Denník N

Globálne otepľovanie – trvalo udržateľný rozvoj a paralelné riešenia

Tautológie, kauzy a občianske aktivity ohľadom globálneho otepľovania, klimatických zmien, či skleníkového efektu sa stali aktívnou súčasťou našich životov. Kde konkrétne by sme však v tejto nesmiernej spleti argumentov a obvinení mali hľadať riešenia? Kto sú naši klimatickí delikventi a klimatickí hrdinovia?

Mimo to, že mám rád celkom priaznivé fyzikálne zákony našej dimenzie, vďaka ktorým napr. hneď po narodení nevybuchnem, alebo nezaniknem v singularite, tak mám rád aj našu planétu ako súčasť vesmíru. Cítim neskutočnú vďačnosť za to, že som sa narodil práve na Zemi a nie na nejakej pofidérnej Venuši, alebo Merkúre, kde by som sa hneď po narodení buďto zadusil, alebo uvaril.

Tento článok píšem práve počas prebiehajúcej pandémie koronavírusu a vďaka nej som si v poslednej dobe všimol niekoľko priaznivých elementov, na ktoré sa snažím upriamiť svoju pozornosť, aby mi nezačalo hrabať. Patrí k nim napr. to, že vzduch je v noci citeľne čistejší, absentujú exhaláty a obloha je krásne čistá s minimálnym množstvom chemtrails. Niečo takéto som nikdy v živote nezažil (minimálne na Slovensku nie) a som za to prenesmierne rád. Myslím si teda, že základným  potrebám svojho tela rozumiem aspoň do takej miery, že si vážim, ak nemusím dýchať znečistený vzduch plný exhalátov, alebo jesť mäso rýb požierajúcich plastový mikroodpad v oceánoch.

Aj napriek takémuto postoju by som sa však príliš okato neoznačoval za zeleného nadšenca.

Ňo a prečo teda? Osobne sa totiž snažím neprikláňať k žiadnemu spoločenskému, či vedeckému názoru, pokiaľ si nie som stopercentne istý verifikovanosťou problematiky, ktorú daný názor obsahuje. A obzvlášť veľmi podozrivé mi príde, ak sa riešitelia nejakej problematiky striktne rozdelia práve na dva názorovo odlišné protipóly; či už sa jedná o politických riešiteľov nejakého sociálneho problému, alebo akceptovateľov/popieračov vedeckého faktu (rovnako, ako to je v prípade klimatických zmien).

Global Warming is hoax!/Save our planet!

Toto sú presne tie dva protipóly, ktoré som spomínal v predošlom odseku. Takzvaní akceptovatelia a takzvaní popierači.

Najprv by som sa ale chcel vyjadriť k tvrdeniam striktných popieračov, teda tých, ktorí ekoaktivistov nazývajú alarmistami a celú problematiku globálneho otepľovania považujú za hoax.

Podľa meraní Goddard Institute for Space Studies (GISS) v NASA sa priemerné ročné teploty na Zemi zvýšili od roku 1880 o 0,8 °C. Od roku 1975 sa otepľovanie zväčšuje približne 0,15 – 0,20 °C za desaťročie. Takže, nech sa deje, čo sa deje, naša planéta sa skrátka pomaly, ale isto otepľuje.

Ak poznáme to čo poznáme, tak by sme teda z tvrdení o „hoaxovitosti“ klimatických zmien mohli pokojne dedukovať, že skeptici principiálne odmietajú prijať tento jednoduchý vedecký fakt, nie?

Áno, takto by to skutočne fungovalo, keby totiž ľudia o niečo viac logicky uvažovali a starostlivejšie analyzovali význam slovných spojení, s ktorými pracujú. Lenže klimatickí skeptici sú častokrát s prepáčením natoľko obmedzení, že nie sú schopní rozlišovať medzi popieraním globálneho otepľovania a popieraním antropogénneho vplyvu globálneho otepľovania. Skeptici majú totiž niekedy vlastné teórie o alternatívnych zdrojoch klimatických zmien (napr. tisícročných cykloch slnečnej oscilácie).

Ak si je jedinec schopný uvedomiť rozdiel medzi týmito dvoma pojmami a aj tak naďalej popiera fakt o globálnom otepľovaní, tak to už je buď problém jeho nedostatočnej lingvistickej atletiky, alebo prílišnej potreby vyjadrovať svoj názor bez ohľadu na to, ako veľmi je nepremyslený.

A presne na toto odporúčam nielen klimatickým skeptikom, ale všetkým ľuďom, jeden jednoduchý hack – ak mám nejaký názor a sám si ho neviem obhájiť pred pomyselným argumentačným oponentom, tak nech taký názor radšej nemám. Tento hack je veľmi užitočný a dokáže predísť mnohým zbytočným hádkam a spoločensky nepriaznivým situáciám.

No a teraz k tým akceptovateľom, teda konkrétne tým, ktorých skeptici nazývajú alarmistami. Popravde, nemám žiaden väčší problém k pozitívnemu prístupu riešenia klimakrízy. Chcel by som akurát ekoaktivistom (výhradne tým, ktorí si myslia, že na všetko majú reálne a všeobecne dobré riešenie) pripomenúť, že v našom svete je žiaľ nemožné objektívne zaznamenať polaritu človeka a prírody. To jest; nemôžeme s istotou povedať, že človek má na ekosystém výhradne dobrý, alebo zlý vplyv.

Ako je to teda možné? Nuž, vzťahy medzi ľudstvom a planétou sú jednoducho príliš zložité. Ekosystém je napr. schopný prirodzene reagovať na narastajúce zmeny CO2, ktoré je mimochodom pre rastliny niečo ako základné palivo a podnecuje ich k rýchlejšiemu rastu a väčšej tvorbe listov, čo je preukázateľne vidno aj na satelitných snímkoch.

Množstvo ľudí, či už akceptovateľov, alebo popieračov, sa nesprávne domnieva, že sú schopní vzťahom ľudstvo/planéta porozumieť (sú medzi nimi aj vedci). Niečo také je nielenže omylné, ale ak si dovolím trošku zakonšpirovať, tak by som dokonca povedal, že je to aj celkom nebezpečné.

Aby bolo jasno, v žiadnom prípade nehodlám byť popieračom vedeckých výskumov, keďže nie som vedcom, ale problém vidím práve v tom, že vedci na základe nejakého kontrétneho vedeckého výskumu týkajúceho sa iba malého oboru obrovskej a komplexnej tématiky ohľadom klímy, generálne posudzujú celý jej stav. Na základe podobne nepremyslených vedeckých analýz vznikli v histórií také tézy, ako napr. „posledné zásoby ropy vypršia v 80. rokoch 20. storočia“, alebo „planéta Zem sa bude v novom miléniu ochladzovať“.

PS; slogan „Save our planet“ je asi rovnako nezmyselný, ako týpek, ktorý popiera antropogénny vplyv a zároveň hrdo tvrdí, že je popieračom globálneho otepľovania. Planéta totiž nie je ničím, čo by bolo potrebné zachrániť. Zem nemá samostatné vedomie a je jej statočne jedno, či je pokrytá černozemou a zelenými rastlinkami, alebo plastovými igelitkami a rádioaktívnym odpadom. Nerozumieme jej vzťahom a nedokážeme určiť, čo je pre ňu najlepšie – planéta si tu veselo existovala miliardy rokov pred nami, zatiaľ čo ju bombardovali vesmírne telesá o rôznych veľkostiach a pravdepodobne tu bude aj miliardy rokov po našej existencii. To, čo potrebujeme zachrániť, sme my.

Kde sú problémy a ako na ne odpovedať paralelnými riešeniami?

Ekoaktivisti často bez ohľadu na vážnosť daného klimatického problému tvrdia, že základným riešením je obmedziť chamtivých podnikateľov, pretože „capitalism is based on greed“ a podnikateľom mimo zisku reálne nezáleží na ničom, vrátane životného prostredia.

Ak v tomto ohľade prehliadneme do očí bijúcu generalizáciu, tak by sme sa mohli ísť pozrieť na reálne trhové riešenia, ktoré by k ekologickosti mali motivovať práve chamtivých podnikateľov.

Ak je niečo lacné, trvalo udržateľné a znižuje to podnikateľské náklady (čo pre ekonomických neznalcov znamená, že zisk bude mať vyššiu hodnotu, než zdroje, ktoré boli do operácie vložené), tak je chamtivý podnikateľ perfektne motivovaný na ekologicky šetrnú produkciu. Napr. ak je recyklácia plastového odpadu naozaj lacnejšia, tak asi žiaden podnikateľ nebude natoľko šialený, aby dovážal novo vyrobené plastové výrobky z lokálnych zdrojov.

Čo sa týka nákladov, tak osobne v nich vidím len jeden jediný problém – podnikatelia ich často neznášajú všetky. Ak taká továreň vypúšťa do vzduchu nadbytok emisií, tak tým pochopiteľne znižuje kvalitu ovzdušia pre nás všetkých a rozhodne by sa o to mala nejakým spôsobom postarať (či už finančnou kompenzáciou, alebo filtráciou splodín pred vypustením).

Niečo také na prvý pohľad môže znieť ako daň, alebo emisná norma, ale ja prekvapivo nemám na mysli daň a ani emisnú normu. Hovorím o skutočnom preplatení nákladov – výlučne tým ľuďom, ktorým problém továreň spôsobuje, nie štátu.

Ak nie je v súčasnom systéme možné podnikateľa zažalovať za škody, ktoré jeho činnosť spôsobuje, tak si dovolím povedať, že je to výhradne zásluhou korporativisticky orientovaných štátov, ktoré tak umožňujú podnikateľom neznášať reálne náklady ich podnikania. Niečo také sa však nedeje na celom svete – napríklad pôvodný Texas common law umožňoval zažalovať znečisťovateľov a žiadať náhradu škody.

Klasická daň má síce na prvý pohľad rovnaký efekt; tiež zvyšuje náklady, ale čo je podstatné, neumožňuje zapojenie technológií na zníženie emisií a platba nejde priamo na odškodnenie tých, ktorým bol problém spôsobený.

Keď padne reč na samotné zníženie emisií, tak pod tým nemyslím iba smog. Napr. čiastočky, ktoré ho spôsobujú, ľudia pociťujú individuálne a ich rozloženie je čiste lokálne, ale napríklad taký oxid uhličitý je globálny problém.

Ako ľudstvo by sme teda mohli použiť nejaké globálne riešenie, napríklad kompenzáciu CO2. Tá funguje tak, že „kúpime“ na trhu (kdekoľvek na svete) zníženie oxidu uhličitého. Môže to byť napríklad zaplatenie lepšieho čistenia vzduchu inej elektrárni, prípadne zmenu elektrárne z neekologickej na ekologickú a pod.

Oproti dani má toto riešenie výhodu v tom, že pri ňom funguje cenový mechanizmus – riešime tie problémy, ktoré dokážeme najefektívnejšie odstrániť. A tu tiež prichádzajú na rad technológie, inovácie a trhové ceny. Podnikatelia sú motivovaní, aby kompenzáciu urobili s čo najnižšími nákladmi. Pekným dôsledkom je, že zároveň zvyšujú životnú úroveň v krajinách, kde sa im to najviac zíde.

Množstvo z čitateľov tohto článku sa teraz môže dožadovať odpovede na to, že prečo by mala byť práve ekologická nezávadnosť tou pravou motiváciou pre trh, keď oproti klimatickej ignorácií môže predstavovať o niečo väčšie náklady a problémy.

Nuž, ekologicky šetrná energia je jednoducho vďaka virtue signallingu preferovaná a s rozvojom technológií bude len lacnejšia.

Ďalšou podnikateľskou ekopríležitosťou je napr. niečo na spôsob čistenia svedomia. Niektoré letecké spoločnosti dajú svojim cestujúcim checkbox, pri zakliknutí ktorého sa za pár eur zasadí toľko stromov, aby bola celá cesta uhlíkovo neutrálna. Pre letecké spoločnosti to je jasný podnikateľský plán – viac ľudí bude lietať, čo znamená, že je to lacný spôsob ako si udržať biznis. Dokonca si to zaplatia priamo zákazníci.

Čo mi vadí na niektorých ekoaktivistoch?

Ňo, aby som bol čo najstručnejší, tak som sa rozhodol svoje negatívne vízie zhrnúť do dvoch stručných molochov:

1.) Politická kampaň

Popravde, nemám nič proti aktivistom, ktorí sa zdokonaľujú, začínajú sami od seba a snažia sa na ekologickú nezávadnosť obrátiť iných prostredníctvom reálneho poukazovania na určité spoločenské problémy. Je to naozaj super a veľmi takýmto typom ľudí fandím.

Ak však na druhej strane poviem, že nemám rád kampaň slečny Thunbergovej, tak pre mnohých čitateľov budem znieť ako 50-ročný sexuálne frustrovaný konzervatívny boomer. V tomto prípade je podľa mňa celkom podstatné, prečo ju vlastne nemám rád.

Proti Grete ako osôbke naozaj nič nemám. Myslím si, že je v porovnaní so svojimi rovesníkmi pomerne inteligentná a dokonca sa aj celkom bavím na jej prefíkanom spôsobe sebarealizácie, vďaka ktorému sa jej podarilo okašľať povinnú školskú dochádzku. Čo mi však vadí, je jej kampaň založená na šírení strachu. Je to pre mňa to isté, ako strašiť ľudí migrantmi, uživateľmi drog, alebo homosexuálnymi manželstvami. Kampaň založená na emóciách (a predovšetkým na tých negatívnych) sa historicky takmer vždy dočká veľkého úspechu a je univerzálnym spôsobom na budovanie politickej kariéry. Na Slovensku je tento postup napr. veľmi preferovaný Matovičom, Kollárom, Ficom a Kotlebom.

2.) Centrálne plánovanie prírody

Ako dieťa som bol pri návšteve vojenských lesov na Záhorí totálne unesený organizovanosťou výsadby stromov, ktorá pozostávala z geometricky presného umiestnenia každej jednej rastlinky v presnom zákryte.

Už na základnej škole nás totiž drahá pani učiteľka učila, že príroda je všetko okolo nás, čo nevytvoril človek. Z tejto definície nám teda môže byť nad slnko jasné, že takéto prostedie by sa za prírodu asi tak ľahko považovať nedalo. V prírode fungujú vzťahy, ktorým stále nerozumieme a centrálne plánovať prírodu takmer nikdy nie je dobrý nápad.

Nuž, a potom prichádzajú na scénu horári s ich povinnosťami starať sa o les strieľaním zvierat, eurodotácie na vykosenie lesnej čistinky a povraždenie všetkého živého, čo sa na nej nachádza, či politici, ktorí majú v pláne na Slovensku zastreliť väčšie množstvo šeliem jedného druhu, než na jeho území naozaj žije.

Ako prispievajú technológie k uhlíkovej neutralite?

Keďže je momentálne v kurze byť ekologicky mysliacim hipsterom, tak pochopiteľne stúpa dopyt aj po ekologických technológiách. Každý asi pozná elektromobily (vrátane rôznych iných dopravných elektronických zariadení) a solárne panely, ktoré si dokážete implantovať na strechu vlastného domu.

Čo však iné technológie, ktorých vývoj je momentálne na samotnom počiatku, alebo ich existencia nie je pre mainstream až tak známa?

Z tých by som chcel predovšetkým spomenúť recykláciu jadrového odpadu (viacero firiem pracuje na spôsobe ako spotrebovaný jadrový odpad použiť v reaktore na produkovanie ešte väčšieho množstva energie, čím sa zároveň zníži nebezpečnosť tohto odpadu; jadrová energia tak bude efektívnejšia, lacnejšia a bezpečnejšia), bioreaktory (slúžia na odbúranie CO2 a produkciu látok, ktoré potrebujeme; s čím priamo súvisí aj genetika a genetické modifikácie) a hydro/akvaponické pestovanie rastlín (rastlinky určené na konzumáciu sú vypestované priamo na mieste, kde je ich treba, namiesto toho, aby boli dopravované neekologickým dopravným prostriedkom zo svojho pôvodného pestovateľského stanoviska).

Bioreaktor od firmy Hypergiant Industries. Svojim výkonom zodpovedajúcim 400 stromom a kompaktnými rozmermi je ideálny do mestského prostredia.
Hydroponické pestovanie plodín v reštaurácií vo vietnamskom meste Đà Nẵng

Prečo dane a centrálne emisné normy nie sú dobrým riešením?

Ak má fungovať ekologický marketing a zároveň má byť príroda nedotknutá a centrálne neplánovaná, tak musí chtiac-nechtiac fungovať jedna jediná podmienka – ľudia si to budú musieť vedieť dovoliť.

Niektorí ekoaktivisti by možno uvítali globálny technologický návrat o pár desiatok rokov späť, ale takéto nadšenie množstvo krajín sveta pochopiteľne nezdieľa (a obzvlášť nie tie rozvojové).

Ak si obyvatelia nejakej rozvojovej krajiny môžu dovoliť iba hrdzavý smradľvý automobil na parný pohon a sú radi, ak sa im raz za týždeň podarí spapať potraviny neobsahujúce zárodky salmonely a hnilobu požierajúce červy, tak takýto ľudia asi nebudú mať príliš veľkú motiváciu na to, aby sa zaujímali o emisné normy.

A to je predovšetkým dôvod, prečo v mnohých rozvojových krajinách často ani žiadnu Gretu Thunberg nepoznajú.

Namiesto náročného a ekonomicky neefektívneho stavania solárnych panelov dokážeme napr. za rovnakú sumu prostredníctvom ľubovoľných nadácií zachrániť život jedného človeka v Afrike nakazeného maláriou. Pri zníženej mortalite a zvýšenej životnej úrovni majú ľudia aj automaticky menej detí – v chudobných krajinách totiž celý dôchodkový systém pozostáva z toho, ako efektívne sa deti postarajú o rodičov. Ak je teda dosť veľká pravdepodobnosť, že deti zahynú, alebo nebudú schopné produkovať dostatočne veľa kapitálu na to, aby sa o rodičov postarali, budú mať rodiny viac detí. Viac chudobných detí znamená väčšiu ekologickú katastrofu. Ak nechceme zakazovať ľuďom rozmnožovať sa, tak v prvom rade potrebujeme dosiahnuť zvýšenie životnej úrovne.

A toto je presne ten moment, kedy by som veľmi rád podotkol, že všetky ekologické dane bez výnimky životnú úroveň znižujú.  Daň z fosílnych palív zvýši skoro všetky ceny v ekonomike. Ako úplne bežný dôkaz nám môžu poslúžiť základné potraviny v úplne obyčajných potravinových reťazcoch, ktoré aj pri zdanení paliva budú automaticky dovezené z toho istého zdroja rovnakým dopravným prostriedkom. Efektom teda nie je len pokles množstva fosílneho paliva, ktoré je spálené, ale aj pokles toho, čo človek dokáže spotrebovať celkovo. A to má práve opačný efekt na ekológiu – možno si ju nakoniec nebudeme môcť dovoliť.

Záver

Aby bolo jasno; presne z týchto dôvodov sa odmietam zúčastňovať klimatických protestov a adorácie strachom ovládanej kampane na štýl slečny Thunbergovej. Milujem planétu Zem, je v mojom záujme zachovať ekosystém v čo najprirodzenejšej podobe a podporiť alternatívne ekologické riešenia.

Protestujúci ekoaktivisti ale často dožadujú nové dane a nové regulácie a ich motiváciou je budovanie kolektívneho strachu a ukazovanie na jedného konkrétneho nepriateľa, podobne, ako to robili rôzne totalitné režimy.

Naopak, veci ako technologický pokrok, pozitívny ekoaktivizmus a zvyšovanie životnej úrovne sú overeným spôsobom globálneho dosahovania pozitívnych zmien.

 

Teraz najčítanejšie

Michal Kodnár

Študent, bio/mind hacker, príležitostný botanik a milovník individuálnej slobody, dekadentného umenia, kryptotechnológií a evolúcie.