Denník N

Paradajkové apky

Ilustračné foto – Luca Mascaro/Flickr (CC BY-SA 2.0)
Ilustračné foto – Luca Mascaro/Flickr (CC BY-SA 2.0)

Paradajky môžu spasiť nielen trojfarebné cestoviny, ale aj časový manažment.

Obsah článku
  1. Politicko-epidemiologický prológ
  2. Plynulý prechod od politiky k softvéru
  3. Čo s horou pracovných restov?
  4. Paradajkový systém časového manažmentu
  5. Neexistuje pracovný čas od ôsmej do piatej
  6. Ktorá paradajková apka je najlepšia?

Ešte vo februári som sa vo svojom blogu (napríklad tu v jednom perexe) o vtedy ešte „len“ epidémii, nie pandémii vyjadroval položartom. Ani vo sne by mi nenapadlo, že situácia v Európe raz dospeje až tak ďaleko, že nielen už nebude možné pochodovať do prvej rakúskej dediny na nákupy, ale vinou nerozumne prehnaných opatrení zo strany slovenskej vlády mi bude (teda aspoň oficiálne) znemožnené prirodzené pochodovanie (teda bez zahalenia) dokonca aj tu na Slovensku a v (bohatej) bratislavskej prírode.

Veľmi ma potešilo, že niekoľko hodín po mojom predošlom blogočlánku o sebazahaľovaní aj v situáciách, keď je zahaľovanie nepotrebné, ba môže byť zdraviu škodlivé, vyšiel skvelý komentár od MUDr. Kaščáka, ktorý v ňom hovorí to isté, čo môj blogočlánok, do takej miery, že miestami sa číta takmer ako zostručnenie či zhrnutie môjho textu. Zotnite mu hlavu, nech nevytŕča zo zarúškovaného davu… Ďalšie relevantné odkazy k téme, ktoré sa vynorili v priebehu tohto týždňa, som pod svoj predošlý blogočlánok pripojil ako facebookové komentáre.

1. Politicko-epidemiologický prológ

Žiaľ, slovenská vláda, ktorá by ako prvá mala zachovávať pokoj, nepodliehať panike a paranoji, aby svojím rozvážnym prístupom dávala príklad občanom, vysiela republike zmätené a rozporuplné odkazy a signály.

Ako sa hovorí, „ryba smrdí od hlavy“ – a máme takého premiéra, akého sme si zvolili. Klobúk dolu pred jeho dlhoročným zanieteným bojom proti korupcii, ale vo funkcii premiéra treba mať hlavne chladnú hlavu (ja viem, ľahko sa mi o tom mudruje od počítačovej klávesnice…) a vážiť každé jedno slovo.

Igor Matovič je známy skôr opakom týchto vlastností: je schopný o siedmej večer povedať jednu vec, a len o niekoľko hodín neskôr, o desiatej večer povie zase vec opačnú.

Premiérovo blúznenie o „blackoutoch“ z priebehu tohto týždňa vzbudzovalo obavy z toho, ako nám takáto chaoticky komunikujúca nová vláda má ďalšie 4 roky spravovať krajinu – a obavu z toho, či si Richard Sulík hlasovanie o nevyjadrení dôvery vlastnej vláde nezopakuje po deviatich rokoch v rekordne rýchlom čase. Ak by premiér pokračoval vo vyjadrovaní v tomto štýle aj v ďalších týždňoch, bol by naozaj zrelý na odvolanie z funkcie.

Posledné, čo Slovensko v dnešnej hektickej a kritickej situácii potrebuje, je nový Mečiar, Fico, Trump či Orbán – nestabilnú či autokratickú osobu na čele štátu, s obsesívno-narcistickým sklonom k mikromanažmentu. („Ja nikomu nedôverujem, pretože som ten zďaleka najmúdrejší v okruhu 10-tisíc kilometrov, a tak musím na všetky aj najdrobnejšie detaily dozerať osobne a všetky pozitívne správy verejnosti musím oznamovať len a len ja, lebo nikto ich nedokáže publiku podať tak majstrovsky ako ja.“ Jasná vec, Donald… totiž Igor.) Už sme sa asi všetci zmierili s tým, že v 21. storočí vyhráva demokratické voľby marketing, nie volebné programy, ale určité hranice odtiaľ – potiaľ by sa mohli dodržiavať.

Osobne si ešte stále aj začiatkom apríla zachovávam nádej a vieru, že nakoniec možno predsa len bude mať pravdu profesor Krčméry, ktorý sa (napríklad v polovici marca Pod lampou u Štefana Hríba) vyjadril, že s príchodom vyšších jarných/letných teplôt by sa vírus postupne mohol vytratiť prirodzenou cestou. Nenaplnili by sa tak premiérove hororové vízie o sebazahaľovaní možno až do leta 2021. Pravda, už viaceré predpovede prof. Krčméryho fatálne zlyhali (ešte koncom januára predpovedal, že koronavírus sa v Európe zrejme neuchytí), ale treba dúfať, že táto jedna sa mu podarí. Áno, koronavírus je dnes už rozšírený celosvetovo, aj v krajinách s horúcim ovzduším, ale predsa – aj podľa známej mapy z Univerzity Johnsa Hopkinsa vidno, že zatiaľ je koronavírusu v momentálne horúcich zemepisných šírkach planéty výrazne menej než v severnej hemisfére. Áno, aj vyše 5-tisíc nakazených a približne dve desiatky obetí v Austrálii sú tragédiou, ale sú to počty neporovnateľné s tým, čo sa odohráva v Taliansku, Španielsku, USA. Kiežby sa z tohto dala čerpať nádej, že „leto nás vylieči“.

2. Plynulý prechod od politiky k softvéru

Vo svojej súkromnej komunikácii často ľuďom, s ktorými si píšem, leziem na nervy tým, že zdôrazňujem, aké dôležité je každý deň „žiť podľa koláčových grafovodtienkových tabuliek“. Myslím tým (metaforicky) len toľko, že každý deň treba prežiť podľa možnosti v životnej rovnováhe.

Kdesi som začul, že Igor Matovič vraj pracuje 18 hodín denne vrátane víkendov, a takmer ani nespáva. Podobné sa hovorí o Trumpovi, ktorý sa každý deň dopuje mnohými plechovkami Coca-Coly Zero. Pri takom nezdravom životnom štýle sa však potom nemožno čudovať, že im obidvom neraz „prepína“ a vypúšťajú z úst neuvážené výroky. (Babiš u susedov bude podobný prípad.)

Zvoľnite, prosím, pán premiér a pán prezident – v záujme svojom vlastnom aj v záujme krajín, ktoré riadite. Nie, nie ste takí nenahraditeľní, ako sa to možno zdá vám dvom – aby ste si popri práci nedokázali každý deň aj riadne oddýchnuť, tak ako každý obyčajný (sic!) smrteľník. Štátne aparáty Slovenska aj USA sú ozrutné; určite sa počas hodín vášho zaslúženého odpočinku nájdu osoby a orgány, ktoré dokážu krajinu kompetentne riadiť vtedy, keď nepracujete.

3. Čo s horou pracovných restov?

A tým sa už dostávame k hlavnej téme tohto blogočlánku. Kým v časoch pred pandémiou som si vystačil so softvérmi, ktoré som používal v predošlých rokoch (na čele s koláčovými grafmi a odtienkovými tabuľkami), pandémia, ktorá naplno prepukla v marci, spôsobuje, že sa permanentne topím v nevybavených pracovných restoch.

Viem – čo by za taký problém dali tí, ktorí teraz vinou pandémie nemôžu pracovať vôbec! No pre viacerých z nás, ktorí sa aj bez pandémie živia prácou na diaľku, dnešná situácia priniesla znásobenie obvyklého objemu práce, keďže dnes už sa „virtuálne na diaľku“ robí všetko, lebo inak sa to, až na pár výnimiek, momentálne robiť nedá.

A ak ešte – ako ja – náhodou robíte čiastočne aj pre školstvo, tam je to v týchto týždňoch armagedon. Učitelia sa „za pochodu“ učia, ako môžu vyučovať deti pomocou videokonferenčných softvérov typu Google Meet či MS Teams – akoby už príprava na klasické vyučovanie nebola dostatočne namáhavá. Softvéry padajú, heslá k používateľským kontám sa zabúdajú… nekonečný kolobeh celkom nových starostí našich zrazu virtuálnych škôl.

Takže čo s tým – čo s tou nezastaviteľnou lavínou pracovných úloh (neraz úplne nového, dosiaľ nevídaného typu, a tak si ich splnenie vyžaduje o to viac času), ktoré sa na nás v týchto týždňoch sypú deň čo deň, hodina za hodinou?

S hrôzou som v posledných týždňoch zistil, že veľkú časť dňa trávim ani nie plnením úloh, ale ich spisovaním, organizáciou a predprípravou v „Dyna-lište“ (v ďalšom pre mňa kľúčovom softvéri na tvorbu flexibilných zoznamov).

Veď prvý krok k tomu, aby človek nejaké úlohy splnil, je ten, aby vôbec vedel, čo všetko treba urobiť a čomu sa má počas pracovného dňa venovať. Lenže keď už iba toto – zaevidovanie si pracovných úloh, ich zoradenie podľa priority, príprava predbežných poznámok k úlohám – zožerie veľkú časť pracovného dňa, aký to má celé zmysel? Kde nájdeme východisko?

4. Paradajkový systém časového manažmentu

O „paradajkovom systéme“ časového manažmentu, teda o technike Pomodoro, som prvý raz počul už pred veľa rokmi, no pred pandémiou som nevidel dôvod zavádzať ho u seba. Svoje pracovné úlohy a udržiavanie každodennej životnej rovnováhy som viac či menej efektívne zvládal aj pomocou dovtedajších softvérových nástrojov: Dyna-lišty, koláčových grafov, odtienkových tabuliek.

To sa zmenilo s marcovým príchodom pandémie na Slovensko. Teraz už zúfalo nestíham – každý deň. A nie je pre psychiku škodlivejší, teda seba viac poškodzujúci pocit ako ten, keď si človek každý večer líha spať s výčitkami svedomia – keď si o sebe myslí, že je neschopný babrák: keď sa každý večer obviňuje z toho, čo všetko dnes zase nestihol, hoci všelikomu v priebehu dňa posľuboval, že to stihne. Lenže ani v priebehu (každého!) dňa (víkendy počas pandémie skutočne prestali existovať nielen pre premiéra Matoviča, ale aj pre mňa a zdá sa, že i pre všetkých mojich klientov) lavína nových a nových, a čoraz urgentnejších a urgentnejších úloh neutícha. A tak čo bolo ešte o desiatej predpoludním prioritou č. 1, môže sa v ten istý deň popoludní o štvrtej stať sekundárnym a súcim na odloženie na ďalší (a ďalší… a ďalší…) deň.

5. Neexistuje pracovný čas od ôsmej do piatej

Hlavnou myšlienkou techniky Pomodoro je, že klasický pracovný čas neexistuje. Teda že „typický priebeh pracovného dňa“ je fikcia: idem do práce o ôsmej ráno, dám si nanajvýš obednú prestávku a možno zopár kratších páuz v podnikovej kuchynke, potom o piatej podvečer sa vrátim domov a už len oddychujem. Práve tieto vypäté týždne s pandémiou a (virtuálnou) prácou počas nej ukazujú, že to môže byť fikcia škodlivá pre psychické i telesné zdravie človeka.

Technika Pomodoro ide na prácu inak: predpokladá, že práca sa s oddychom pravidelne strieda v priebehu celého dňa. Klasický cyklus Pomodoro, ako ho určil jeho vynálezca, Talian Francesco Cirillo (ktorý naň koncom 80. rokov, pochopiteľne, nepoužíval apku, ale obyčajný papier s ceruzkou a s kuchynským budíkom v tvare paradajky – odtiaľ meno metódy), vyzerá takto:

  • 25 minút práce
  • 3 až 5 minút prestávka
  • 25 minút práce
  • 3 až 5 minút prestávka
  • 25 minút práce
  • 3 až 5 minút prestávka
  • 25 minút práce
  • 15 až 30 minút dlhšia prestávka
  • a zase celý cyklus od začiatku

To znamená, že „nárok na dlhšiu prestávku“ získa človek až po štyroch odpracovaných 25-minútových úsekoch. Zároveň Cirillo požaduje, že počas 25-minútového pracovného úseku sa má človek venovať nemilosrdne a výlučne tej pracovnej úlohe, ktorú si na daný úsek určil. Žiadny multitasking!

Ak práve nehorí alebo nevybuchla jadrová elektráreň, treba počas 25-minútového pracovného úseku odblokovať a tvrdo ignorovať všetky prichádzajúce vyrušenia: telefonáty, esemesky, emaily, čety – ani nehovoriac o mimoriadne rušivých notifikáciách na počítači či mobile, facebookových diskusiách či trkotaní s kolegami v kancelárii či „open space“ (alebo teraz, počas pandemického „home office“, s rodinnými príslušníkmi či spolubývajúcimi).

Pravda, to neznamená, že človek má ohroziť svoje pracovné miesto tým, že bude ignorovať prichádzajúce hovory či emaily od svojho šéfa či kolegov. Nie, treba ich len odložiť na neskôr; prípadne (ak sa telefonát nedá nezdvihnúť) vysvetliť volajúcemu, že „prepáč, teraz mám práve niečo rozrobené – zavolám ti čo najskôr naspäť“. To však už nebude počas aktuálne prebiehajúceho 25-minútového „pomodora“.

Každý z nás je iný. Hoci vynálezcovi Pomodora optimálne vyhovoval 25-minútový pracovný úsek, ja skúsim metódu Pomodoro u seba rozbehnúť trochu inak. A rozhodne nebudem používať papier s ceruzkou – sme v roku 2020 a mobilné apky dokážu paradajkový systém spravovať efektívnejšie. (Veď ja už ani nečítam papierové knihy, nepoužívam žiadne papierové zošity ani zápisníky a jediné využitie papiera u seba vidím v toaletnom papieri a v papierových vreckovkách.)

A tak hoci pán Cirillo určil pravidlá Pomodora, ja si ich pozmením (paradajkové apky sú vskutku flexibilné) a uvažujem približne o takomto cykle práce a oddychu:

  • 45 minút práce
  • 15 minút prestávka
  • 45 minút práce
  • 15 minút prestávka
  • 30 minút organizácia práce („Dyna-lišta“ atď.)
  • a zase celý cyklus od začiatku

(Verím, že 30-minútový úsek na organizáciu práce sa takisto dá považovať za formu oddychu, keďže pri ňom nejde až o také mozgové vypätie ako pri práci samotnej.)

Klasický cyklus Pomodoro od Francesca Cirilla má teda (ak rátame s 5-minútovými krátkymi prestávkami a s 30-minútovou dlhou) dĺžku 145 minút (2:25 hod), z toho práci je venovaných 100 minút (1:40 hod)oddychu 45 minút (0:45 hod). To je pomer 69 % práce k 31 % percentám oddychu.

Inými slovami – je to to isté, ako keby nám zamestnávateľ po tom, keď ráno o ôsmej prídeme do „klasickej“ roboty, dovolil v rámci 8-hodinového pracovného času takmer tretinu z neho stráviť oddychom: pri osemhodinovom pracovnom čase by to boli dve a pol hodiny (!) plateného (?!) oddychu. Ak sa nemýlim, Google už niečo podobné svojim zamestnancom povoľuje – no máloktorý zamestnávateľ je multimiliardová korporácia, ktorá by našla odvahu na takúto štruktúru pracovného času svojich zamestnancov a mala by aj zdroje ju financovať.

Môj upravený cyklus Pomodora – mohli by sme ho nazvať Ave(na)doro – bude mať dĺžku 150 minút (2:30 hod), čo je takmer rovnako ako u Cirilla. Práci bude vyhradených 120 minút (2:00 hod)vyslovenému oddychu 30 minút (polhodina). To je pomer až 80 % práce k 20 % percentám oddychu – ale ako som spomenul, 30-minútový „administratívny“ úsek sa dá považovať aj za istý (masochistický?) druh relaxu, niečo medzi prácou a odpočinkom. Napríklad keď si len organizujem a pripravujem prácu, keď ju ešte nevykonávam – k tomu si pokojne môžem pustiť trebárs hudbu či podcast, teda niečo, čo je pri práci u mňa nemysliteľné, lebo by ma to vyrušovalo. A tak si myslím, že „môj“ pomer 80:20 sa od Cirillovho 69:31 až tak zásadne nelíši.

Na používaní apiek na správu paradajkového systému je skvelé to, že sú pružné – minútové hodnoty sa kedykoľvek dajú nastaviť nahor či nadol, v apkách sa dajú vytvárať a ukladať rôzne profily na rôzne druhy práce. (Možno jeden typ práce si vyžaduje dlhšie „pomodory“, kým na iný druh práce stačia cirillovské 25-minútové?) Začnem teda s cyklom, ktorý som vyššie uviedol, ale ak sa mi neosvedčí, kedykoľvek si ho môžem upraviť na iný.

Je jasné, že pre mnohých z nás bude dodržiavanie takéhoto časového rozvrhu práce nedosiahnuteľným ideálom. Naši zamestnávatelia – a klienti – nám to skrátka neumožnia. Aj ja, hoci som na voľnej nohe, mávam v niektoré dni takých klientov, ktorým sa musím venovať v nepretržitých viachodinových úsekoch v klientom vopred určenom čase. Ale to je v poriadku. Veď máločo v živote je na 100 % ideálne, ale v každej životnej situácii sa môžeme snažiť blížiť sa k ideálu, aspoň sa vybrať smerom k ideálu, aj keď jeho dosiahnutie zostane navždy iba snom.

Prečo som si vo svojom paradajkovom modeli zvolil až 45-minútové „pomodorá“ oproti cirillovským 25-minútovým? Ktovie, či to nie je preto, že od svojich 6 rokov veku sa prakticky nepretržite hýbem v školskom prostredí: najprv ako žiak na všetkých stupňoch škôl, potom ako učiteľ, posledné dve desaťročia ako administratívny pracovník (správca serverov a tak). Neviem, ale 45-minútový pracovný úsek sa mi pre dospelého človeka zdá rozumný. Uvidím, ako sa mi osvedčí v praxi v rámci paradajkovej metódy.

Naproti tomu som už čítal články s vyjadreniami psychológov, podľa ktorých je možno najmä pre naše (mladšie) deti klasická 45-minútová vyučovacia hodina pridlhá. Možno práve deťom by sa optimálne hodili cirillovské 25-minútové „pomodorá“ s častejšími prestávkami, aby udržali svoju pozornosť? Ktovie. Nie som školský psychológ. Zreteľne si však pamätám, že ako žiak som na mnohých 45-minútových hodinách zvykol zaspávať (to však bolo možno najmä preto, lebo ma nebavil príslušný predmet, preberaná látka, prípadne ma uspával fádny prednes vyučujúceho). A z vysokej školy si pamätám, že napriek tomu, že angličtina aj nemčina, ktoré som vyštudoval, ma vždy zaujímali aj bavili vrcholne, tak 90-minútový seminár bez prestávky bol už aj na mňa priveľa a bolo takmer nemožné udržať počas neho celý čas plnú pozornosť na to, čomu sme sa mali venovať, aj keby to bolo maximálne fascinujúce.

To isté platí o dlhých prednáškach. Chris Anderson, šéf prednáškových podujatí TED, dobre vie, prečo svojich vystupujúcich nabáda, aby sa ich prezentácia zmestila do 10 či 15 minút. No tu sa mi už zdá, že pán Anderson zachádza do opačného extrému – keď občas pri pochodovaní počúvam podcasty TED Talks, často ich „preklínam“ za to, že sú také kratučké. Veď za 10 či 15 minút sa sotva dá k akejkoľvek téme vyjadriť inak ako povrchne – dá sa do nej len načrieť. Ktovie – možno má cirillovská 25-minútovka niečo do seba?

A prečo by sa môj upravený model paradajkovej metódy dal nazvať Ave(na)doro? Nuž, slovo pomodoro v taliančine znamená paradajka; etymologicky je to však zlaté jablko. Moje priezvisko v preklade z latinčiny zase znamená ovsený (avena v latinčine znamená ovos-rius je len bežná latinská koncovka). Keď mohol pán Cirillo používať paradajku či zlaté jablko, prečo by som ja nemohol začať používať zlatý ovos? Oboje znie celkom dobre, čo poviete?

6. Ktorá paradajková apka je najlepšia?

Keďže mám v tieto týždne tak málo času, nemohol som hľadaniu „najlepšej paradajkovej apky“ venovať viac ako nevyhnutné minimum času. Urobil som na internete bleskové rešerše, ktoré paradajkové apky sa vo všeobecnosti odporúčajú (lenže sú ich stovky a ťažko sa medzi nimi v obchodoch s apkami prehŕňa), a nakoniec som si vybral štyri paradajkové apky, ktoré začnem používať zrejme striedavo; budúcnosť ukáže, ktorá z nich sa mi osvedčí najviac.

Niektoré z paradajkových apiek sú veľmi pokročilé, často prepojené s plnohodnotným softvérom na správu úloh. Iné paradajkové apky, práve naopak, kladú dôraz na minimalizmus, na čo najjednoduchšie používanie – aby sa čo najviac priblížili Cirillovej ceruzke a papieru z minulého storočia, no so všetkými výhodami, ktoré prináša počítačové prostredie. Sám som zvedavý, či sa mi v mojej pracovnej praxi viac osvedčí pokročilá alebo minimalistická paradajková apka.

Okrem štyroch apiek, ktoré uvádzam nižšie, som si nainštaloval a stručne pozrel aj niektoré ďalšie (napríklad litovskú PomoDone, vietnamskú Pomodoro Smart Timer, kanadskú Brain Focus v prvej aj druhej verzii, paradajkové webstránky Pomodoro Tracker, Marinara Timer, Tomato Timers, TomatoTimer, Tomatoist!). Keďže ma nezaujali tak ako tie štyri, ktoré uvádzam nižšie, zase som si ich odinštaloval, respektíve ich nebudem používať. Možno som však v tej rýchlosti prehliadol niektoré ich dôležité výhody, a tak pripúšťam, že sa k nim v budúcnosti vrátim. Mám androidný škridlofón (mobil), a tak som prioritne hľadal androidné paradajkové apky, s tým, že ak by šlo o apku, ktorá funguje na viacerých platformách, bol by to bonus. A naozaj existuje aj veľa takýchto všestranných paradajkových apiek.

Nakoniec som skončil pri týchto štyroch paradajkových apkách (prvé dve stoja v plnej verzii symbolických 10 € a 5 €; tretia a štvrtá apka sú zadarmo):

  • čínska apka Focus To-Do – najzložitejšia zo štyroch, ktoré som si vybral. Zahŕňa nielen konfigurovateľnú paradajkovú časomieru, ale aj správu úloh. Funguje nielen v Androide, na iPhone a iPade, ale aj vo Windows a na Macu, ako aj na hodinkách od Applu.
  • rumunská androidná apka Minimalist Pomodoro Timer (Goodtime)
  • singapurská androidná apka Focusmeter Productivity and Pomodoro Timer
  • rakúska androidná apka Visual Timer – Countdown; táto už je taká jednoduchá (ale o to elegantnejšia, najmä v „tmavom mode“), že sa v nej ani nedá merať celý paradajkový cyklus, len jeho súčasti, evidentne sa však paradajkovou metódou inšpirovala. Túto apku vraj používajú aj mnohí rodičia, keď chcú malým deťom názorne priviesť na oči, koľko času majú na splnenie nejakej (školskej či domácej/osobnej/rodinnej) úlohy, a ako z času na splnenie úlohy pomaličky po sekundách ubúda. Názornejšie to – nielen z detského pohľadu – vidno na stenčujúcom sa „kruhovom koláči“ hodiniek než pri pohľade na číslice!

Ak by čitatelia tohto článku vedeli odporučiť ďalšie kvalitné paradajkové apky, o ktorých tu nebola reč, budem vďačný za zaslanie odporúčania mailom, prípadne je možné prilepiť ho pod článok ako facebookový komentár.

Keď už Čína vypustila na našu planétu hrozivú pandémiu, možno to aspoň symbolicky odčiní čínska paradajková apka? Apropo, hoci Čína je za koronavírus nepochybne prvá na vine, v istom „robinsonovskom“ zmysle sa dá povedať, že koronavírus sme zavinili my všetci ľudia, čo na našej planéte žijeme. (Tejto téme plánujem venovať svoj ďalší blogočlánok, v angličtine, ktorého koncept mám už pár týždňov rozpísaný, no zatiaľ mi chýba čas ho dokončiť.)

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.