Denník N

Vitajte za magickými dverami fantázie!

Celkom zvláštnou kapitolou sú kreslené filmy, niekedy skôr akoby omylom nazvané rozprávky, lebo to, čo je animované, sa tým činom ešte stále nemusí automaticky vradiť do tejto detskej kategórie. Mne osobne mnoho takýchto „rozprávok“ v záplave nie celkom vydarených kusov, hoci graficky pekných, začalo ísť poriadne na nervy, i keď pripúšťam aj naozaj skvelé výnimky. V mnohých z nich ide o bezbrehú a tupú srandu, príbehy bez akejkoľvek elegancie alebo otrepanú lovestory na tretiu, ktorá sa síce možno veľmi dobre pozerá a deti sú na ňu vnímavé, ale hlavné postavy sú v nich mnohokrát zobrazené ako skvelí, silní a krásni jedinci a láska ako niečo, čo sa zákonite musí podariť. Tým sa tieto diela dopúšťajú plavby po súčasnom prúde zdôrazňovania vonkajšieho vzhľadu a sily, pričom nezrkadlia každodenný svet detského recipienta a málokedy ho prinútia nad niečím porozmýšľať. Rozprávka, tá má však aj niečo cenné odovzdať, nie?

S filmami je to ak ako s tržnicou, po ktorej sa prechádzal Sokrates a ukazoval na to všetko, čo vlastne nepotrebuje. Je ich proste tak veľa, že nikto nikdy neuvidí všetky, a našťastie to na to, aby sme poznali kvalitu, ani nie je potrebné. Na strome poznania filmov sa blyštia kúsky, čo sú naozaj vábivé, ale ani tie ešte nemusia byť nutne lahodné a chutné. Práve preto existujú recenzie, hodnotenia a odporučenia. Mnohí však radi odporúčajú v imperatívnom štýle „toto si musíš prečítať!“ alebo „toto jednoducho musíš vidieť!“ Pravda je taká, že „nemusíš“. V záplave buriny je proste dobré vybrať si, vybrať si podľa v kusu a k vlastnej spokojnosti. Zásadným faktorom je totiž aj relatívnosť a subjektívnosť toho, čo každý z nás považuje za dobré a pekné.

Celkom zvláštnou kapitolou sú kreslené filmy, niekedy skôr akoby omylom nazvané rozprávky, lebo to, čo je animované, sa tým činom ešte stále nemusí automaticky vradiť do tejto detskej kategórie. Mne osobne mnoho takýchto „rozprávok“ v záplave nie celkom vydarených kusov, hoci graficky pekných, začalo ísť poriadne na nervy, i keď pripúšťam aj naozaj skvelé výnimky (Lee Unkrich, Adrian Molina: Coco, 2017; Wes Anderson: Fantastický pán Lišiak, 2009). V mnohých z nich totiž ide o bezbrehú a tupú srandu, príbehy bez akejkoľvek elegancie alebo otrepanú lovestory na tretiu, ktorá sa síce možno veľmi dobre pozerá a deti sú na ňu vnímavé, ale hlavné postavy sú v nich mnohokrát zobrazené ako skvelí, silní a krásni jedinci a láska ako niečo, čo sa zákonite musí podariť. Tým sa tieto diela dopúšťajú plavby po súčasnom prúde zdôrazňovania vonkajšieho vzhľadu a sily, pričom nezrkadlia každodenný svet detského recipienta a málokedy ho prinútia nad niečím naozaj porozmýšľať. Rozprávka, tá má však aj niečo cenné odovzdať, nie?

Moje vlastné detstvo poznalo krátke animácie od deduška Večerníčka, prípadne z kotúčov DM. Bavili ma rozprávky s bábkami (Ľubomír Beneš: Pat a Mat, 1976) alebo indiánske motívy (československé Orlie pierko z roku 1982). Neskôr som podľahol rôznym káčerom a prdiacim zvieratkám, zajacom s mrkvou, zlomyseľným kresleným postavičkám, na ktoré padali závažia, chvíľu boli rozpľasknuté na zemi a potom sa zas pozviechali. Potom Cartoon Network, Two stupid dogs, Dexter´s laboratory, ale aj Simpsonovci a tak ďalej. Napokon som na animovaný žáner na dlhé roky zabudol, až kým som nebol obdarovaný deťmi. Koliesko sa roztočilo odznova a veľakrát púšťanie mojej vlastnej klasiky z detstva postačovalo. Potom som však s hrôzou zistil, čo sa deťom ponúka na detských kanáloch a vznikla potreba zháňať animáky, ktoré nielen pobavia, ale aj vedú, učia pracovať s emóciami (Pete Docter, Ronaldo Del Carmen: V hlave, 2015), rozumejú detskej psychike, stimulujú fantáziu a rozvíjajú trpezlivosť a dobro. A tak som začal nielen pozerať, ale aj viac vnímať.

Filmy, ktoré uvádzam ďalej, v žiadnom prípade neodporúčam v štýle „toto musíte vidieť“. Je to len posunutie nadšeného zážitku niekomu, kto by azda mohol mať záujem. S týmito skúsenosťami sa rád delím aj na facebooku. Tu som vybral zopár kúskov, z ktorých niektoré nie sú žiadne novinky, ale naopak, existovali aj vtedy, keď som bol dieťaťom, len som o nich nevedel a nikto mi ich neukázal. Majú jedno spoločné: všetky som objavil len nedávno, takže ak si poviete – „aha, pán objavil Ameriku“ – tak máte úplnú pravdu. Pre tých, ktorí ju ešte neobjavili, nech sa páči. Nejde však o disneyovskú Ameriku, ale o nový rozmer toho, čo môže animovaný film nielen detskému, ale aj dospelému divákovi priniesť (najlepšie je pozerať spoločne s deťmi a potom sa o tom rozprávať). Ak sa chcete podeliť s nejakými vlastnými objavmi, neváhajte a píšte do komentárov! Pekné čítanie, skúsenosti a veľa vyburcovanej fantázie!

Môj sused Totoro

Hajao Mijazaki: Môj sused Totoro (1988). Skvelý rozprávkový film nielen pre deti, ale aj ich rodičov. Keď som sledoval tie moje, ako sa na to dívajú, videl som v ich očiach zvedavosť, vzrušenie a záujem, strach i obavy, po ktorých prichádzali radostné úsmevy a výskanie. Už dávno som nevidel psychologicky tak pekný detský príbeh, ktorý by sa neodohrával v nejakom umelom prostredí alebo nepriťahoval rýchlym dejom a neustálymi komickými vsuvkami. Toto tu je totiž nádherná práca s detskými emóciami, pod ktorú sa ako psychiater plne podpisujem. Sacuki a Mei sa s ockom nasťahujú do nového domu uprostred nádherného vidieka, v blízkosti lesa. Maminku majú dlhodobo chorú a staršia Sacuki preberá mnohé z jej rolí: stará sa o malú Mei, dokonca aj varí a organizuje rodinný život spolu s otcom, ktorý je – zdá sa – zavalený prácou. Napriek tomu od nej dokáže odísť a zostúpiť do detského sveta, so schopnosťou plne porozumieť jeho neodškriepiteľným problémom (svet detí totiž vonkoncom nie je len zmenšený svet dospelých). Nesmeje sa Mei, že videla lesného ducha. Naopak, vyberie sa za ním spolu s ňou a Sacuki a poďakuje za to, že bol k nej dobrý. Nikdy ho neuvidí tak ako deti, ale vie, že pre nich existuje skutočne. Totoro je niečo ako kombinácia plyšáka na dobrú noc, medvedíka na hranie, Pána Tau a Majky z Gurunu a moje deti sa na ňom neskutočne smiali. Je zásadnou postavičkou vo svete dvoch malých hlavných hrdiniek a v zvládaní stresu a smútku, ktoré samozrejme vo svojej situácii nutne pociťujú. Aj starenka zo susedstva tu má svoju dôležitú emocionálnu a stabilizačnú rolu. Napokon, starosť o maminku a o to, či sa uzdraví a kedy už bude s nimi v novom dome, je veľmi pekne spracovaná. Fantázia a krása tu na deti čaká v každom rohu úplne bežnej a samozrejmej každodennosti. Odporúča desať z desiatich Patarákov. PS: Mačkobus je asi to najúžasnejšie, čo som v detských rozprávkach vôbec videl:)

Mijazakiho tvorba je okrem iného charakteristická krásnym stvárnením prírody. Vietor doslova cítite vo vlasoch a na zátylku a dážď vám za chvíľku akoby steká po okennom skle.
Mijazakiho tvorba je okrem iného charakteristická krásnym stvárnením prírody. Vietor doslova cítite vo vlasoch a na zátylku a dážď vám za chvíľku akoby steká po okennom skle.

Doručovacia služba slečny Kiki

Hajao Mijazaki: Doručovacia služba slečny Kiki (1989). Tiež staré ako Praha, povedali by ste si, ale je to staré a dobré súčasne! Deti ma v tomto filme predbehli a celé to videli skôr ako ja. Pri repete ich to ani chvíľu nenudilo. Keďže „slečna“ Kiki je vlastne v pôvodine „čarodejnica“, trochu som sa sprvoti zľakol. Bol to však stereotyp, ktorého som sa bál, nie samotná Kiki. Uznajte, dievča v tmavých šatočkách, ničím vábne, dokonca vo filme vediace o svojom nie celkom podarenom vzhľade (jej kamarátka, ktorá si o sebe myslí, že je krásna, nevzbudzuje vo filme žiadne reakcie, ale Kiki chvália – sú to skutky, ktoré nás robia krásnymi, priatelia), k tomu metla a čierna mačka – čo môže byť viac gýčovejšie?!

Ale všetko je našťastie inak. Kiki je trinásťročné dievča a od iných dievčat ju odlišuje iba to, že vie lietať na metle a že sa musí pretĺkať sama, zarábať si sama a viesť život sama za seba – čo je v jej rode v tomto veku tradíciou. Čas tu plynie úplne normálne a dejú sa tu veci ako v bežnom živote – čím je Mijazaki mimochodom typický. Kiki ráno vstane a prvé čo urobí je, že sa ide vyčúrať do latríny. Jedlo sa musí najprv spraviť, aby sa mohlo zjesť. Jej kamarát má svalovku, keď veľa pedáluje ten svoj originálny vynález, preto potom čapce ako kačka. Kiki sa pošmykne na liste, ktorý spadol zo stromu, večer zaspáva únavou. Tie detaily sú proste veľmi milé a krásne.

Každodenná snaha o dobro druhých je zobrazená ako hrdinstvo, ktoré je napokon korunované naozaj parádnou scénou, ale ide o to makať deň čo deň, nie vysedávať s kamoškami alebo lobzovať s chlapcami. A ozaj, vzťah s chlapcom, ktorý sa k nej snaží dostať bližšie, je zobrazený mimoriadne realisticky pre tento vek. Kiki ho tvrdošijne odmieta a je k nemu veľmi nepríjemná, hoci sa jej páči, a sama vo filme rieši, prečo je na neho taká aká je.

Lietanie na metle je pre detského diváka iba odkazom na talent. Kiki ho prestáva rozvíjať a slabne. Jej kamarátka, ktorá maľuje, ju učí zaobchádzať s nadaním…Treba si aj oddýchnuť, keď to nejde, vykašľať sa na to na chvíľu, ono to zas všetko príde, keď budeme mať chuť. Ale v žiadnom prípade to vzdávať!

Rozhovor Kiki s jej novou kamarátkou pred obrazom môže byť pre deti veľmi pekným uvedením do sveta umenia.
Rozhovor Kiki s jej novou kamarátkou pred obrazom môže byť pre deti veľmi pekným uvedením do sveta umenia.

Cesta do fantázie

Hajao Mijazaki: Cesta do fantázie (2001). Celosvetovo rôznymi kritikmi a filmovými portálmi veľmi vysoko hodnotený kúsok. Je to neuveriteľné defilé tých najfantastickejších bytostí, aké si len dokážete (alebo vlastne ani nedokážete) predstaviť, ktorým podľa mňa vládne Boh smradu, teda, kým nebol rozpoznaný ako Riečny boh. Je to naozaj úplne iný svet, než aký žijeme my, svet uvoľnenia a relaxu, avšak len pre milióny bohov a bájnych bytostí, pretože inak je to o magickom hoteli, ktorý pracuje pod taktovkou zlej čarodejnice Yubaby, kde sa ocitne citlivé desaťročné dievčatko Chihiro. Sme svedkami úkazu na spôsob pádu Alice z krajiny zázrakov, v ktorom sa Chihiro so svojimi rodičmi na ceste za novým domovom (v Mijazakiho filmoch ide o známy a opakujúci sa motív) dostanú na naozaj podivuhodné miesto. Rodičia sú potrestaní zrejme za to, že nedajú na prosby malého dievčatka, ktoré akoby cítilo, že niečo nie je v poriadku, a dajú prednosť svojej vlastnej zvedavosti či túžbe pred jej zúfalým volaním, aby nekráčali ďalej, ale aj za to, že sú chamtiví a nenásytne sa dajú do jedla tam, kde ich nikto nepozval a neponúkol. Zrejme sa v tom ukrýva i kritika konzumnej spoločnosti zameranej na napĺňanie potrieb a na nekonečnú produkciu nových. Mijazaki sa však sústredí na niečo iné: volanie detského srdca. Práve to je dôležité a zásadné v jeho filmoch, a práve to máva aj pravdu.

Cisárove nové šaty sú tu však oblečené do fiktívneho až chiméricky obludného hávu, ktorému nie každý detský divák ihneď porozumie, takže s výberom tohto filmu pre deti je dobré byť opatrnejší. Mnohých scén sa totiž môžu zľaknúť a báť, všetko je preplnené strašidlami, nad ktorými síce Chihiro zvíťazí, ale mám dojem, že je to predsa len pre staršie deti ako pre predškolákov. Navyše, k dievčatku sa tu naozaj správajú nepekne a trochu to potrvá, kým sa otrasie a zmocnie natoľko, aby v zápase so zlými silami bola schopná uspieť.

Niektoré príšerky v Ceste do fantázie môžu deti najprv vystrašiť. Strach však tento film napokon aj lieči, pretože malá Chihiro sa vie so všetkými z nich spriateliť.
Niektoré príšerky v Ceste do fantázie môžu deti najprv vystrašiť. Strach však tento film napokon aj lieči, pretože malá Chihiro sa vie so všetkými z nich spriateliť.

Zámok v oblakoch

Hajao Mijazaki: Zámok v oblakoch (2004). Veľmi vrúcny a hrejivý príbeh, síce s pomalším spádom, ale s fascinujúcim fantazijným svetom. Kto by si nezamiloval všetky tie milé strašidielka, ako poskakujúceho Strašiaka alebo ohníka Kalcifera? Farebné, uchvacujúce, silné a magické, a k tomu veľmi veľmi ľudské. Videl som to už niekoľkokrát. Predtým ako som to pustil deťom som si to pozrel aj sám, čo už je na animák čo povedať – okrem Mŕtvej nevesty od Tima Burtona (2005) som osamote nepozeral žiadny detský kreslený film. Toto je presne ten druh rozprávok, aký všetci potrebujeme. Už som sa tu rozplýval nad zdravou psychológiou pre deti, ukrytou v Môj sused Totoro. Zámok v oblakoch – hoci lepšie a presnejšie by bolo hovoriť o pohyblivom zámku alebo o zámku na stračích nôžkach – je sledom neuveriteľných udalostí, v ktorom však vidíme, akú krásnu odozvu majú dobré skutky, konané aj napriek všetkým očakávaniam a aj voči tomu, kto je vlastne protivníkom hlavných postáv. Dobro tu tečie ako med. Krása nie je vôbec dôležitá. Mladá slečna patrí medzi tie menej obdarované, a predsa je hlavnou postavou deja, pričom čoskoro ju čarodejnica premení na starenu, takže celý film ju vidíme v roli babičky. Spolu s deťmi spoznávame, ako je staroba užitočná, ako dokáže pomáhať druhým, mladším a ako ju títo mladší naozaj potrebujú, ako ju potrebujú deti, ako sa vie postarať o dom (a celý zámok), vlastne o všetko, ako vie milovať a ako musí prekonávať svoje pomalé, praskajúce a krehké telo. Ten film je láska.

Pripravte sa na vzrušujúce cestovanie na zámku na stračích nôžkach!
Pripravte sa na vzrušujúce cestovanie na zámku na stračích nôžkach!

Až na severný pól

Rémi Chayé: Až na severný pól (2015). Ďalší skvelý animovaný film od tvorcov, ktorí vedia ako sa robí rozprávka. Žiadne drzé zvieratká a pseudoduchaplné rozmaznané detiská, tu sa medveď dokonca zastrelí a zje!:) Skvelý dobrodružný príbeh pre chlapcov, dievčatá a ich rodičov, s naozaj dramatickými prvkami, s ambicióznym nápadom priblížiť deťom Rusko konca 19. storočia okom pätnásťročnej Saši, ktorú nechcú vypočuť mužské autority jej súčasnosti (otec, knieža, námorníci) v tom, že vie, kde sa stratil ľadoborec jej starého otca Oloukina. A ono vie! Grafické spracovanie je pre mňa mimoriadne príťažlivé, originálne poňaté, zbavené všadeprítomnej tuctovosti. Vskutku verneovská atmosféra!

Saša, hoci má aristokratický pôvod, rozhodne nedostane nič zadarmo. Detskému divákovi očarujúco ukazuje, aký je rozdiel medzi tvrdohlavosťou a vášnivou odhodlanosťou.
Saša, hoci má aristokratický pôvod, rozhodne nedostane nič zadarmo. Detskému divákovi očarujúco ukazuje, aký je rozdiel medzi tvrdohlavosťou a vášnivou odhodlanosťou.

Kde je moje telo?

Jérémy Clapin: Kde je moje telo? (2019) Ako som sa pohrúžil do animovaných filmov a objavil úžasnú japonskú produkciu Hajao Mijazakiho či mnohé francúzske animáky, objavil som aj tento skvost. Je to zatiaľ to najlepšie, čo som v roku 2020 videl – a to si myslím, že som naozaj náročným divákom. Sprostredkuje vám to multidimenzionálny melancholicko-hrejivý zážitok, ktorý vôbec nie je pre deti, príbeh marockého chlapca Naoufela, ktorý kedysi sníval, že bude pianistom a kozmonautom v jednom, no potom, čo stratil oboch rodičov a vyrastal vo Francúzsku, sa z neho stal stratený melancholický prípad, ktorý nevie nájsť sám seba a svoju cestu životom. Práve s metaforou „nájsť sám seba“ sa film celý čas pohráva, i keď je to veľmi smutná hra. Tá túžba vracať sa neustále späť, do raja, ktorý sme mali kedysi, tá túžba, prekročiť tieň tragédie a vyskočiť z liniek osudu niekam inam, trebárs aj na žeriav, hlavne nech to nie je nikým a ničím predpísané, tá nezdolná túžba po šťastí – tak z tej vás počas tohto filmu ide naozaj roztrhnúť. Bizarnosť sa tu spája s koncentrovanou melanchóliou, v žiadnom prípade však nie je ani jedno, ani druhé samoúčelné. Všetko to zapadá do jedného celku života, ktorý sa zatúlal a zablúdil, a tela, ktoré je odcudzené od seba samého.

Žiadna sekunda tohto filmu nie je zbytočná, napriek bohato využitým repetitívnym sekvenciám.

Jérémy Clapin je mimochodom tvorca, ktorý sa rád pohráva s defragmentáciou a telesnými anomáliami. Videl som už dva jeho krátkometrážne filmy, pričom v Skhizein (2008) ide o muža, ktorého telo sa posunulo o 91 centimetrov od jeho psyché, čo generuje množstvo praktických, ale napokon aj psychologických problémov a strastí, a v Une Histoire Vertebrale (2006) ide o zúfalého chlapa s deformitou chrbtice typu camptocormie, avšak umiestnenej vyššie ako obvykle. Z psychiatrického hľadiska je toto telesné hľadanie spojitosti s vlastným telom, spojitosti tela a ega/duše u Jérémyho Clapina veľmi zaujímavé a tvorivo poňaté. V J’ai perdu mon corps je však toto hľadanie aj hľadaním vlastného Ja, toho, kým som a čo je mojím osudom či naplnením, toho, či so svojou konštitúciou a kartami, ktorými ma osud obdaril, som vôbec schopný dosiahnuť svoje sny a túžby, prepojením minulosti, prítomnosti a budúcnosti do niečoho integrovaného, jedinečného, čo – my psychiatri vieme – nemožno pochopiť bez toho, aby sme neporozumeli tomu, čo sa udialo v minulosti.

Film je v zásade pre každého, kto má rád subtílnosť a veľa emócií, skladanie silného príbehu s prebleskovaním reminiscencií z minulosti a zároveň z času na čas potrebuje reflektovať, čo to vlastne ten náš život je a ako ho žiť čo najlepšie.

Naoufel má rovnaké slasti a strasti ako dnešní mladí dospelí, akurát omnoho ťažšiu štartovaciu líniu. Hoci je príbeh naozaj fantasticky a miestami až fantazmaticky rozkúskovaný, zameriava sa predovšetkým na reálne problémy mladého človeka. Alkohol tu má jednoznačne negatívnu rolu, v kontraste napríklad s knihami a tvorivosťou, ktoré oslobodzujú a umožňujú snívať.
Naoufel má rovnaké slasti a strasti ako dnešní mladí dospelí, akurát omnoho ťažšiu štartovaciu líniu. Hoci je príbeh naozaj fantasticky a miestami až fantazmaticky rozkúskovaný, zameriava sa predovšetkým na reálne problémy mladého človeka. Alkohol tu má jednoznačne negatívnu rolu, v kontraste napríklad s knihami a tvorivosťou, ktoré oslobodzujú a umožňujú snívať.
Láska privedie mladého muža aj ku knihám. ozaj, Svet podľa Garpa ste čítali?
Láska privedie mladého muža aj ku knihám. Ozaj, Svet podľa Garpa ste čítali?

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.