Denník N

Cesta okolo Mesiaca a späť (Apollo 13 – 6. časť)

Apollo 13 sa blížilo k Mesiacu a po prvý krát od odletu od Zeme sa malo dostať mimo slnečných lúčov. Loď sa približovala k rastúcemu Mesiacu, čo znamenalo, že jeho okraj bol v tme. A táto tma postupne obklopila aj loď a astronautov v nej. Posledné svetlo, ktoré ešte videli, bolo modré svetlo odrazeného Slnka od Zeme, zvláštna žiara, pozorovateľná len v mesačnom tieni privrátenom k Zemi. A ako sa zväčšovala tma, začali sa objavovať hviezdy. Nie tie umelé, vytvorené odrazom slnečného svetla od trosiek z výbuchu, verne sledujúcich loď, ale skutočné, pravé, tie, ktoré skúsený hviezdny navigátor Lovell okamžite začal spoznávať.

„Mám Škorpióna,“ zvolal Lovell.  A o chvíľu: „Antares. A teraz Nunki!“ Lovell sa netešil len tak pre nič. Ešte pred testom zorientovania lode podľa Slnka uvažovali kontrolóri na Zemi aj astronauti v lodi o tom, že teraz, v tieni, by sa loď dala zorientovať podľa hviezd. Alebo aspoň skontrolovať jej orientácia. Lovell sa spojil so Zemou:

„Houston, tu Aquarius.“
„Počúvame Jim,“ odpovedal Vance Brand.
„Chcem vám len oznámiť, že v okienku mám Antares a Nunki, takže som chcel vedieť, či chcete skontrolovať to nastavenie plošiny.“
„Rozumiem, počkajte chvíľku.“

Za konzolami v MOCR sedel Kranzov Tiger team, ktorý sa sem pred zážihom PC+2 vrátil. Napriek tomu, že ostatné tímy pôvodne počítali s kontrolou nastavenia plošiny počas letu v mesačnom tieni, Kranzov GUIDO Bill Fenner po porade s Kranzom dospel k názoru, že to nebude potrebné. A tak Brand oznámil Lovellovi:
„Hej Aquarius, tu Houston. Sme spokojní s vašim nastavením plošiny a nechceme už míňať žiadne palivo pre trysky, takže zostaňte v polohe pre zážih.“
Lovell Houstonu potvrdil príjem, aj keď sa pred kolegami čudoval, že po toľkej snahe vidieť hviezdy tam teraz sú a nikoho to skutočne nezaujíma.

Nasledovala ale oveľa dôležitejšia práca, nastavenie počítača pre zážih PC+2. K tomu bolo potrebné jednak odvysielať lodi relatívne veľké množstvo pokynov a potom aj prostredníctvom rádia nahrať do počítača časť programu pre zážih.

Inžinierka Margaret Hamilton s časťou strojového kódu pre navigačný počítač Apolla. Hamilton bola jednou z mála žien vo vedúcich pozíciách počas programu Apollo, viedla na MIT tím, ktorý vytvoril navigačné a ďalšie programy pre lunárne lety.

Oblet Mesiaca bol tento krát iný, než kedykoľvek predtým aj potom počas programu Apollo. Doteraz každá loď Apollo, ktorá sa dostala až sem, nad odvrátenou stranou Mesiaca zapálila veľký motor SPS na servisnom module a spomalila tak, aby sa loď stala obežnicou Mesiaca na relatívne nízkej dráhe vo výške približne 110 kilometrov od povrchu. Apollo 13 malo najnižšiu výšku preletu 254 kilometrov, teda neporovnateľne vyššie. Navyše, žiadne brzdenie sa nekonalo, takže celková doba bez kontaktu so Zemou bola len 25 minút namiesto obvyklých 45.

V čase T+77h06m sa ozval Vance Brand: „OK Jim, máme niečo vyše dvoch minút do straty signálu a u nás vyzerá všetko v poriadku.“
Lovell odpovedal: „Rozumiem. Beriem to tak, že nemáme aktivovať žiadne iné systémy, alebo robiť akékoľvek ďalšie prípravy, než znovu získame spojenie.“
„Roger, to je správne,“ odpovedal Brand.
Posledné, čo bolo pred stratou signálu počuť z lode, bol Jim Lovell, hovoriaci niekomu niečo o jedle a vode.

Aquarius sa ponoril do úplnej tmy. A keďže bol Mesiac dávno po prvej štvrti, väčšina jeho odvrátenej strany bola v tme. Astronauti v nej sedeli počas celých 20 minút straty signálu. Len posledných 5 minút sa postupne pod nimi objavil mesačný terén. Swigert a Haise sa vrhli s fotoaparátmi k okienkam. Lovell, ktorý tu už bol, ponechal kolegom miesto pri okienkach a stiahol sa na Swigertove obvyklé miesto na kryte motora APS v zadnej časti kabíny.

Mare Moscoviense na odvrátenej strane Mesiaca z paluby Apolla 13
Kráter Ciolkovskij na odvrátenej strane Mesiaca z paluby Apolla 13

V stanovený čas Lovell klikol spínačom mikrofónu a zavolal na Zem. V rovnakom čase sa mesačný obzor, doteraz skoro plochý, začal v okienkach Aquaria očividne zaobľovať. Viditeľne stúpali od Mesiaca preč. „Už určite nie sme na 245 kilometroch,“ povedal Lovell kolegom, a súčasne aj Zemi.

Prakticky hneď pokračovali prípravy na zážih a Lovell, ktorý chcel dopriať kolegom čo najviac času pri pozorovaní Mesiaca, okolo nich krúžil a zapínal rôzne systémy. Vrážajúc raz do Swigerta, raz do Haisea, vždy zamrmlal ospravedlnenie, až kým mu nedošla trpezlivosť. Vrátil sa späť na kryt motoru a hlasom, úmyselne príliš hlasným pre malú kabínu Aquaria zvolal:

„Páni! Aké sú vaše úmysly?“
Prekvapený Swigert sa opýtal: „úmysly?“
„Áno,“ odpovedal Lovell, „máme pred sebou zážih v PC+2. Hodláte sa na ňom zúčastniť?“
„Jim,“ bránil sa chabo Haise, „toto je naša posledná šanca, získať tieto fotky. Dostali sme sa až sem, nemyslíš, že od nás očakávajú, že prinesieme späť aspoň nejaké fotky?“
„Ak sa nedostaneme domov, nikto ich nikdy nevyvolá“ sucho odvetil Lovell. Haise a Swigert odložili fotoaparáty a Haise sa pridal k Lovellovi pri príprave zážihu. Swigert, ktorý nemal ako pomáhať, sa opäť usadil na kryte motora APS a pozoroval svojich kolegov pri práci.

Mel Richmond, druhý v poradí velenia NASA pre záchranné operácie na vrtuľníkovej výsadkovej lodi Iwo Jima americkej námornej pechoty, bol už dva týždne v južnom Pacifiku. V čase, kedy sa Houston a astronauti pripravovali na zážih PC+2 mal Richmond úplne iné starosti, ktoré ale od toho zážihu v mnohom záviseli. Zážih mal totiž definitívne určiť, kde bude Apollo 13 pristávať a teda aj ktorá z lodí flotily, ktorej bola Iwo Jima členom, bude nakoniec mať tú česť privítať posádku na palube.

USS Iwo Jima počas vojny v Zálive.

Paradoxne, na rozdiel od väčšiny ľudí, ktorých to zaujímalo, alebo sa ich to priamo týkalo, Mel Richmond nemal možnosť sledovať priebeh kľúčového zážihu cez rádio. Loď síce vedela prijímať komunikáciu medzi Houstonom a Apollom cez jeden zo satelitov, ale len v kabíne, kam sa vošiel jeden radista a vysielanie sa nedalo šíriť do iných priestorov lode.  Vo väčšej spojovacej kabíne na druhom konci lode sa realizovalo spojenie s Houstonom. Takže nasledujúcu komunikáciu počul na Iwo Jime len spojár, ktorý monitoroval satelitný príjem:

V čase T+79h26m43s sa ozval Haise: „Jedna minúta.“
V následnom tichu sa udial obvyklý reťazec udalostí. Na displeji zablikali číslice 99 a Lovell stlačil tlačidlo „Proceed“, ktorým potvrdil počítaču, že chce pokračovať vo vykonaní zadaného programu. Pár sekúnd pred zážihom trysky RCS usadili palivo v nádržiach.

DSKY v čase zážihu. Prvý riadok ukazuje čas do zážihu, druhý zostávajúce zrýchlenie, ktoré sa má dosiahnuť a posledný aktuálnu hodnotu zrýchlenia zistenú IMU. Hodnoty zrýchlenia sú v stopách za sekundu.

“Horíme na 40 percent,” ozval sa Lovell
“Houston rozumie”

Po pätnástich sekundách sa Lovell ozval znovu, “sto percent.”
“Roger.” Vo vysielaní sa ozýval šum. “Aquarius, Houston. Vyzerá to dobre.”
“Roger,” bolo počuť praskavú Lovellvu odpoveď.
“Aquarius, stále vyzeráte dobre v dvoch minútach.”
“Roger,” Lovell odpovedal. Ticho a šum.
“Aquarius, ste na troch minútach.”
“Roger.”
“Aquarius, ešte desať sekúnd.”
“Roger,” odpovedal Lovell.
Brand odpočítaval, “—sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jedna”
“Vypnuté!” zavolal Lovell.
“Rozumieme, vypnuté. Dobrý zážih Aquarius.”

Spojár, ktorý komunikáciu počul, vedel zatiaľ ako jediný na celej lodi, že Apollo 13 budú z mora loviť práve oni. Mel Richmond dostal túto správu len o chvíľku neskôr, oficiálnym spojením s Houstonom: „Iwo Jima, Houston, v čase T plus 79 hodín, 32 minút. Zážih pericynthion-plus-dva skončený. Predpokladané pristátie 600 míľ juhovýchodne od Americkej Samoy v čase T plus 142 hodín a 54 minút.“ Mel Richmond vedel definitívne, že ho v piatok okolo obeda čaká veľa práce.

Houston kontroloval parametre zážihu. Ukázalo sa, že aj tento krát bol zážih veľmi presný, odchýlka od ideálneho stavu bola len v centimetroch za sekundu. V kontrolnej miestnosti bolo aj teraz na chvíľu živo, kontrolóri si dovolili chvíľkový prejav radosti, než sa vrátili späť k svojej práci.

Hneď po zážihu sa pri Kranzovom pulte riešilo, čo by mali astronauti robiť ako prvé po zážihu. A názory rozhodne neboli jednotné. Pri Kranzovi sa zišli Deke Slayton, Maxime Faget a Chris Kraft, teda ťažké váhy a každý mal svoju prioritu úplne jasnú. Slayton chcel astronautov po dlhom dni poslať spať. Faget zas trval na tom, že treba obnoviť PTC (passive thermal control – rotáciu lode, zabezpečujúcu rovnomerné ohrievanie a chladenie častí lode natáčaním k Slnku). A Kraft chcel od Kranza vedieť, ako ďaleko je plán na vypnutie Aquaria, ktorým sa malo začať významne šetriť elektrickou energiou, trvajúc na tom, že toto je najdôležitejšie. Diskusia bola veľmi živá, každý z diskutérov mal pádne argumenty. Slayton trval na tom, že unavení astronauti môžu pri vypínaní Aquaria urobiť možno aj fatálnu chybu. Navyše, správne začať PTC v manuálnom režime (normálne tento manéver riadil počítač) trvalo nejaký čas a vyžadovalo si veľké sústredenie od Lovella. Faget zas trval na tom, že sa loď už príliš dlho pražila na Slnku len z jednej strany, zatiaľ čo druhá polovica mrzla v tme a vesmírnom mraze. Podľa neho hrozilo, že nielen zariadenia v Aquariu, ale hlavne v ľadovo studenej Odysei môže mráz alebo prehriatie neopraviteľne poškodiť. Kraft obom vysvetľoval, že ak sa čo najskôr nezačne šetriť energiou, bude úplne zbytočný tak oddych posádky, ako aj rotácia lode kvôli prehrievaniu. Kranz dlhé minúty debatu, ba priam hádku pri svojom pulte počúval a potom povedal:
„Ďakujem Vám páni za vaše podnety. Najbližšou úlohou tejto posádky bude začať s PTC. Potom vypne svoju loď a nakoniec dôjde aj na odpočinok a nejaký ten spánok. Unavená posádka môže únavu prekonať, ale ak túto loď poškodíme ešte o trochu viac, nebudeme to mať ako napraviť.“

Slayton a Faget bez akýchkoľvek ďalších pokusov presvedčiť Kranza odišli od jeho pultu. Pravidlo, ustanovené v počiatkoch misií Mercury samotným Kraftom hovorilo jasne. Letový riaditeľ bol absolútnym pánom letu. On a jedine on mal právo rozhodnúť a musel za svoje rozhodnutie niesť aj plnú zodpovednosť. A tak aj Kraft, inak Kranzov šéf, sa po krátkom zaváhaní otočil, a bez slova odkráčal k svojmu pultu o rad vyššie.

Deke Slayton, člen originálnej sedmičky Mercury a v čase Apolla šéfkozmonaut.

Fred Haise mal službu. Po prelete okolo Mesiaca a zážihu PC+2, ktorý spečatil miesto a čas pristátia Apolla 13 sa Lovell a Swigert pokúsili ísť spať. Haiseovi to nevadilo, bol rád sám vo svojom lunárnom module, tichým hlasom občas komunikoval so Zemou a dával pozor. Aj keď veľmi nebolo na čo dávať pozor. Podľa energetickej „diéty“, ktorú Aquariu predpísali Peters a Kranz, fungovala v LM len vysielačka, systém čistenia atmosféry lode s pripojeným „udělátkom“ Eda Smylieho a glykolové čerpadlo na chladenie zvyšných dvoch systémov. Ale Haise bol v službe a tak dával pozor.

Zrazu spod svojich nôh začul tupý úder. Toto nevyzeralo dobre. Ešte menej sa mu ale páčilo, keď v okienku zbadal oblak žiarivo bielych vločiek, nie nepodobný tomu, ktorý videli z okienka veliteľského modulu pred pár dňami. To vyzeralo ešte horšie.

Fred Haise v lunárnom module

Haise sa spojil so Zemou a pýtal sa, či na monitoroch vidia nejakú zmenu. CAPCOM Vance Brand ho ubezpečil, že nikto nič abnormálneho nevidí. Až po chvíli si TELMU Bob Heselmeyer všimol, že jedna zo štyroch batérií LM, konkrétne číslo dva, stráca výkon. Čo presne sa stalo a ako sa vysporiadať s potenciálnou stratou štvrtiny zdrojov energie Aquaria bola otázka, ktorú musel zodpovedať niekto iný.

Konkrétne tým niekým iným bol Don Arabian, inak prezývaný aj Šialený Don. Arabian bol šéfom oddelenia, ktoré sa nazývalo Miestnosť vyhodnocovania misie (v origináli Mission evaluation room, MER). V tejto miestnosti boli presne tie isté monitory a panely ako v MOCR, ale na rozdiel od MOCR, tu sa analyzovali stavy a deje, na ktoré v MOCR nebol čas, pretože bolo treba riadiť aktuálny let. Pre Arabiana a jeho ľudí všetko v lodi predstavovalo určitý systém. A tak aj batéria, v Arabianovom videní, bola len jedným z mnohých, v tomto prípade energetických, systémov. Takže Arabian vedel, čo počul a videl Haise a dal sa hneď do práce. Onedlho mu zavolal Jim McDivitt, v tom čase už šéf programu Apollo. Arabian ten hovorol očakával a tak ho pozval na obed, presnejšie, rozhodol sa mu nad krabicou pizze vysvetliť, čo sa stalo s batériou číslo 2 a ako to ovplyvní ďalší priebeh letu. Odpoveďou bolo, že síce na palube opäť došlo k výbuchu, ale našťastie neovplyvní let takmer vôbec. Ako je to možné?

Batéria zostupového stupňa LM

Každá batéria LM bola tvorená zinkovo-striebornými elektródami, ponorenými v elektrolytickom roztoku. Popri vyvíjaní energie sa v batérii ako vedľajšie produkty tvorili aj vodík a kyslík. Väčšinou bolo plynov tak málo, že nepredstavovali žiadny problém. Ale niekedy sa stávalo, že batéria vyprodukovala viac kyslíka a vodíka a tieto sa zbierali v malom výbežku veka batérie. Stačilo teda, aby sa v batérii objavila iskra, vec v batériách nie neobvyklá, a hrozil výbuch, malý, ale predsa. A tak sa na Apolle 13 stalo to, čoho sa Arabian obával už od momentu, kedy štartoval prvý LM do vesmíru.

Napriek tomu nebola situácia kritická. Batéria stále pracovala, aj keď so zníženým výkonom. S tým ale návrhári LM počítali a elektrický systém Aquaria kompenzoval tento pokles zo zvyšných troch batérií, kým sa poškodená batéria nedostala do normálu. Arabian vysvetlil McDivittovi, že LM aj tak odoberá menej energie, ako sa pôvodne počítalo, takže rozdiel v pohode vykryje rezerva, ktorá sa postupne budovala. Keď sa Lovell a krátko po ňom aj Swigert vrátili do LM, Haise im spolu so Zemou objasnili celú situáciu. Rovnako, ako ich varovali, že ďalší „výbuch“ nastane takmer určite v čase približne T+105h. A to už tak úplne bez následkov nebude.

Nádrž s nadkritickým héliom v pristávacej časti LM

Pohonné látky motorov SPS aj DPS sa vytláčali z nádrží nadkritickým héliom, aby nebolo treba používať čerpadlá. Reakčné motorčeky najprv krátkym zážihom palivo a okysličovadlo „usadili“ smerom ku dnu nádrží a následne ich nadkritické hélium vytláčalo z nádrží do spaľovacej komory motora.

Čo znamená slovo „nadkritické“? Každý plyn má takzvaný kritický bod. Ten je definovaný tlakom a teplotou. Ak teplota alebo tlak plynu presiahnu túto hodnotu, plyn zmení skupenstvo. Nie je už úplne plynom, ani úplne kvapalinou. Stane sa hustou hmotou, ktorá má síce hustotu takmer ako kvapalina, ale viskozitu, teda schopnosť tiecť, ako plyn. Hélium má kritický bod pri veľmi nízkej teplote a tlaku a navyše vôbec nereaguje s pohonnými látkami, takže je ideálne pre tento typ motorov. Má to ale jeden háčik. Ak sa hélium nespotrebuje pri pohone lunárneho modulu počas pristátia na Mesiaci, tlak v nádrži, kde je uskladnené, bude postupne rásť. Zatiaľ čo pri štarte mala nádrž tlak len asi 5 atmosfér, tento postupne rástol. Keďže sa hélium nespotrebovalo, lebo Aquarius na Mesiaci nikdy nepristál, tlak rástol. Nádrž na hélium bola stavaná na vysoké tlaky a obsahovala poistku – prietržnú membránu, navrhnutú tak, aby pri prekročení nádrže nepraskla celá nádrž, ale len membrána. Tlak, pri ktorom sa tak malo stať bol až 124 atmosfér. Cez vzniknutý otvor v membráne by sa uvoľnil tlak v nádrži. Bohužiaľ už navždy, takže motor DPS by nebolo možné normálne prevádzkovať. Existovala len jedna, nikdy neoverená možnosť, že by motor zvládol krátky zážih pomocou paliva, ktoré zostalo po predošlom zážihu v potrubí.

Schéma motora DPS. Červenou je zobrazené palivo, modrou okysličovadlo. Pohonné hmoty horeli po zmiešaní bez potreby zapáliť ich. Stačilo ich zmiešať v spaľovacej komore.

Kontrolóri si to uvedomovali a spočítali čas, kedy najneskôr bolo treba urobiť korekcie dráhy s ohľadom na uhol, pod akým sa Apollo 13 priblíži k Zemi. Ten bol absolútne kritický pre bezpečné pristátie. Kranz, Aaron a mnohí ďalší mohli urobiť všetko správne a dostať Apollo 13 do vzdialenosti 120 kilometorv od Zeme. Ale ak by sa priblížilo pod nesprávnym uhlom, mohli sa stať dve veci. Ak by prilietalo pod príliš plochým uhlom, vo vysokej rýchlosti by sa doslova odrazilo od atmosféry ako kamienok od vodnej hladiny a odletelo by preč od Zeme. Ak by bol naopak uhol príliš ostrý, kabína by sa do atmosféry zanorila príliš rýchlo a teplota spolu s preťažením by spôsobili, že do oceánu by dopadli len spálené trosky veliteľského modulu. Rozsah uhlov bol 5,3 – 7,7°.

Koridor, v ktorom sa Apollo muselo priblížiť k Zemi, ak malo bezpečne pristáť.

Zážih PC+2 mal okrem urýchlenia a tým aj skrátenia doby letu zabezpečiť aj to, aby Apollo 13 zasiahlo zem pod správnym uhlom v strede rozsahu, teda približne 6,5°. V stredu ráno si ale RETRO Chuck Deiterich a FIDO Dave Reed všimli, že dráha letu sa mení a uhol dopadu sa zmenšil z plánovaných 6,5° na 6,3°. Znepokojila ich najmä rýchlosť, s akou ku zmene dochádzalo. Navyše, vôbec nedokázali určiť, čo túto zmenu kurzu spôsobovalo. Bolo zrejmé, že z lode musí niečo unikať a tým ju postrkovať nesprávnym smerom, ale ani dôkladná kontrola všetkých systémov nič neodhalila. Reedovi s Deiterichom nezostávalo nič iné, ako odporučiť ďalší zážih, ktorým by sa dráha letu skorigovala.

Na to ale bolo potrebné nadkritické hélium, ktorého tlak neustále stúpal. Kontrolóri spočítali, že kritický tlak by nádrž mala dosiahnuť okolo času T+105h. Korekciu teda museli urobiť predtým. Zhodou okolností to bol zas Fred Haise, ktorý mal službu, zatiaľ čo Lovell a Swigert sa pokúšali driemať v ľadovo studenej Odyssei, kto prevzal správu z Houstonu o potrebe ďalšieho zážihu. Dobrou správou, ktorú Haise dostal zo Zeme ako akýsi bonus bolo, že Aquarius spotrebúval len niečo medzi 11 a 12 ampérmi prúdu a tak si vytváral malú rezervu na neskôr. Špeciálne Haise za ňu bude ešte vďačný.

Teraz ale čakal posádku najprv zážih. Nešlo o nič zložité, ani veľmi náročné, zážih mal trvať len 14 sekúnd pri výkone motora 10% a mal loď urýchliť správnym smerom o 2,1 m/s. Takto ďaleko od Zeme, len približne osemdesiat tisíc kilometrov od Mesiaca to stačilo na to, aby pri Zemi mala loď správnu polohu. Jedinou komplikáciou bolo, že nastavenie plošiny, tak pozorne konvertované z Odysey, nastavené v Aquariu a pred zážihom PC+2 ešte kontrolované pomocou Slnka sa stratilo keď Lovell s Haiseom vypli lunárny modul. Nemali teda nijaký prístroj, ktorý by im povedal, ako majú loď natočiť, aby mierili správnym smerom.

Kontrolóri na to ale mysleli. Dokonca oveľa viac ako len mysleli. Mali sa pri tomto manévri o čo oprieť, keďže už počas Apolla 8 niekoho napadlo, ako by sa dala zorientovať loď, ktorá by stratila inerciálnu plošinu. Overili si, že stačí nasmerovať horizontálnu čiaru nitkového kríža zameriavača na terminátor na Zemi, teda hranicu medzi dňom a nocou a loď bude správne zorientovaná pre korekcie dráhy.

Zameriavač (3), cez ktorý Lovell pozoroval Zem pri korekcii návratového uhla.

Nebol to nikto iný, ako Jim Lovell, ktorý vtedy v pozícii pilota veliteľského modulu a navigátora riešil tieto úlohy v spolupráci s Houstonom. Takže po tom, čo mu oznámili čo treba urobiť, vedel hneď, ako loď dostať do správnej polohy. Aj kontrolóri na Zemi boli zvedaví, či si Lovell spomenie na svoju skúsenosť z roku 1968 a boli potešení, keď počuli, že mu to hneď napadlo.

Nákres orientácie lode, urobený počas prípravy na zážih.

Keďže nefungoval ani počítač, bolo práce dosť pre všetkých troch astronautov. Haise kontroloval svojim ovládačom reakčných trysiek pohyb doprava a doľava, Lovell si zobral na starosť ovládanie motora a kontrolu polohy lode v ostatných dvoch osiach. Swigert im robil merača času.

„Dve minúty na moje znamenie,“ povedal. „Teraz.“ Prešla minúta. „Jedna minúta,“ ohlásil Swigert. „Štyridsať päť sekúnd.“ „Tridsať sekúnd.“ A potom: „Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jedna.“
Lovell stlačil veľké červené tlačidlo motora. Astronauti pocítili vibráciu pod nohami a ľahký pocit tiaže.

Tlačidlo manuálneho štartu motora DPS.

„Zážih,“ povedal Lovell.
Swigert počítal sekundy: „dve sekundy, tri sekundy…“
Haise si sledoval Zem v okienku, ktorá sa začala jemne posúvať doľava. Korigoval to svojim ovládačom trysiek. „Držím bočenie,“ mrmlal si pre seba.
„Päť sekúnd, šesť sekúnd,“ pokračoval Swigert v počítaní.
„Rotácia a náklon OK,“ povedal Lovell
Swigert pokračoval: „osem, deväť sekúnd.“
„Vydržte,“ povedal Lovell.
„Držíme,“ odpovedal Haise.
„Desať, jedenásť,“ pokračoval Swigert.
„Skoro sme tam Fred,“ povedal Lovell s prstom na tlačidle motora.
„Dvanásť, trinásť.“
Zem sa zľahka otriasala v okienkach.
„Štrnásť!“ zvolal Swigert.
Lovell zatlačil silne tlačidlo vypnutia motora. V lodi zostalo ticho.
„Vypnuté!“ zvolal.
„Vypnuté!“ potvrdil Haise.

„OK chlapci“, ozval sa v slúchadlách CAPCOM Jack Lousma, „pekná práca.“
„No,“ odpovedal Lovell, „dúfajme, že to stačilo.“

Pokračovanie nabudúce.

Zdroje:
Andy Chaikin: A Man on the Moon: The Voyages of the Apollo Astronauts, Penguin Books; Reissue edition (August 28, 2007)
Gene Kranz: Failure is not an option – Mission control from Mercury to Apollo 13 and beyond, Paperback – Berkley Publishing Group (May 2001), Kindle edition – Simon & Schuster (February 21, 2001)
Jim Lovell, Jeffrey Kluger: Apollo 13 (Lost Moon), Paperback – Mariner Books; Reprint edition (February 20, 2006), Kindle edition – Simon & Schuster (February 21, 2001)
Apollo 13 flight Journal: https://history.nasa.gov/afj/ap13fj/index.html

Všetky fotky a obrázky, ak nie je uvedené inak, ©NASA

Predošlé diely o Apolle 13 tu:
1. časť: https://petrovic.blog.sme.sk/c/233053/Iba-drobne-poruchy-Apollo-13.html
2. časť: https://dennikn.sk/blog/27694/vybuch-vo-vesmire-apollo-13-pokracovanie/
3. časť: https://dennikn.sk/blog/1807430/apollo-13-prve-dve-hodiny/
4. časť: https://dennikn.sk/blog/1822306/apollo-13-cesta-domov/
5. časť: https://dennikn.sk/blog/1826409/apollo-13-kratky-dych/

Teraz najčítanejšie

Juraj Petrovič

Vyštudovaný hudobník a právnik. Projektový manažér. Poslanec miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Nové Mesto a predseda poslaneckého Klubu novomestskej zmeny.