prostrediami, výtvarným i hudobným stvárnením. Seriál je obrie, multiplikované dielo, rozložené do krátkych epizód, z ktorých ani jedna nedáva plnohodnotný divácky zážitok sama o sebe. Napríklad psychologickú hĺbku jednotlivých charakterov dokáže divák odhaliť až po zhliadnutí viacerých epizód, v dlhom seriálovom čase sa budujú vzťahy a viac alebo menej sa vyvíja i základná situácia. Seriál pracuje v porovnaní s krátkym filmom s neporovnateľne väčšou časovou plochou, pokryje nepomerne väčšie množstvo tém a predstaví väčšiu skupinu postáv. Sledovanie obľúbeného seriálu vyvoláva v divákoch pozitívny pocit bezpečia a vzťahu, no zároveň robí publikum lenivým.
Prečo je to tak? V prvom rade preto, že epizódy seriálu sú budované na princípe príbehovej šablóny. Tá sa síce v každej epizóde napĺňa rôznym obsahom, ale jej „prečítanie“, dekódovanie je principiálne veľmi jednoduché. Keď divák v prvých dieloch spozná, ako funguje daný seriálový svet, každá ďalšia epizóda je pre jeho rozlišovacie schopnosti už málo vyzývavá. Nenúti ho premýšľať, je postavená tak, aby ju divák konzumoval rýchlo, ľahko a chcel jej veľa.
Úplne inak je to v prípade krátkych filmov, kde každé jedno krátke dielo predstavuje unikát; unikát v téme, v predstavených postavách, v spôsobe rozprávania i vo výtvarnom a hudobnom stvárnení. Čo tvorca, to svojský rukopis. Filmy sa dajú rozprávať so slovami i bez slov, priestorovo i plošne, pestro i bez farieb, bohato na detaily, ale i úplne úsporne, niektoré len rozjímajú, iné majú presnú príbehovú štruktúru. Na začiatku každého krátkeho filmu je tajomstvo, nik nás ako divákov nepripraví na to, čo dostaneme. Od prvej minúty musíme byť ostražití, aby nám neunikla ani drobnosť, pretože v pochopení významu nám nepomôže žiadna naučená schéma „z predošlých dielov“.
Krátke filmy sú navyše umelecky odvážne. Kým seriálová produkcia sa pohybuje v estetických mantineloch masovej kultúry, (musí byť nastavená tak, aby sa dobre predala), krátkometrážna tvorba je od týchto mantinelov oslobodená. Často experimentuje, používa nové (alebo naopak staré), neopozerané výrazivo, testuje málo používané materiály, výtvarné aj rozprávacie techniky. Ak uložíme vedľa seba desať epizód seriálu, dostaneme desať variácií jedného vzorca. Ak uložíme vedľa seba desať krátkych filmov, dostaneme bohatú kolekciu tém, žánrov, techník a prístupov.

Porovnajme ďalej krátkometrážnu tvorbu s dlhými, celovečernými titulmi. Čo pre filmovú výstavbu znamená dĺžkový rozdiel 10 vs. 80 minút? Najmä to, aký typ príbehu rozpráva. Dlhometrážny titul predstavuje komplexný príbeh s dominantnou témou doplnenou o viaceré vedľajšie motívy. Účinkuje v ňom veľké množstvo postáv s delením na hlavné, vedľajšie a štatistov, pričom príbeh sa klenie ponad mnohé priestory a rôzne časy. Dlhá metráž ohmatáva komplexné, mnohovrstevnaté problémy a necháva v nich účinkovať psychologizované postavy s vlastným vnútorným vývojom a prerodom.
Krátky film, naopak, je opakom komplexnosti. Krátky film je obrazom detailu. Robí chirurgicky presný výsek reality – sleduje jednu situáciu, jednu osobu, jeden deň, jeden výjav, jeden priestor, jeden pocit. Jeho prednosťou je očisťovanie, krátky film musí ísť priamočiaro po podstate vybraného javu.

Skúsme sa teraz zamyslieť nad psychológiou dieťaťa, hovorme o deťoch predškolského veku. Deti sú doslova i obrazne pri zemi. Sú na začiatku vývoja, ešte majú len malú sumu skúseností, aby mohli hodnotiť veci z odstupu, s nadhľadom, ich mozog zatiaľ nedovoľuje syntetizovať. Deti pozorujú a analyzujú; pozorujú a analyzujú to, čo im je obsahovo i fyzicky najbližšie. Detská optika ostrí na detail. Ďalej: ich pozornosť je krátkodobá. Potrebujú striedať činnosti po 15 – 30 minútach. Všetky tieto charakteristiky hovoria jasne – ideálnym formátom pre detskú myseľ je krátky film, ktorý na krátkej ploche prináša príbeh zaostrený na detailný výsek reality. Áno, môže to byť aj krátky seriálový príbeh. Ak však chceme detskú myseľ štekliť, vyzývať ju k väčšej aktivite, k väčšej vnímavosti, doprajme jej aspoň občas krátke filmy. Zdrojov sa nájde dosť.

Ako deti naučiť pozerať krátke filmy?
V rokoch, keď boli moje dcéry škôlkarky, som pre ne a ich spolužiakov robila pravidelné filmové premietania. Povedzme taký škôlkarsky filmový klub. Na každom stretnutí sme si premietali jeden krátky film, nie viac. Zámerom bolo ponúknuť deťom iné filmy, než na aké boli zvyknuté a nevyvolať v nich odpor, práve naopak, nadchnúť ich. Aby sa to podarilo, deti tým filmom museli v prvom rade rozumieť. V oných časoch sa mi osvedčilo pár postupov, ktoré pomáhali budovať divácku gramotnosť. Rada sa o tieto tipy podelím, dajú sa použiť i v menšej skupine, doma, a sú naozaj jednoduché.

1) Dieťa pred premietaním pripravte. Krátko sa s ním rozprávajte o téme, ktorú film rieši. Upozornite ho, o čom film bude. Áno, predpokladá to, že si ho predtým pozriete vy sám / sama. Ja som deťom často vopred napovedala, aký bude mať film vývoj, a to takmer doslovne, hlavne malým, 3 – 4-ročným. Ak aj dieťa zostané zaskočené filmovou vizážou, tempom, niekedy jazykovou bariérou, predošlá slovná príprava ho udrží s dielom v spojení.

2) Pozerajte film s dieťaťom. Je možné, že dieťa nebude všetkému rozumieť a bude potrebovať veci priebežne prediskutovať – to je výborné, doprajte mu to, buďte tam preň. Ak je to treba, popisujte priebežne nahlas, čo sa na obrazovke deje. Staršie krátke filmy sú často bez slov, to dnešné deti vôbec nepoznajú. Popisujme im nahlas najmä to, čo si postavy asi myslia, ako sa cítia alebo čo práve asi hovoria.

3) Po filme sa znova ubezpečte, že dieťa filmu rozumelo. Vie odpovedať na otázky, čo sa stalo, kto čo urobil a prečo to urobil? Ak to nedokáže, pomôžte mu vysvetlením. Ak je to možné, skúste rozvinúť diskusiu, kde porovnáte film a skúsenosti z vlastného života. Stalo sa dieťaťu niečo podobné? Kedy to bolo? V čom to bolo podobné?

4) Hneď po potvrdzujúcom rozhovore pustite film znova, tento raz už bez komentára. Nechajte dieťa na druhý raz zakúsiť filmové dielo tak, ako bolo vytvorené. Manuál na jeho spracovanie už má. Moja skúsenosť hovorí, že samotné deti si film hneď po prvom strávení vyžiadajú na opakované pozretie. Niekedy aj tretíkrát. Opakované pozeranie im pomôže lepšie vstrebať všetko, čo ste si o filme povedali, na čo ste ich upozornili, čo si pri prvom sledovaní nestihli všimnúť. Navyše, ak sa im film páčil, chcú ten príjemný zážitok zakúsiť znova a znova, až kým sa psychologická sila diela nevyčerpá.

5) Ak je to možné, rozviňte aktivitu inšpirovanú filmom. V kolektíve sa napríklad dajú zahrať hry opakujúce konflikt z filmu. Deti sa stanú zástupcami filmových postáv a dej filmu si zahrajú ako divadlo. Lepšie a dôkladnejšie ho pochopia. V domácnosti, kde sú deti samé, je vhodné nechať ich tvoriť obrázky či priestorové objekty inšpirované filmovou predlohou. V zozname nižšie bude viac príkladov, kde filmári pracujú s objektmi a materiálmi bežného sveta, priam to navádza na vyskúšanie podobnej výroby postavičiek aj doma.

Tento postup pomôže deťom nastúpiť na cestu neskoršieho samostatného vedomého sledovania. V analógii k čítaniu môžeme hovoriť o „sledovaní s porozumením“. Šesťročným už možno takto pomáhať netreba, avšak ubezpečovanie sa, že dieťa rozumie tomu, čo pozerá, je na mieste vždy. Mladších školákov je preto dobré vyzývať, aby prerozprávali videné vlastnými slovami. Okrem toho, že to posilňuje ich vyjadrovacie schopnosti, si tiež rodič ľahko overí, či dieťa sledovalo s porozumením.

National Film Board of Canada? Čo to je?
Pre všetkých rodičov mladších detí, ktorí by žáner krátkeho filmu chceli s deťmi vyskúšať, odporúčam zahĺbiť sa do archívov spoločnosti National Film Board of Canada. Ale čo to vôbec je?
Kanadské národné (rozumej štátom zriadené a štátom financované) filmové štúdio, ktoré od roku 1939 až do súčasnosti vyrába audiovizuálny obsah pre domáce publikum, najmä však pre deti a mladistvých. Príkladov, kedy štát masívne dotuje filmovú výrobu v štátnom filmovom štúdiu, je vo svete ako šafranu. Snáď najbližšie k nemu mali socialistické filmové výrobne ako Sojuzmuľtfilm v Moskve alebo nám dobre známe filmové štúdio Bratři v triku na Barrandove. Kanada nie je socialistická spoločnosť, nemá zoštátnený celý filmový priemysel, ale vysoko si ctí vlastnú históriu, zvyky, hodnoty. Kanaďania prostredníctvom NFB dobrovoľne podporujú vznik umenia zo štátnych zdrojov s presvedčením, že to robia vo svoj spoločný prospech.

V NFB nevyrábajú hocijaké filmy, ale trvajú na umelecky originálnej, nekomerčnej a najmä vzdelávacej kvalite diel. National Film Board zakladali ako spoločnosť, ktorá bude prostredníctvom dokumentárnych a animovaných filmov uchovávať a kultivovať kanadskú kultúrnu tradíciu. Už v počiatočných rokoch štúdia napríklad zmapovali bohatosť života pôvodných národov žijúcich na území Kanady. Zaujímavé sú animované adaptácie Inuitských (eskimáckych) príbehov a ich mytologických predstáv, v ktorých sa objavujú nielen originálne hlasové nahrávky, ale i artefakty, kože, sošky, kusy oblečenia pôvodných obyvateľov kanadských území. Najväčším diváckym hitom sa stali adaptácie populárnych ľudových piesní, napríklad dávnych drevorubačov a pltníkov. A tak ďalej až do súčasnosti.

NFB vychoval niekoľko generácií filmových tvorcov. Povzbudzoval ich k tvorbe vzdelávacích programov, čo bolo v príkrom rozpore k tradícii zábavných filmov zo susediacich USA. Záležalo im na kvalite. Na svoju pôdu začali pozývať najlepších režisérov a výtvarníkov z celého sveta a nechávali ich pracovať vo veľkej tvorivej slobode. Vo filmografii NFB sa tak stretávajú hinduistické obrazy o posmrtnom živote, karikatúrny západoeurópsky štýl či temné konštruktivistické vízie z postsocialistického Bulharska. Len málokde na svete nájdete takú komplexnú, bohatú a rôznorodú zbierku animovaného umenia. Archív je sprístupnený len čiastočne, ale aj to málo stačí na hlboký a dlhý ponor. (Nie všetky filmy sú, pravdaže, pre deti, ale je ich značná časť, zapnite vyhľadávacie filtre.)
Filmový archív National Film Board of Canada môžete preskúmať tu.

Tucet tipov z katalógu NFB pre škôlkarsky a mladší školský vek
Zásadným autorom detskej tvorby na pôde NFB bol holandský privandrovalec Co Hoedeman. Mimochodom, umeniu bábkovej animácie sa v 70. rokoch učil v Československu od majstrov českej bábky. Co Hoedeman tvorí trojdimenzionálne krátke filmy najčastejšie tak, že oživuje reálne objekty: hračky, kocky stavebnice, piesok. Film teda na prvý pohľad evokuje bežnú realitu, ktorá ožila.

Tchou-tchou (Co Hoedeman, 1972)

Tchou-tchou je jeden z tých detských filmov, ktoré predstavujú skutočného nepriateľa s telom a tvárou. Filmy pre deti často pracujú s námetom, kde je konflikt budovaný bez nepriateľa (konflikt sa skrýva v ťažkej situácii: dieťa niečo stratí, hrdina nemá priateľov a pod.). V prípade Tchou-tchou je dvojica detských hrdinov doslova ohrozená strašidelným drakom. (Prosím, vopred zvážte, ako na postavu vaše dieťa zareaguje, drak ručiaci na malé deti môže byť pre najmenších divákov zbytočne stresujúci. Predškoláci si s ním už zväčša poradia.)
Film je mimoriadne hravý a cibrí detskú priestorovú predstavivosť. Svet i hrdinovia sú vyskladaní z kociek drevenej stavebnice a neustále sa slobodne pretvárajú na čosi nové. I s ťažkou situáciou sa pracuje principiálne rovnako: drak nás ohrozuje a bojíme sa ho. Čo s tým? Nuž, v noci, keď drak spí, pridáme mu zopár drevených kociek a pretvoríme ho na vláčik, ktorý nás bude rozvážať. Zdroj strachu vedome premeníme na zdroj zábavy a potešenia. Krásne. Príklad z filmu sa dá analogicky použiť na riešenie situácií, ktorých sa dieťa bojí. Bojí sa pavúkov? Skúste na obrázok škaredého pavúka dokresliť, nalepiť dievčenské oblečenie a prerobte ho na Lili Websterovú. Bojí sa dieťa zlodeja? Vytlačte obrázok zlodeja s vrecom cez plece a prerobte ho na Mikuláša.

The Sand Castle (Co Hoedeman, 1977)

All star klasika, Oscar za najlepší krátky animovaný film. Filmová metafora nielen pre deti, ale deti ju milujú. Film animovaný z piesku (resp. z materiálov, ktoré ho evokujú).
Na nekonečnej púšti plnej pohyblivých dún sa z piesku vyhrabe postava akoby vytlačená z detských formičiek. Nie ľudská, je to akási príšerka. A tá z piesku vyhrabáva a modeluje ďalšie postavy ako dávny demiurg kreujúci vesmír, zem a život na nej. Postavy vzdialene pripomínajú trojnohé diviaky, húsenice, slimáky či morské hviezdice, pohybujú sa v piesku a svojimi telami ho formujú. Skupina spoločnými silami vybuduje piesočný hrad. Po dokončení práce sa všetci tešia, tancujú, oslavujú nový domov. Potom zaduje vietor, piesok začne zatekať do krásnych ostrých hrán a v priebehu pár minút končí piesočný hrad aj s figúrami pochovaný pod hladkou piesočnou dunou. Krajina je ako na začiatku, prázdna a mŕtva.
Kým proces vynárania a pohybovania postáv v piesočnom svete, proces budovania a spolupráce je pre deti nesmierne zaujímavý, záver filmu ich môže veľmi frustrovať. Ale tu je práve sila a príležitosť tohto námetu, a tiež naša úloha. Je to totiž koniec? Je to smrť? Je to kolotoč zrodu, rastu, kulminácie, ubúdania síl a umretia? Áno. Ale súčasťou tohto kolobehu, tak ako i kolobehu života, je zárodok nového života prítomný v každom zániku. Nádej (a istota), že kolo sa bude opakovať. Na konci filmu už totiž vieme, že tam vnútri, pod mŕtvym piesočným povrchom, sú bytosti, ktoré sa skôr či neskôr vyhrabú von a svoj hrad znovu postavia. A tak to bude stále, život sa zakaždým vráti. Každý koniec je zárodkom nového začiatku. Tento záver vlieva deťom veľkú nádej a uspokojenie.

Matrioska (Co Hoedeman, 1977)

Matrioska je film s minimálnym dejom, je dekoratívnym tancom drevených matrioškových bábik. A predsa je tu jeden drobný dejový akcent, totiž neobratnosť najmenšej bábiky. Kým všetky ostatné vedia, čo majú v spoločnej choreografii robiť a kam patria, tá najmenšia sa potkýna, zabúda a stráca.

Psychológovia tvrdia, že opustené deti, ktoré našli domov v nových rodinách, by sa mali často hrať s matrioškami, pretože tieto bábiky v nich pomáhajú budovať pocit patrenia (niekam do prirodzeného generačného sledu, niekam pod ochranné krídla väčších, dospelých…). Samozrejme, tento pocit môžeme utužovať u každého, nielen opusteného dieťaťa. Sledovanie filmu Matrioska môže byť dobrým dôvodom na rozhovor o tom, ako sa život presúva z generácie na generáciu. Ako pra-pra-pra-prastará mama mala dcéru, a tá mala dcéru, a tá mala dcéru, až na konci tohto radu bola moja mama, ktorá mala mňa. Dokonca doslova v bruchu. Ja som tá malá, ktorej musia všetci pomáhať, ale vidím, že všetko je v poriadku, lebo tí VEĽKÍ nado mnou sa o mňa postarajú, aj keď som nemotorná a stratená.

Ludovic – A Crocodile in My Garden (Co Hoedeman, 2000)

Najznámejšou Co Hoedemanovou detskou postavou je plyšový medvedík Ludovic, nakrútil s ním takmer dve desiatky filmov. Ludovic je dieťa, má mamu, kamarátov a zažíva napohľad bežné detské situácie. Z hľadiska dieťaťa je bežné i to, že počas hry sa svet správa magicky. Séria o Ludovicovi je v angličtine, avšak s ňou deťom hravo pomôžete, je pokojná a jednoduchá ako samotný príbeh. Láskavý, citlivý, narábajúci s reálnymi materiálmi a inšpiratívnymi nápadmi. Prikladám ukážku, kde si Ludovic vyrába papierové origami. Na voľné šírenie je uvoľnených len niekoľko dielov z celkového počtu nakrútených, nájdete ich v tomto zozname ako tie, ktoré nemajú značku Campus.

Bead Game (Ishu Patel, 1977)

Ishu Patel je typickým príkladom umelca z iného kultúrneho kontextu, ktorý dostal v NFB šancu naplno prejaviť svoj talent. Je Ind, jeho myslenie, videnie i premýšľanie sú indické. Pozrite na film Bead Game: obraz je tvorený z farebných bodov, korálikov, ako mozaika; panoptikum zvierat a kreatúr zas akoby bolo priamo inšpirované hinduistickým panteónom ľudsko-zvieracích božstiev a zvukovú stopu tvorí čistučká linka orientálnych perkusií.
O čom filme je? Je päťminútovým obrazom vývoja života na zemi. Začína v bode, molekule, bunke, ktorá sa množí a pretvára na prvé jednoduché organizmy. Organizmy sú vždy dva, aby – dualisticky – mohli v boji a vzájomnom požieraní prekračovať do nových a vyšších vývojových štádií. Na vrchole vývoja je človek. Medzidruhový boj sa mení na boj človeka voči človeku a napokon na nukleárny koniec, kedy sa obraz rozpadá opäť na body.
Áno, ide o film, ktorý nie je primárne určený deťom. Je tiež pravda, že pre mnohé detí je v ňom neprimerané násilie, hoci nie je realistické ani filmovo zveličené. Ale stretla som za svoju prax viacero takých, najmä chlapcov, technicky či prírodovedne nadaných, ktorých tento film očaril. Má totiž veľmi silný vzdelávací, ale i ekologický apel, mnohí ho považujú dokonca za vtipný! Posúďte sami a zapracujte podľa potreby.

Paradise (Ishu Patel, 1984)

Ďalší film Ishuho Patela, naopak, rezonuje s citlivou dušou malých divákov silno a bez pochybností. Paradise voľne parafrázuje indické ľudové motívy o čarovnom vtákovi. Obyčajný čierny vtáčik z lúk raz zablúdi do kráľovského sídla a cez okno zazrie prenádherného vtáka. Ten, vznešený, tancuje pre kráľa, jeho perie sa čarovne premieňa z bieleho na dúhové a zlaté, vták sa mení na bájneho okrídleného človeka, množí sa, mizne a svieti, až z toho prechádza zrak, a dostáva sa mu za to kráľovskej opatery a úcty. Čierny vták zatúži stať sa rovnako vznešeným, vyzdobí si teda telo pestrofarebnými pierkami a ovocím a núka sa kráľovi v ťažkopádnom tanci. Ten ho za odmenu zavrie do klietky. Totiž, aj čarovný vták zo zámku žije v klietke. Až keď sa čiernemu podarí dostať zo zajatia, uvedomí si hodnotu svojej slobody. Zrazu vidí krásu, bohatosť a mágiu obyčajného sveta vôkol seba. Vidí svojich druhov a svoj les ako to najkrajšie, čo existuje.
A že je to naozaj nádhera! Tento film je ako oživený Henri Rousseau. Rovnako miluje divokosť a krásu lesa, jeho farby a mnohorakosť. Film je oslavou slobody a prírody, ktorý si rovnako ako moje dcéry môžu zo srdca zamilovať i vaše deti. V debate po filme si môžeme položiť napríklad otázku, po čom deti túžia. Je to naozaj lepšie ako to, čo už majú? Má to, po čom deti túžia, tiež svoje temné stránky?

The Boy and the Snow Goose (Gayle Thomas, 1984)

Pre všetkých malých milovníkov zvierat je dobrou voľbou i komorný a pokojný film o priateľstve chlapca s divou husou. V rozprávkach často recyklovaný motív poranenej húsky, ktorá nemôže odletieť do teplých krajín, tu dostáva dojímavý nádych. Chlapček sa na jeseň, keď majú husi odletieť, o chorú hus postará, ošetrí jej krídlo a pomôže jej prezimovať v teple. Nadviaže s ňou vďaka tomu krásny vzťah a húska sa k nemu bude navždy vracať. Ide o príbeh bez slov, jasný a čitateľný, ktorý dieťaťu prirodzene prahnúcemu po láske a vzťahu so zvieratami naplní srdiečko uspokojením, že veci sú také, aké majú byť.

The Tender Tale of Cinderella Penguin (Janet Perlman, 1981)

Krásne výsledky v tvorbe pre deti dosahuje kanadská animátorka a ilustrátorka Janet Laurie Perlman, autorka vtipnej adaptácie klasickej Popolušky. Príbeh je podaný v skrátenej hutnej podobe a jediným rozdielom v porovnaní s klasickou Grimmovskou verziou je to, že protagonistami príbehu sú tučniaky. A je to naozaj vtipné, pohľad na prenádhernú cnostnú Popolušku ako bacuľatú, neforemnú tučniačku opásanú zásterou deti bezpečne rozosmeje.
Toto je príbeh, ktorý nám dáva šancu potvrdiť v deťoch znalosť klasických literárnych vzorov. Keď som škôlkarov pripravovala na premietanie, vyzvala som ich, aby mi pripomenuli, ako to vlastne bolo s Popoluškou. Pospomínali si na detaily, potrebovali hovoriť v časovej postupnosti, aby príbeh dával zmysel, spomenúť si na kľúčové momenty: zlá macocha, zakázaný bál, čarovný moment premeny (tu je interpretovaný ako v anglosaskej tradícii cez vílu a myší tekvicový záprah), láska k princovi, útek, topánočka, šťastné nájdenie. Keď si dieťa vopred pripomenie klasickú Popolušku, počas sledovania okamžite nachádza dané kľúčové momenty a malé príbehové zlyhania – v tomto prípade za také považujem príliš rýchle ukončenie filmu, pri ktorom dieťa nedostáva čas na katarziu – sa vďaka príprave dajú s deťmi prekonať.
Isto sa nájdu aj také deti, čo sa s Popoluškou predtým nestretli. Toto je potom skvelá príležitosť predstaviť im klasiku.

Dinner for Two (Janet Perlman, 1981)

Učebnicový príklad filmu na podporu antikonfliktného správania. Na vtipnej situácii ukazuje, kam môže konflikt dve nepriateľské strany doviesť, a tiež ukazuje cestu, ako sa konfliktu vyhnúť.
Dva chameleóny lovia dlhými jazykmi hmyz. Všetko je v poriadku, kým jednu mušku nelapia v rovnakej sekunde obaja naraz a žiaden z dvojice sa koristi nechce vzdať. Ostanú teda so zlepenými jazykmi celé hodiny, svojím správaním ohrozia iné živočíchy a sami seba privedú na pokraj smrti, keď si na nich ako na ľahkú korisť (zlepení sa nedokážu brániť a nemôžu ujsť) začnú brúsiť zuby krokodíly. Až hraničná situácia ich prinúti vzdať sa, pustiť sa, zachrániť sa. Medzitým sa v príbehu objavuje komótna žaba, ktorá má tiež rada muchy, ale nie je taká šikovná lovkyňa. Keď chameleóny stratia záujem o muchu a pustia ju, prichádza žabina šanca, konečne ju nerušene uloví. Ale pravidlo Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva v tomto prípade neplatí. Žabka prestrie pre troch, nachystá taniere, príbory a obrúsky, pozve chameleónov k stolu a elegantne mušku rozdelí na tri miniatúrne, ale zato spravodlivo rovnaké dieliky.
Prípravu na premietanie tohto filmu som zvykla otvárať otázkou: Deti, stalo sa vám už niekedy, že ste s kamarátom chceli v rovnakej chvíli tú istú hračku? Na moje večné prekvapenie dokážu deti na takúto otázku zborovo a zaraz zakričať Nie! Spoločnými silami si však vždy spomenieme aspoň na jednu nedávnu udalosť, v ktorej medzi nimi došlo ku kríženiu záujmov a môžeme ďalej skúmať, ako to v onej chvíli s nimi dopadlo. Zväčša dôjdeme k tomu, že sa pohádali, urazili, znepriatelili alebo pobili.  Film im púšťam s tým, že aj tu máme ukážku, kam môže tvrdohlavcov, čo sa nevedia dohodnúť, súboj o jednu vec doviesť.
Pred projekciou sa tiež uistím, či deti vedia, čo je chameleón a čo a ako jedáva. Či poznajú aj iné zviera, ktoré loví jazykom. Ďalej či vedia, kde také chameleóny žijú, a keď príde reč na pralesy či Afriku, prídeme i na to, že tam môže žiť nebezpečný krokodíl. Takéto a podobné rozhovory deťom počas sledovania uľahčia pozíciu, vchádzajú do pripraveného územia.
Po projekcii (alebo po dvoch) sa vrátime ku konfliktnej situácii, ktorú popísali pred filmom. Postavíme si do rolí zástupcov, môžu to byť aj práve tí, ktorí sa hádali, a vyberieme si múdru žabku, ktorá im pomôže nájsť riešenie, ako sa dohodnúť a byť pri tom na seba milí. Všetko sa dá rozdeliť. Buď fyzicky, alebo v čase, alebo spoločným užívaním, spoločnou hrou. Deti tento film milovali a na chameleónov sa hrávali ešte dlho po našej projekcii.

When the Dust Settles (Louise Johnson, 1997)

Podobné ladenie má film Louisea Johnsona o dvoch poľných myšiach, ktoré mali diery príliš blízko seba. Keď si obe myši upratujú domovy, jedna k druhej prehadzuje špinu a prach, ba dokonca vyhodí aj kameň, ktorý susede v diere poraní nohu. Tá, čo je obeťou, zaútočí späť. Myši sa snažia jedna druhej narobiť takú škodu, ktorá by súperke zničila celý dom. Až kým pôvodkyňa konfliktu, tedá tá, čo vyhadzovala prach od seba k susede, nájde v domčeku tej druhej odhodený kameň a uvedomí si, čo vlastne vyhadzovaním odpadu spôsobila. Prehodnotí svoje správanie a ospravedlnením problém urovná.
V tomto prípade má v práci po filme význam otázka, čo mohli myšky spraviť inak, aby žiadna hádka nenastala. Možno na to deti samé neprídu a treba im pomôcť. Tento film je o chýbajúcej komunikácii. Pokiaľ by poškodená myš hneď na začiatku pekne oslovila susedu a vysvetlila jej, čo vyhadzovaním odpadu spôsobuje, boli by sa zrejme normálne dohodli. Tá vyhadzujúca si totiž pramálo uvedomovala dôsledky svojho konania. Je dobré deti učiť, že ak mi niečo prekáža, mám to pokojne a slušne povedať. Poprosiť druhých, aby to viac nerobili. Je to lepšie, ako z prvej rany zaútočiť späť.

The Cat Came Back (Cordell Barker, 1988)

Aby sme ale neboli len výchovní, prikoreňme si trochou zábavy. Toto je najpopulárnejší animovaný film z produkcie NFB vôbec. Starý pán Johnson má problém, nevie sa zbaviť chutnučkého žltého mačiatka. Nepotrebujete rozumieť textu starej kanadskej piesne, obraz je výpovedný sám osebe, zrozumiteľný aj pre dieťa. Budete sa usmievať.

Tzaritza (Theodore Ushev, 2006)

Výber z katalógu National Film Boardu uzatváram titulom bulharského režiséra Theodora Usheva, známeho najmä svojou avantgardnou tvorbou pre dospelé publikum. Theodorova dcéra vyrastala v Kanade, no starých rodičov má v Bulharsku, stretávali sa teda len málo. Dieťa, pravdaže, po starých rodičoch túži, spomína na nich s láskou a tento film práve tú detskú túžbu a lásku zaznamenáva. Film celkom zámerne vyberám v čase karantény. Drvivá väčšina rodín prirodzene bráni styku vnúčat so starými rodičmi, aby seniorov ochránila pred nakazením. Skúste si pustiť Tzaritzu a spoločne spomínať rovnako ako jeho hrdinka na chvíle, ktoré ste  zažili s babičkou, dedom alebo i chýbajúcimi kamarátmi. Rovnako krásne chvíle vás určite čoskoro zasa čakajú.
Film je v angličtine a deti budú aspoň pri prvom pozeraní potrebovať jazykovú asistenciu. Nebojme sa toho. Naše dcéry nehovoria po anglicky, často pozerajú filmy bez prekladu a odkedy videli tento titul, všetky dovolenkové úlovky z potápania sa volajú len a len tzaritza. Vďaka, Theo, za peknú inšpiráciu!

Titulov, ktoré môžu vás a vaše deti zaujať, je v katalógu NFB neúrekom.
Nedá mi ešte v rýchlosti nespomenúť filmové adaptácie bájok a legiend od Evelyn Lambart. Je ich niekoľko, všetky sú bez slov a sú trochu komótne. Toto, paradoxne, deťom nevadí. Vyskúšajte. Evelyn Lambart

Ak ste mali v detstve radi seriál Indiánske rozprávky o chlapcovi Orliom pierku a dievčatku Hviezdičke, nevynechajte titul Lord of the Sky od rovnakej dvojice autorov Eugen Spálený & Ludmila Zeman. (Ludmila Zeman je dcéra slávneho Karla Zemana, áno, emigrovala so svojím mužom z Československa do Kanady.)

Lord of the Sky (Eugen Spaleny & Ludmila Zeman, 1991)

Ak chcete vidieť to najlepšie zo súčasnej svetovej bábkovej animácie, neobíďte titul bosnianskej rodáčky Evy Cvijanović, ktorý opäť prináša starú bájku, avšak v neuveriteľnom vizuálnom spracovaní!

Hedgehog’s Home (Eva Cvijanović, 2017)

A na záver jeden darček pre muzikálne rodiny a deti:

Taa Tam (André Leduc, 1995)

Príjemné pozeranie a veľa nevšedných zážitkov!

Teraz najčítanejšie

Ivana Laučíková

Mojou vášňou a špecializáciou je animovaný film. Filmy píšem, animujem, režírujem, vyučovala som o nich na Katedre animovanej tvorby na VŠMU a päť rokov som o nich písala ako šéfredaktorka odborného časopisu o animovanom filme Homo Felix. Pohľad na animáciu sa mi veľmi vyhranil, odkedy som matka. Cez svoje dcéry naplno vnímam, aký masívny vplyv má na súčasné deti animovaná produkcia a ako málo sa o nej, o jej vplyvoch a o jej kvalitách verejne hovorí. Chcem spraviť prvý malý krok v osvete, rozhodla som sa o animovanej tvorbe pre deti písať blog. Bez nároku na úplnosť či systematickosť budem písať o programoch, ktoré stojí za to sledovať a budem písať o dôvodoch, prečo je to tak.