Denník N

Ako si (ne) nájsť prácu? Part II

Prvý neúspešný pohovor som zahodila za hlavu tak rýchlo, ako som utiekla odtiaľ domov. Nebola som sklamaná, dalo sa to celkom čakať. Skôr som si povedala, že musím bojovať ďalej. A tak som pokračovala v hľadaní práce.

Ďalší pohovor bol v akejsi finančnej firme, o ktorej som nič nevedela. Posadili ma do zasadačky, v ktorej bol natrepaný jeden obrovský stôl a nedalo sa tam vôbec hýbať. Po pár minútach prišiel pán v obleku, ktorý mal na ruke hodinky, drahšie ako moja oblička. Privítal ma, a prvá otázka bola, prečo som reagovala na ich inzerát. Toto je otázka, na ktorú je jediná odpoveď: „Chcem robotu!“ Neviem čo reálne zamestnávateľ očakáva. Ľudia reagujú na inzeráty, pretože chcú prácu, a povedzme si úprimne, berieme takmer všetko. Takže som mu vysvetlila, ako mimoriadne ma oslovila ich firma, a že prácu vnímam ako veľmi zaujímavú. Potom prišla podpásovka, opýtal sa ma, čo viem o ich firme. To bola improvizácia hodná nejakej ceny, minimálne útechy. Potom sme sa konečne dostali k náplni práce, platu, pracovným podmienkam, až mi nakoniec povedal, že sa mi v pondelok ozve. A to aj v prípade, že si ma nevybrali, aby som vedela na čom som. Povedala som si, že tak to je fajn, je to férová firma. Ozvali sa mi o 2 mesiace. Ale nie preto, aby mi povedali výsledok. Zavolala mi nejaká teta, ktorá tvrdila, že ich veľmi zaujal môj životopis a chcela by ma pozvať na pohovor. Keď som jej povedala, že som tam bola pred 2 mesiacmi, na pár minút onemela, ospravedlnila sa mi, a zložila.

Všetko som brala športovo a nezastavovala som sa. Ďalšia pohovorová zastávka – banka. Toto môže byť moja šanca! Riaditeľka bola celkom milá, zavrela ma do miestnosti, ktorá bola menšia ako dámska toaleta. Malý stolík, maličké stoličky a my dve. Nič viac, ani vzduch tam nebol. Opäť padla známa otázka, a to prečo som tam. Odpoveď v podobe trápnych fráz som už mala nacvičenú. A potom spustila ona. Najskôr ma upovedomila o tom, kto vlastí ich banku, a že sú všetci zvyknutí na odmeny, takže nech si nemyslím, že to bude inak, keď tam prídem ja. Odmeny totiž získavali až po tom, ako splnili predpísaný plán. Potom mi povedala, že budem chodiť na námestie s letákmi a rozdávať ich okoloidúcim, a že mi nedá dovolenku pred Vianocami lebo si ju berie vždy ona. No a nakoniec nezabudla ešte dodať, že ak mienim byť často PN, tak to ani nemusím nastupovať. Keď tak o tom spätne uvažujem, ja som ju ani veľmi nezaujímala. Skôr jej išlo o to, aby som bola produktívna, naháňala klientov a aby boli tučné odmeny. Po polhodine som z tadiaľ odišla celá červená a vyšťavená ako po ťažko odohratom zápase. Toto bolo prvýkrát, kedy som sa neozvala ja.

Nasledovali ďalšie a ďalšie pohovory. Na každom sa ma pýtali, prečo som tam a čo od nich očakávam. Bola som aj na pohovoroch na pozíciu recepčnej v rôznych firmách. Do jednej ma nevzali pretože neviem po nemecky. Povedal som im, že viem po anglicky, rusky a ukrajinsky. Nevadí, nemčina tam jednoducho chýba. Na ďalšom pohovore som musela vyplňovať trojstranový dotazník! Otázky boli typu: „Aký som typ človeka, aké sú moje pozitívne vlastnosti, aké sú moje negatívne vlastnosti, kde by som chcela pracovať, kde by som nechcela pracovať…“ A to bol pohovor na recepčnú!

Raz mi zavolal jeden pán z úradu pre verejné obstarávanie. Po tom kvante pohovorov som už bola celkom znechutená, začala som sa, samozrejme, ľutovať a prestávala som si veriť. Povedal mi, že by ma chcel pozvať na pohovor, a či viem, čo je verejné obstarávanie. Povedala som mu pravdu, že neviem. Nechcela som ísť zase zbytočne na pohovor. Neodradilo ho to,  dohodli sme sa, a ja som tam prišla. V tom období bolo chladno a ja som nosila čiapku od Zomri – S chladom v hlave, v edícii Game of Thrones. Pred vstupom do budovy som si ju dala dole, aby som pôsobila aspoň trochu seriózne. Keď som vstúpila do jeho kancelárie, oľutovala som, že som si tú čiapku nenechala. Všade mal nejaké suveníry z tohto seriálu. A nie len nejaký pohárik alebo lyžičku. On mal meč Jona Snowa na stene! Snažila som sa tú čiapku položiť na stôl, tak aby si ju aspoň všimol. Pohovor dopadol fajn, mala som z toho dobrý pocit. Náplň práce sa mi páčila aj plat a hlavne kancelária. Po dvoch týždňoch mi napísal mail, že mu to je ľúto, ale bude ďalej hľadať iných uchádzačov.

Už som si naozaj začala myslieť, že so mnou niečo nie je v poriadku. Moji spolužiaci si našli prácu do 3 mesiacov, tak prečo je to pre mňa taký problém? Čo robím zle? Pripadala som si už ako cvičená opica, ktorá by mala ovládať všetko, najlepšie na najvyššej úrovni za minimálny plat. Na jednom pohovore mi dali riešiť slovné úlohy. Mala som pred komisiou vypočítať výšku úrokov za určité obdobie. Vypočítala som to správne, aj keď som na gympli skoro prepadla z matiky. Bola som na seba veľmi hrdá. A výsledok? Ani tam na nezobrali.

Bola som aj v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra. Išlo o prácu s jazykovým korpusom. V inzeráte uvádzali, že hľadajú začiatočníkov, ale aj pokročilých v práci s korpusmi. Na pohovore sme boli traja. Opäť pred komisiou nám dali vypracovať úlohy. Ja a jedna pani sme na to pozerali ako chleba z tašky. Zoznámila som sa tam ale s jedným milým pánom, ktorý pracuje s korpusom a povedal mi, že tie úlohy boli zložité aj pre neho. Každopádne, on jediný ich zvládol. Veľmi dobre som sa s nim porozprávala a zaželala som mu veľa šťastia.

Pohovorov som mala ešte veľmi veľa. Potom ale, ako blesk do istého stožiara, udrel korona vírus na Slovensko, a ja som sa vrátila domov. Nič neľutujem, ani seba. V živote sa dejú veci presne tak, ako majú. Zažila som veľa pekných, ale aj zlých momentov. Spoznala som veľa dobrých, ale aj zlých ľudí. Neúspech posúva každého vpred. Teda, tak sa to hovorí. A ja verím, že je to pravda. Myslím si, že keby sa mi v živote iba darilo, všetko by vychádzalo iba tak, ako ja chcem, prípadne by mi to niekto vybavil, nebola by som taká priebojná, ako som dnes. Naučila som sa nebáť nových vecí, pretože z toho som mala vždy najväčší strach. Dnes už viem, že život je najmä o zmenách. Aj keď sa nám možno zdá, že každý deň je takmer rovnaký, keď sa obzrieme o pár rokov späť, zistíme, že všetko je inak.

 

 

Teraz najčítanejšie

Zdenka Pihíková

Milovníčka Ruska (nie ako Blaha a Danko), Ameriky a Japonska. Rada cestujem, pečiem sladké dobroty, vyrábam rôzne kreatívne výrobky, milujem zvieratká, najmä svojho psíka. Rada chodím do prírody, sledujem seriály a šport. Veľa spievam ;)