Denník N

Triedna učiteľka ma volala osa, pre nálepku nevychovanej žiačky som musela zmeniť školu, hovorí študentka s ADHD

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Študuje biológiu v USA a dosahuje vynikajúce výsledky. Napriek tomu jej život komplikujú obsedantno-kompulzívna porucha a ADHD, porucha pozornosti s hyperaktivitou.

Detstvo si prežila v 90. rokoch na Slovensku. Ako si naň spomínaš?

S mamou som mala dobrý vzťah, no s otcom to bola iná káva. Môj otec mi pripomína postavu cholerického otca a manžela z filmu Pelíšky. Potrebuje mať nad ľuďmi neustálu kontrolu a z našej rodiny si za terč psychického teroru vybral mňa. Keď som sa ocitla v puberte, prestala som s otcom v mnohých veciach súhlasiť, na čo dovtedy nebol zvyknutý. Stála som si za svojimi názormi, ktoré mu boli proti srsti. Chcela som si zariadiť život podľa svojich predstáv a netancovať tak, ako on píska. Jeho večné kritizovanie spôsobilo, že som voči sebe začala byť kritická aj ja.

Aké dôsledky mal na teba tento “teror”, ktorému si musela čeliť?

Ako dieťa som bola skôr neporiadna, nemala som potrebu mať okolo seba všetko čisté a upratané. Myslím si, že obsedantno-kompulzívna porucha sa u mňa rozvinula ako obranný mechanizmus. Nech som urobila čokoľvek, pre otca to nebolo dosť dobré. Keďže od neho ako rodiča všetko záviselo, podvedome som cítila potrebu získať nad svojím životom kontrolu. Koncom strednej školy sa zo mňa stala perfekcionistka. Všetky predmety v mojej izbe museli mať istý systém. Ak to tak nebolo, hnevalo ma to.

Kedy sa u teba objavila ADHD, porucha pozornosti s hyperaktivitou?

Na prvom stupni základnej školy, ale vtedy sa ešte nevedelo, že ide o psychickú poruchu. Z mojich skúseností sa v 90. rokoch na Slovensku nepozorné hyperaktívne deti pokladali za zlé a neposlušné. Nevedela som sa učiť z kníh, nedokázala som sa sústrediť na čítanie, učivo som si zapamätala skôr z počúvania a interakcie s druhými ľuďmi. Keď som niečo pokladala za nezáživné, na výklad učiteľky som sa “vykašlala”. Na hodinách som robila som niečo iné. Kreslila som si, kývala som sa na stoličke, potrebovala som mať zamestnané ruky. Moja triedna učiteľka mi kvôli tomu dala nálepku “osy”. Považovala ma za otravnú. ADHD mi diagnostikovala psychologička vo veku dvadsiatich dvoch rokov, kedy som nastúpila na vysokú školu v USA.

Ako sa u teba táto porucha prejavuje?

Mám príliš veľa energie. Neviem si zorganizovať myšlienky v hlave. Veľa rozprávam, pričom skáčem z jednej témy do druhej a iných ľudí prerušujem. Čo sa týka symptómov, porucha je podobná ako ADD (porucha pozornosti). Rozdiel medzi nimi tkvie v hyperaktivite. Niekedy mám pocit akoby ADHD bola v niečom podobná bipolárnej poruche. Zažívam zmeny nálad.  Niekedy som plná energie a niekedy je to presne naopak, som smutná a melancholická.

Mala si počas štúdia zlé známky?

V škole som bola priemerná žiačka. Môj prospech paradoxne nebol ten najväčší problém. Mala som na sebe nálepku zlej žiačky a mnohým učiteľom som “liezla na nervy”. Stávalo sa, že aj noví pedagógovia mali voči mne predsudky. A to bez toho, aby ma osobne poznali. Zašlo to až tak ďaleko, že som v ôsmom ročníku zmenila školu. Po prestupe sa môj prospech zlepšil, mala som skoro samé jednotky. Určite to súviselo aj s tým, že v novom kolektíve som bola utiahnutá a tým pádom som si toľko nedovoľovala. Na strednej škole som študovala zdravotnícky odbor. Takmer každý rok som prospela s vyznamenaním. Učivo bolo náročné, ale dávalo mi logiku a bavilo ma.

Čo študuješ na univerzite v USA?

Študujem na biológiu na bakalárskom stupni, ktorý čoskoro dokončím. Počas štúdia som mala až tri zamestnania, čo bolo vcelku náročné. Asi aj vďaka mojej hyperaktivite a tvrdohlavosti som bola schopná ísť si za svojím cieľom.

Akým spôsobom sa učíš? Bojuješ s prokrastináciou?

Jediné miesto, kde sa dokážem učiť, je moje auto. Niekoľko dní pred skúškou zaparkujem auto v prírode. Vypnem si notifikácie na mobile. Vyberiem si tú istú hudbu ako podmaz. Pri učení neznášam ticho, potrebujem ju ako akýsi stimul. Občas je môj mozog v hmle, a hoci sa snažím nasávať informácie, nič doň neprenikne. Je to veľmi frustrujúci proces, no o to lepšie sa mi učí pod tlakom.

Ako hodnotíš svoj život so psychickými poruchami?

Nie je to zábava, ale ani katastrofa. Moje poruchy našťastie nie sú ťažké, no ich kombinácia je iróniou osudu. ADHD mi komplikuje cestu k perfektnému výsledku, ktorý potrebujem na to, aby som ako človek s obsedantno-kompulzívnou poruchou bola spokojná sama so sebou. Niekedy som na seba hrdá a uvedomujem si svoje úspechy. Inokedy som so sebou maximálne nespokojná a neviem prijať kompliment. Moju hyperaktivitu vnímam ako prekážku pri učení, pokiaľ mi zasahuje do vzťahov. Terapia mi pomohla s mojimi poruchami, tiež som vďaka nej dokázala ako-tak spracovať psychické týranie zo strany môjho otca. Z traumy som sa liečila metódou EMDR (desenzitizácia a spracovanie pomocou očných pohybov, pozn. ed.). S psychologičkou sme sa stretávali asi dva mesiace. Po terapii som sa cítila oveľa lepšie, hoci ešte stále nemám tento problém v sebe úplne vyriešený.

Aké záľuby ti pomáhajú zbaviť sa prebytku energie?

Moja obľúbená aktivita je lezenie po skalách. Strach z pádu ma donúti plne sa sústrediť na prítomnosť a nemyslieť na každodenné starosti. Keď zdolám náročnú stenu, som na seba veľmi hrdá a oslobodzuje ma to. K vysokohorskej turistike ma doviedol otec a je to jediný spoločne strávený čas, ktorý si dokážeme obaja užiť.

Text: Ivana Čellárová

Korektúra a fotografie: Klára Kusá, IG

Tieto blogy sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Viac o nás nájdete tu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak by ste nás chceli podporiť akoukoľvek formou, viac informácií nájdete tu.

Rozhovor bol robený pod zárukou anonymity. Názory respondentky sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.