Denník N

Študentka z Erasmu: Keď na SR zatvárali školy, naša škola zaviedla otvorené dvere počas výučby

Zdroj: instagram/Klára Bandúrová
Zdroj: instagram/Klára Bandúrová

Klára išla na Erasmus do Portugalska na 5 mesiacov od februára. Vtedy ešte nevedela, že sa jej program skončí už o mesiac. Keď sa dozvedela, že jej zatvárajú školu kvôli vírusu, chcela odísť domov. Dostala na výber – buď odíde a zruší mobilitu alebo zostane uväznená v Portugalsku.

Svoje cestovanie z Portugalska na Slovensko a pobyt v karanténnom zariadení priblížila v rozhovore študentka fakulty masmediálnej komunikácie Klára Bandúrová. Prečítajte si, čo musela zažiť dokedy sa dostala na Slovensko.

V čase, keď sa na Slovensku všetko zatváralo, začali v Portugalsku nosiť rúška

Portugalsko zavádzalo opatrenia pomalšie ako na Slovensku. Vtedy, keď na Slovensku zatvárali školy, naša škola zaviedla otvorené dvere počas výučby. Vtedy, keď bola na Slovensku zavedená karanténa pre všetkých, v Portugalsku sa začali sem-tam nosiť rúška.

Čiže, keď na Slovensku zatvárali školy, tak asi týždeň možno aj dva na to začali sprísňovať opatrenia aj tu. Klasika – vstup do supermarketu len pre 5 ľudí, rady pred lekárňami, zatvorenie barov, ostatných obchodov a nakoniec aj našej školy. Čo bolo pre mňa super, pretože som mala o týždeň prezentovať nejakú prácu, ktorú som doteraz neurobila. Ups.

O mesiac mali školu opäť otvoriť

Od prvého dňa, kedy som zistila, že mi zatvorili školu na celý mesiac som chcela odísť domov. Písala som kvôli tomu koordinátorke pre Erasmus v Portugalsku. Odpísala mi, žeby som tu mala ostať a keď chcem odísť, mám si zrušiť mobilitu a už sa nevrátiť. Toto ma viedlo k rozhodnutiu, že v Portugalsku celý mesiac ostanem, pretože škola sa otvorí a my budeme do nej opäť chodiť.

Mail, ktorý dostala od koordinátorky. Zdroj: Klára Bandúrová

Stav sa však len zhoršoval a mne bolo jasné, že ju len tak skoro neotvoria. Slováci z iných miest v Portugalsku mi písali, či nechcem ísť s nimi domov, že oni na to kašlú, nepovedia koordinátorke a pôjdu. Ja som sa bála, že na to príde a tak som ostala.

Kúpila si tri letenky, všetky jej zrušili

Medzitým sa mamka informovala na ambasáde SR v Portugalsku a dala mi na nich mail. Neskôr som sa spojila s ambasádorom, na ktorého som mala milión otázok a tak mi nakoniec zavolal. Po hovore som bola dosť zdesená a nahnevaná, pretože mi povedal niečo v tomto štýle: ako môžem byť taká nezodpovedná a riešiť to všetko tak neskoro. Vysvetlila som mu ako to naozaj bolo a že som tu ostávala len kvôli odporúčaniam koordinátorky.

Prvú letenku som si kúpila ešte vo februári, keď som vedela, že chcem ísť domov na Veľkú Noc. Tú mi zrušili ešte v polovici marca. Teraz som si však potrebovala kúpiť letenku na najbližší let a vrátiť sa domov. Druhú letenku mi zrušili, tak som si kúpila tretiu. Bol utorok a mala som vycestovať v sobotu. Kúpila som si aj lístky na autobus z môjho mesta Mirandela do Porta. Keďže som mala mať let ráno, musela som si rezervovať aj ubytovanie, takže aj to som si bookla. Pomáhala mi pritom niečo ako asistentka na ambasáde a spolu sme cez mobil naplánovali cestu.

Keď som s ňou dovolala, zavolal mi ambasádor, že sa rušia lety a jediný možný je v stredu, čiže zajtra. Takže som si kúpila moju štvrtú letenku, ďalšie lístky na autobus a začala sa baliť.

Prvý challenge: Dostať sa na letisko

Cesta domov bola tak jak ja hovorím, šaľena. Ale dala sa zvládnuť. Naši mi stále volali a hovorili mi, že som bojovníčka.  Myslím si, že s humorom sa dá zvládnuť všetko. Bola som na to sama a preto som si robila srandu, že nemám kamošov.

„Celú noc som však nespala, pretože som sa bála, že sa zobudím a nájdem sms, kde mi oznámia, že sa let zrušil. Našťastie sa nezrušil.“

Vstala som niečo pred ôsmou, naraňajkovala som sa, obliekla, namaľovala, upratala a dobalila. Našťastie ma nájomníčka bytu odviezla na autobusovú stanicu, takže som sa nemusela vláčiť s veľkým kufrom po celom meste.

Nemala som priamy spoj, takže som musela prestupovať do ďalšieho autobusu v Porte. Do Lisabonu som sa dostala o piatej. Na letisko som chcela prísť metrom, ale ničomu som tam nerozumela. Už som si išla kupovať lístok z nejakého stroja, keď som zahliadla jedného chlapca. Povedala som si, že sa ho opýtam.  Bol zlatý a povedal mi presne čo mám robiť. Nemusela som si kupovať žiaden lístok, pretože je kvôli vírusu metro zadarmo. Ukázal mi na mape, kde mám prestúpiť, aby som sa dostala na letisko.

Druhý challenge: Nájsť na letisku dievča so slovenskou vlajkou na taške

Letisko bolo celé okrem terminálov zavreté. Divnejšie letisko som nikdy nevidela. Musela som ísť ako keby na terasu, kde som počkala na autobus, ktorý ma odviezol na môj terminál.

Do haly som sa dostala o šiestej a let som mala o pol 10. Každého mamka, keď ide niekde rodina na dovolenku lietadlom stresuje a musí byť na letisku minimálne dve hodiny vopred. Prosím pekne ja som tu bola o štyri a pol hodiny skôr. Klára vs všetky mamky 1:0.

Zdroj: Klára Bandúrová

Na letisku sme mali sledovať, kedy sa objaví nejaké dievča so slovenskou vlajkou na taške. Keď som ju zbadala išla som ku nej pre papiere, ktoré sme museli vypísať, aby nás vôbec pustili do Maďarska. Takže nestačilo kontrole ukázať pas a letenku, ale aj dôvod prečo ideme do Maďarska a kde tam chceme ostať. Lietadlo odletelo a priletelo tak ako malo.

Tretí challenge: 11 hodín na letisku, žemľa s vodou a spánok na lehátku

Sranda začala až v Maďarsku. Prišli sme o pol tretej ráno, rozbití a dúfali, že nás už bude čakať autobus, ktorý nás odnesie na hranice. Cestovali sme aj so Slovincami, ktorých hneď po pristáti odviezli, pretože na nich už autobusy čakali. Dievča, ktoré s nami cestovalo a malo na starosti náš prevoz, zatelefonovalo pani, ktorá nám mala  všetko vybaviť.

Pani konzultantka (Šípková Ruženka), ktorú sme práve zobudili naším dohodnutým príchodom, na ňu začala kričať, že ona teraz veľa robí a musí sa vyspať, tak to bude riešiť až o ôsmej ráno. Na letisku sme ostali len my Slováci, policajti, kontrolóri a jedna zlatá pani, ktorá sa o nás starala. Museli sme prejsť asi všetkými kontrolami,  čo existujú na letisku. Začali sme si robiť srandu, že asi nevedia čo majú s nami robiť, a tak musíme stále vybaľovať a ukazovať, čo máme v kufri.

Zdroj: Klára Bandúrová

Keď už vedeli aj to, čo sme mali na večeru pred dvomi týždňami, zobrali nás do haly, kde boli lehátka. No normálne sme išli spať na letisku. Pred spaním nám dali žemľu a vodu. Tak som si urobila z tašky vankúš a zo zimného kabátu perinu. Ide sa na to. Budík som si dala na ôsmu, vtedy kedy sa mala pani konzultantka zobudiť.

Ráno počúvam telefonát, že autobus po nás príde cca o dvanástej, čo znamenalo ďalšie štyri hodiny na letisku. Keď nastal ten čas, prišiel policajt a začal čítať naše mená, aby sme išli za ním. Samozrejme nás čakali ďalšie kontroly, pretože po noci na letisku sa mi  rozhodne zmenil celý pas a veci v kufri. Nasledovalo meranie teploty a potom stretnutie s pani konzultantkou.

Vysmiata od ucha k uchu sa spýtala: „Ahojteee, aký bol let?“ Hovorím si, dzivý, ale bol pred jedenástimi hodinami. Prišiel po nás minibus. Ledva sme sa doň vmestili aj s našimi veľkými kuframi a už sme išli. Samozrejme, nikto nevedel kam.

Cesta do karantény

O štvrtej sme boli na hraniciach, kde nás nechceli pustiť, ale potom jeden z policajtov niekomu zavolal a vedelo sa o nás. Na tejto hranici sme čakali hodinu na ďalší autobus, ktorý nás mal odniesť do karantény. Kam, to sme nevedeli.

Zdroj: Klára Bandúrová

Autobusom sme išli za sprievodu policajného auta. Nikto nič nevedel a nič nepovedal. Vedeli sme len, že sa dostaneme do nejakého štátneho zariadenia. Slovenský autobus bol už veľký, klimatizovaný, s WC a s internetom. Šofér prišiel v skafandri, v rukaviach a s rúškom. Prvé štyri rady sedadiel boli zapáskované.

Počas cesty som si kontrolovala na google maps kam môžeme ísť a zistila som, že nás vezú do Piešťan. O siedmej sme už boli všetci na izbách.

Život v štátnom karanténnom zariadení

Hneď pri vchode sme vyplňovali papiere s údajmi ako odkiaľ sme prišli, či máme nejaké ťažkosti a iné. Pri vchode nám vydezinfikovali ruky a dali nám pokyny.

Zdroj: Klára Bandúrová

Izby sú tu dvojky, štvorky, päťky a šestky. My sme piati v šestke. Je to ako štvorizbový byt. Kúpeľňa, záchod, izba s manželskou posteľou, obývačka a ďalšie dve izby s dvomi posteľami. Keďže som tu jediné dievča, tak mi chlapci nechali izbu s manželskou posteľou. Celý čas som tu teda sama. Raz za čas sa večer stretneme v obývačke s chlapcami a pozeráme spolu správy.

Personál som videla naposledy pri vstupe, na recepciu si môžeme len zavolať. Vychádzanie je povolené jedine tak na balkón. Na izbe máme veľké plastové vrecká, kde hádžeme odpad a každý druhý deň ho môžeme dať na chodbu, aby ho vyniesli.

Zdroj: Klára Bandúrová

Čas trávim tak, že sa naraňajkujem, pozerám seriál (nie, nie je tu wifi, takže dáta dovidenia), predplatila som si Netflix, HBO, sledujem videá na Youtube, čítam si knihu, lúštim sudoku, potom sa neobedujem, idem do sprchy, chillujem, niekedy si kreslím, volám s rodičmi čo nové, navečeriam sa, popozeráme s chlapcami televízne noviny, potom film, čo ide v telke a idem spať.

Stravu tu máme rozdelenú na tri chody denne. Ráno o ôsmej dostaneme raňajky, obed máme o dvanástej a večeru o šiestej. Máme zákaz vychádzania z izby, jedlo máme vždy zabalené v celofáne alebo v plastových nádobách. Vždy nám zaklopú na dvere a položia ho na zem. My musíme chvíľu počkať, aby stihli odísť od dverí a potom si ho môžeme zobrať.

Zdroj: Klára Bandúrová

Čo sa týka financií za ubytovanie, vôbec som nevedela, že sa tu má niečo platiť, pretože mi o tom nikto nikde nepovedal, ako počas celej tejto cesty. Jedno dievča sa len v autobuse opýtalo, keď sme vychádzali, či sa niečo platí. Pani, ktorá to mala na starosti povedala, že áno, ale nebola si istá koľko. Doteraz neviem presne koľko, ale hovorí sa, že sa všade platí 13 eur.

Testovanie na Covid-19: Prišli zahalení od hlavy po päty, všetci sme sa mali postaviť čelom k oknu

Nákaza sa ukáže na testoch až po piatich dňoch a preto sme strávili v zariadení tieto dni čakaním.

Deň pred testovaním mi zavolala pani z recepcie, že nám ich budú robiť zajtra. O desiatej ráno nám na izbu zavolali trnavskí hasiči a pýtali sa nás opäť na to isté a to údaje, ťažkosti, či štát z ktorého sme pricestovali. O dvanástej prišli na našu izbu. Museli sme mať na sebe rúška a v ruke servítku. Prišli zahalení od hlavy po päty do obývačky, kde sme sa mali všetci postaviť čelom k oknu.

Do rúška sme zakašľali a do servítky sme sa vysmrkali. Následne sme si posadali na gauč a merali nám teplotu. Všetci sme mali okolo 36,3. Nakoniec nám urobili výter z hrdla a z nosa a odišli.

Teraz nám nezostáva už nič iné len čakať na výsledky.

Teraz najčítanejšie

Bianka Verešová

Som študentka masmediálnej komunikácie a to, čo naozaj rada robím je písanie. Nie som však nudná a preto nepohrdnem ani sociálnymi interakciami s kamarátmi, či dlhými prechádzkami s mojimi štvornohými kamošmi.