Romanca o ehylte

Romanca o ehylte je zbierka 21 vedecko-fantastických poviedok od básnika a prozaika Jána Feketeho z roku 1983.

Popis na prebale knihy hovorí, že zbierka: „dostáva našu domácu science-fiction svojou na nový, vyšší, umelecky dozretý vrchol. Nie je to už len naivná fantastika, pohrávajúca sa žonglérsky s neohraničenými možnosťami technického pokroku. Je to už – v jeho technicky presvedčivých a s psychologickou hĺbkou podaných víziách – nová skutočnosť možného. Sú to príbehy, ktoré sa ešte nestali, ale ktoré sa raz naozaj môžu stať. Príbehy, ktoré nejednému informovanejšiemu milovníkovi technicko-fantastických próz pripomenú svojou vyváženou epickou skratkou, hlbokou filozofickou myšlienkou a vzrušeným, baladickým ladenim jedného z majstrov svetovej science-fiction – Raya Bradburyho.“

Tu sa na moment zastavme, lebo sa samou chválou zadusíme. Trocha by som vážil slová. V prvom rade skutočná slovenská vedecká fantastika pred rokom 1989 takmer neexistovala. Kvôli cenzúre a vláde jednej strany, ktorá nás presviedčala o svojej pravde, prakticky z vedeckej fantastiky vypadla jedna z jej atribútov a to spoločenská kritika, odpozorovanie súčasných trendov a špekulovanie o možných následkoch nášho súčasného, aktuálneho konania (alebo skôr nekonania). Takže sa o Československu nedalo písať inak než uchu cenzorov lahodiacim jazykom, spýtajte sa Tatarku. Bolo tu však zopár výnimiek, ktoré sa nejakým zázrakom vydali, napr. Po a V záhradách od Alty Vášovej. V dvoch svojich poviedkach nám ukazuje široké možnosti science fiction Anton Hykisch v zbierke Dobre utajený mozog. Ale všetko sú to len záblesky svetla v temnote. A po kratučkom osvetlení oblohy, sa temnota vždy vrátila. Preto slovenská vedecká fantastika pripomína takú prerušovanú čiaru, pretože jej samotné dejiny, jej časová os bola často prerušovaná buď externými alebo vnútornými faktormi. Druhý, tretí, alebo akýkoľvek dych nabrala až po roku 1989, i keď ton už je na inú debatu. Za komunizmu však bola jedna diera v systéme a tou dierou boli romány pre deti a mládež. A preto aj jedny z najlepších sci-fi románov spred roku ´89 sú viac-menej romány pre deti a mládež (napr. Tajomstvo Dračej steny, Prekliata planéta, Kolónia Lambda Pí). Jozefovi Žarnayovi sa snáď najlepšie podarilo zakamuflovať kritiku totality a ekológiu do bravúrnych mládežníckych románov, ktoré prekračujú hranice svojho domnelého publika a ponúkajú silný zážitok všetkým vekovým kategóriám.

A tu sa dlhou odbočkou dostávame späť k Romance o ehylte. Určite v čase svojho vzniku predstavovala niečo výnimočné na slovenskej sci-fi scéne, ale to len preto, lebo neexistovala takmer žiadna konkurencia. Určite by som bol so slovami prehnanej chvály bol opatrný; na druhej strane nemožno niektorým poviedkam odoprieť svoje kvality. Ako to tak už u slovenských sci-fi zbierkach bývalo zvykom, treba poklady hľadať.

Z 21 poviedok ma zaujalo 6. Na tie ostatné som fakticky zabudol v momente ako som ich dočítal. Niektoré boli skutočne skúškou mojej trpezlivosti, ale našťastie sú to len poviedky a nie je to román, ako napr. Potomkovia ľudí, čo je zrejme jeden z mála ojedinelých prípadov, kedy film je lepší ako kniha. Dvesto strán som zubami-nechtami a s častým pocitom, že to vzdám, dočítal po dvoch týždňoch.

Dážď je poviedka silno inšpirovaná poviedkou z Bradburyho Ilustrovaného muža a napriek tomu, že jej prakticky chýbalo všetko, čo je u Bradburyho výnimočné, nebola zlá. V skratke, svet postihla pohroma nepretržitého dažďa. Na rozdiel od Bradburyho sme na Zemi, čo by mohlo byť zaujímavé, ale autor s touto témou viac-menej nič moc neurobí a humor je len na škodu. Tak isto pointa je veľmi neuveriteľná (aspoň v takom krátkom časovom horizonte). Skutočne kvalitná sci-fi vás dostane a nepustí a vy pri jej čítaní zabudnete, že to je vedecká fantastika. V tomto prípade to tak však nebolo.

Oblakožrúty sú o znečistenom ovzduší. Na inej planéte objaví tvory, ktoré by tento problém vedeli vyriešiť. Znečistenie sa dostane až do takého štádia, že aj šialené nápady sú lepšie ako žiadne. Asi už iste tušíte, že keď sa oblakožrúty dovezú na Zem, bude mať ich pôsobenie nečakané dôsledky. S touto poviedkou to je ťažké a pôvodne som ju nechcel ani zaradiť do výberu. Ale kvitujem autorovi, že aspoň písal o našom zasvinenom ovzduší.

Romanca o ehylte je autorov pokus o kritiku ovládania mysle a rovnostárskej spoločnosti. Čo je chvályhodné. Dokonca aj prevedenie nebolo zlé. Náš príbeh sleduje astroetnológa Rudnického spolu s posádkou na planéte v súhvezdí Motýľa, o ktorej sa predpokladá, že hostí inteligentný život. Na planéte napokon zostanú viac než zaskočený jej obyvateľstvom. Abaťania sú milé, priateľské a slušné bytosti. Rýchlo sa učia. Dá sa s nimi ľahko komunikovať. Ono práve to našu posádku ihneď zaskočilo…

„Váš let sme pozorovali už dlhší čas, ba očami prístrojov sme prenikli aj za steny vášho hviezdoletu. Napokon musíte mať na zreteli, že náš mozog je ovplyvnený tridsaťtisícročným kultúrnym vývinom….“

Ale je na nich ešte čosi oveľa, oveľa zvláštnejšie… akýsi… akési… tá vec… čo nosia na čele…

„Každý občan Abaty nosí na hlave prístroj, ktorý mu nedovoľuje robiť zlé veci… Aj vám namontujú taký prístroj na telo. Musím vám pripomenúť aj to, že vás v tejto miestnosti pozorovali naši psychológovia. Podľa nich ste sa správali čudne. Nedôverovali ste nám?“

Ehylta je dobromer. Každý Abaťan po dosiahnutí dvesto rokov je na základe svojej ehylty skúmaný, či môže žiť dlhšie… päť… desať… sto rokov, alebo ďalší život… Poviedka mala úprimne na viac, pripomínala miestami Stanisława Lema a keby sa vybrala v jeho šľapajach a Abaťania by boli ešte trocha čudnejší a nepochopiteľnejší, možno by som tomu aj s prižmúrenými očami uveril. Ale nikdy nedosiahla jeho kvality a aj po jej prečítaní si nie som celkom istý, či Fekete režim na Abate kritizoval, alebo naopak…

Rozhovor s transgalaktickým pilotom je jednou z najkvalitnejších poviedok zbierky. Je o chorobe, o intelektuálnej depresii. Mnohí ľudia ju však poznajú pod názvami: úvahový syndróm, galaktický ošiaľ, výbuch N, kozmický závrat… Kozmonaut sa ocitne v hlbokej duševnej kríze, nič ho nezaujíma, odmieta pracovať, stráca záujem o dianie okolo seba, pričom ustavične medituje o jedinom probléme. Je to jeho posledný problém. Rozoberá ho z každej strany, do omrzenia sa točí v myšlienkovej slučke, je zatrpknutý, podráždený a agresívny, lebo je neschopný problém vyriešiť. Náš príbeh sleduje rozhovor novinára a bývalého kozmonauta na planéte okolo Alfa Centauri.

„Zničilo ma nekonečno… Celú miestnu skupinu galaxií mám v malíčku… Poznám Andromedu, oba Magellanove oblaky, v Mliečnej dráhe sa zorientujem poslepiačky… A predsa som úbožiak, hoci ty mi možno závidíš… Kamarát, nežičím ti nič z toho, čo poznám… Morduje ma nekonečno, tá čertovská pliaga, rozumieš? Nekonečno človeka nepustí… človeka neoslobodí… drží ho, nivočí, gniavi, robí s ním, čo chce… Nekonečno je strašná sila. Vesmír sa rozsýpa, stráca. Nekonečno ho načisto pohltí…“

Skvelá poviedka o vesmíre, nekonečne a entropii a ako nepredstaviteľné hrôzostrašné krásy vesmíru môžu človeka priviesť o rozum.

Spievajúce bralo je poviedka, ktorá sa svojim štýlom asi najviac približuje baladickosti, poetike a zvláštnosti Bradburyho a dokazuje, že keby sa Fekete vykašlal na humor a anekdotickosť (čím trpia iné poviedky), mohla by celá táto zbierka mať absolútne diametrálne odlišnú celkovú atmosféru. Zodpovedný redaktor tu mohol zasiahnuť a presvedčiť Feketeho, aby niektoré poviedky zo zbierky vynechal, ale nestalo sa tak ani v tomto prípade ani v ďalších, keď išlo o iné zbierky iných autorov… Napokon, jedna z vecí, čo robí Bradburyho Bradburym, a ktorú sa veľa autorov snaží viac-menej neúspešne napodobňovať, je jeho schopnosť zo začiatku obyčajný, či bizarný, alebo humorný príbeh obrátiť v premyslený tragický dejový zvrat, alebo vice versa nájsť krásu v momente tragickosti. Až spätne si človek uvedomí, že v podstate od prvej vety všetko do seba zapadalo a viedlo k nevyhnutnému koncu. Žiadne slová nazvyš. Všetko presne tak, ako to má byť, ako dobre premyslený sonet.

„Xuala bola stará planéta, opotrebovaná, akoby unavená vekom, a občas sa nám zazdalo, že aj činnosťou ľudí. Kamenná matéria na povrchu planéty sa aj po opatrnom dotyku drobila, akoby bola sformovaná z piesku. Sem-tam sme natrafili na kýpte stromov a zriedkavo aj na chatrnú vegetáciu, pripomínajúcu náš lišajník. Inak sme tam nenašli nič pozoruhodné.

Len raz v podvečer, keď sme sa chystali vrátiť planétochodom na základňu, upútal nás v diaľke vysoký končiar. V slabom svite zhasínajúceho svetla sa jeho steny ligotali ako doškriabané zrkadlo. Čím bližšie sme prichádzali k bralu, tým sme si boli istejší, že v ten večer sa domov do hviezdoletu nevrátime. Jednoducho sme nemohli. Bralo na nás zapôsobilo dojmom gigantickej sochy a očarilo nás svojou originalitou a tajomnosťou…“

Motor nedočkavosti je napokon jeden z mála príkladov, kedy humor, v tomto prípade čierny humor, konečne dokonale sedí s celou konštrukciou, atmosférou a pointou poviedky. A znova ma núti škrabať sa na hlave, že prečo nemohli byť aj ostatné „odľahčené“ aforistické poviedky takéto? Prečo? Každopádne bola poviedka o vynálezcovi, ktorého zabije to, proti čomu vynašiel svoj vynález. Svižná, zapamätateľná poviedka, ktorá ukazuje, že sa to sem-tam podarí. Napokon zachytiť na papieri humor, či vtipnosť situácie, vonkoncom byť vtipný je umenie samo osebe. Takže, možno, by som v retrospektíve… mal byť viac zhovievavý. Ale pre svoje duševné zdravie to radšej nespravím.

https://dennikn.sk/blog/1810002/navraty-zo-svetla/