Denník N

Oliverov twist

V to ráno, keď sa Oliver zobudil, zazdalo sa mu, že niečo nie je v poriadku: Podozrivé mu prišlo už to, že sa cítil odpočinutý, čo sa nestávalo prakticky nikdy. Navyše z ulice cez otvorené okno neprenikal do izby žiadny hluk.

Vykukol von na ulicu, kde autá iba mŕtvo postávali. Striaslo ho.

Odniekiaľ vylovil diaľkový ovládač a zapol telku.

“Každý z nás je potenciálne ohrozený, keďže aktuálne nie je známe, ako rýchlo sa vírus bude šíriť,” oznamoval reportér veselým, energickým tónom. “Vláda preto vyhlásila núdzový stav a zakázala občanom vychádzať z domu bez rúška alebo respirátora.”

Kým sa tieto slová vrývali Oliverovi do sivej hmoty, zrazu mu zapípal mobil—krátko ale rázne.

“Kvôli súčasnej zdravotnej kríze sa všetkým zamestnancom až do odvolania nariaďuje práca z domu. Ďalšie informácie poskytneme mailom.”

Oliver si už predtým príležitostne vyskúšal prácu z domu, no nikdy ju nedostal príkazom. Zamyslený, zdvihol zrak od mobilu a jediným pohľadom obsiahol každý centimeter štvorcový svojej garsónky. V tej chvíli mu neviditeľné ruky začali zvierať hrdlo v čoraz pevnejšom objatí.

“Von!” kričal mozog.

“Von!” ťahali ho nohy.

“Von!” skandovala každá bunka jeho tela.

Oliver schmatol včerajšie nohavice a na vrch si navliekol sveter, ktorý chcel už pred týždňom vyprať. Cez tvár si previazal šatku tak, aby mu zakrývala nos aj ústa, a vyrazil zo zajatia štyroch stien.

Zbehol dolu schodmi a hoci bol vonku za pár sekúnd, neprestal utekať, až kým nebol v parku.

Nebolo tam ani človiečika. Dalo sa to čakať—veď bolo len desať minút po siedmej.

Pohľadom zablúdil na oblohu—tú obrovskú, nekonečnú kupolu—a cítil, ako neviditeľné ruky povolili. Znovu vedel dýchať. Znovu sa dokázal tešiť zo života: Z hulákania pochabých vtákov, zo vzduchu, ktorý zaváňal prichádzajúcou jarou. Zo všetkého naokolo.

Pomalým krokom prešiel až k rybníku, na ktorom sa potichu hostili kačky a vodné sliepky. Sotva sa však naklonil, aby sa im lepšie prizrel, všimol si vo vode vlastný obraz s tým stiesňujúcim náhubkom. Bol by odprisahal, že mu zovieral hrdlo čoraz pevnejšie.

Odrazu sa nevedel nadýchnuť. Jeho nos odmietal nasať další dúšok vzduchu a ústa mu klapali naprázdno. V panike vzal nohy na plecia a zastavil až doma za dverami svojej garsónky.

“Sloboda!” strhol si provizórne rúško a radostne zahlásil, hoci nebolo komu.

No úsmev mu nevydržal dlho: Steny okolo neho znovu začali uzatvárať kruh.

Pozrel sa na hodinky. Bolo 7:25. A v hlave mu znel posmievačný hlas: “Až do odvolania.”

Začínal sa dlhý deň.

Teraz najčítanejšie

Jaro Marcin

Som optimista a advokát zdravého rozumu. Rád spievam, píšem, učím sa jazyky a vymýšľam hlúposti.