Denník N

Náš rodinný koronasvet

Čakal som, že to bude náročné. Zatiaľ je to hlavne krajšie.

Za posledné týždne pozorujem, že sa v rodine zbližujeme inak, než tomu bolo doposiaľ. Už “neodkladáme” dve staršie deti do škôlky. Fungovanie rodiny sa jednoducho prispôsobilo tomu, že celý deň sme doma všetci piati. A všetci piati musíme teraz rešpektovať potreby aj tých ostatných. “Moje” stratilo na význame. Viac ako predtým.

Asi tri týždne nám trvalo, kým sme vytvorili režim, v ktorom dokážeme naozaj uspokojivo napĺňať všetky naše najdôležitejšie potreby. Páči sa mi to. Nielen deti, ale aj my sa teraz učíme skutočnej ohľaduplnosti. Lebo zrazu tu nie je nik, kto by nám uľavil. Nie je tu škôlka, nie je tu dedko s babkou, nie sú tu ani kamarátske návštevy…

Bytostne sa teraz usvedčujem v tom, že pravidelný režim napomáha k rovnováhe nielen deťom, ale aj ich rodičom.

Po vzoru kamarátov sme zaviedli rodinný kruh. Z času na čas si posadáme na zem a otvorene, partnersky sa bavíme o tom, čo koho trápi. Spoločne hľadáme cesty k vzájomnej spokojnosti. Vždy hovorí iba jeden.

So škôlkou a povinnosťou niekam dochádzať sa vytratilo ranné ponáhľanie. A to mi naozaj nechýba. Spoločné stolovanie máme dvakrát denne. Ďalšie dva rozhovory rodiny. Dve príležitosti vzájomne si porozumieť. O empatii už netreba nejako zvlášť rozprávať. Už nám ju stačí len prežívať.

Fascinuje ma pružnosť detskej mysle. Jedného dňa sme deťom vysvetlili, že na nejaký čas musíme obmedziť výjazdy mimo domov. Odvtedy k tejto téme nepadli žiadne otázky. A to som si myslel, že naši drobci sú rozmaznaní. Nie sú. Výlety mimo domov sa zmenili na výlety do okolia domu. Namiesto hradov objavujeme poľovnícke posedy. Namiesto čapotania v bazéne sa čapotajú v potoku. Všemožné ihriská nahradili rokliny a les. Žiadna z týchto atrakcií nie je cerfitikovaná. Pri každej sa musia spoliehať predovšetkým na vlastné inštinkty.

Dopriavame im aj nudu. Len máločo prospieva k usporiadaniu si myšlienok tak moc ako bezcieľne potĺkanie sa. A neraz z toho vykvasí aj čosi kreatívne.

Uskromnili sme sa. Všetky moje prezenčné kurzy som ukončil. Projekty, na ktorých som dlhodobo pracoval padli a len niečo sa dá uskutočniť v online prostredí bez straty na kvalite. Zvlášť nie v období, kedy väčšia časť spoločnosti škrtá rozpočet. Tak to skrátka je. Poškrtali sme aj my. Siaha sa na rezervy. Z jedálnička a plánovaných nákupov vypadli veci, ktoré tam byť nemusia. Ako dobre. Detské sladkosti vystriedali hrozienka a moje príležitostné nealko pifko som nahradil pramenistou.

O čo menej práce mám vo svojej profesii, o to viac mi jej pribudlo na stavbe nášho prírodného domu. To, čo som považoval za najväčšiu nevýhodu nášho dreveno-slameno-hlineného vigvamu, teda časová náročnosť a pracnosť, sa mi teraz javí ako skutočná výhoda. Odborné remeselné práce riešime cestou susedskej výpomoci a doslova umelecká činnosť s hlinenou omietkou dokonale vyvažuje nedostatky mojej intelektuálnej práce.

Chýbajú mi len úžasné dobrovoľnícke workshopy na našej chajdalúpke. Tešil som sa toho roku na pravidelných aj nových makačov. Na predĺžené víkendy plné ochoty, zdravého pracovného nasadenia, nekonečných rozhovorov a humoru.

Na slameno-hlinené priečky a omietky som zostal sám. Z práce som si tak spravil meditačnú prax. Hodiny hĺbavej samoty mi spestrujú hlavne deti. Mám radosť, že občas chcú sami od seba pomôcť. Budujú si autentický vzťah k vlastnému bývaniu. Moja práca sa v týchto rozkošných momentoch mení skôr na výchovu. V týchto časoch mi to ide akosi ľahšie.

So spomalením sa zmenšila aj tvorba odpadu. Nielenže nakupujeme menej plastov, ale je viac času i na “neefektívne” opravy a oprášenie starých zabudnutých zdrojov.

Občas sa pristihnem pri myšlienkach, v ktorých si prajem, aby toto spomalenie trvalo dlhšie. Dostatočne dlho na to, aby sme na princípoch pomalosti, šetrenia, skutočnej recyklácie, uprednostňovania lokálnych zdrojov a susedskej solidarity chceli sami od seba budovať udržateľnejšiu ekonomiku.

A hlavne dúfam, že nezabudneme na to, ako sme si navzájom vzácni.

Už som začínal veriť sebaklamu, že naša rodina nežije zrýchlene. No až keď sa človek zastaví, tak zistí, že v skutočnosti sa taktiež iba náhlil. Život skrátka potrebuje svoj čas. Doprajme mu ho. Kedy ak nie teraz. Čo poviete?

Teraz najčítanejšie

Dušan Šebo

Kouč, lektor techník všímavosti (mindfulness) a nezraňujúcej komunikácie. Vzdelaním prírodovedec. Fotograf, priaznivec prírodného staviteľstva a udržateľného spôsobu života. Mám za to, že najhlbšia forma udržateľnosti sa nezačína v zákonoch, ale v mysli každého jednotlivca. V jeho bytostnom presvedčení o tom, že človek je neoddeliteľnou súčasťou prírody a akékoľvek popieranie tejto skutočnosti je cestou kolapsu systémov udržiavajúcich harmonické spolunažívanie (symbiózu) všetkého živého na tejto planéte. Základným kameňom mojej profesie je moja vlastná prax meditácie satipatthana vipassana, ktorej sa venujem asi polovicu svojho doterajšieho života. mindcoach.sk