Denník N

V čom nás zavádzajú vedecké modely šírenia vírusu

Aj keď vo všeobecnosti považujeme vedecký výskum za najspoľahlivejší podklad pre racionálne rozhodovanie, jeho výsledky môžeme vždy hodnotiť len v špecifickom kontexte. Vždy totiž dostaneme len takú odpoveď, akú si položíme otázku. Veľkým problémom vedeckého prístupu totiž je, že aby mohol skúmať konkrétny fenomén, musí ho zásadným spôsobom vytrhnúť z kontextu. Ak sa jedná o skúmanie dynamických javov v prírodnom prostredí, a špeciálne ak ide o predikciu dôsledkov určitého javu do budúcnosti, môže takto deformovaný alebo zle interpretovaný vedecký prístup viesť k fatálnym chybám vo výsledkoch.

Pozrime sa na matematické modely šírenia vírusu v populácii v rôznych časových horizontoch, s ohľadom na počty kritických a smrtiacich prípadov. Na prvý pohľad sa zdá, že rozložením epidémie do dlhšieho obdobia zachránime veľa životov a je to jasná víťazná stratégia. Je to síce za cenu obrovských ekonomických strát, ale čo na tom? Nesmieme sa predsa pozerať na peniaze, keď ide o životy.

Tento pohľad ale nemá nič spoločné s reálnym životom a bolo by krátkozraké robiť zásadné spoločenské rozhodnutia len na základe takejto krivky.

Tieto modely totiž pracujú s tým, že človek a prostredie sú konštanty a jedinou dynamickou veličinou je šírenie vírusu. To ale nie je pravda. Už teraz, po pár týždňoch karantény, v prostredí strachu o život a o budúcnosť, začína v spoločnosti významne stúpať miera stresu. A stres rozhodne nie je len psychologický fenomén.  Máme množstvo vedeckých dôkazov, že chronický stres, najmä ak je v spojení s bezmocnosťou, významne zhoršuje imunitu a zvyšuje náchylnosť nielen k horšiemu priebehu infekcií, ale aj k vzniku chronických civilizačných ochorení. A to v čase, kedy nekovidové zdravotníctvo takmer stojí, rozhodne nie je dobrá správa. Dostupnosť neakútnych lekárskych vyšetrení sa znižuje na minimum a tým stúpa pravdepodobnosť, že sa ochorenia dostanú do akútneho štádia, ale k dispozícii nebudú potrebné nemocničné kapacity.  Môžeme teda predpokladať, že s predlžujúcim sa časom epidémie bude významne narastať nielen počet ľudí, ktorí budú vďaka chronickému stresu náchylnejší k horšiemu priebehu Covid infekcie (a veľmi pravdepodobne tým významne narastie aj počet obetí), ale aj množstvo sekundárnych obetí epidémie, ktoré zomrú na iné následky chronických ochorení, akcentovaného chronického stresu a nedostupnosti zdravotného systému.

Ak by sme sa chceli skutočne zodpovedne rozhodnúť, aký scenár karantény a spoločenských rozhodnutí zvoliť, mali by sme sa pozrieť ešte ďalej do budúcnosti. Považujem za veľmi populistické tvrdenie: „Teraz sa nepozerajme, čo nás to bude stáť, teraz ide o životy.“ O životy totiž pôjde aj potom, keď si množstvo ľudí nebude môcť dovoliť „bezplatnú“ zdravotnú starostlivosť, keď skrachujú súkromné lekárske ambulancie, keď budú poisťovne zamietať nielen tú najdrahšiu onkologickú liečbu, ale aj tú stredne drahú. Keď po mnohomesačnom vírusovo-karanténnom strese narastie počet civilizačných a psychiatrických ochorení a poisťovne budú obracať každú korunu vo vrecku. Mali by sme si stále pripomínať, že už v „dobrých časoch“ pred pandémiou sme na Slovensku mali tisícky zbytočných úmrtí ročne a že toto skóre sa bude s prepadom verejných aj osobných financií výrazne zvyšovať.

Ak chceme dostať matematický model, ktorý by nám pomohol sa zodpovedne rozhodnúť, tieto všetky faktory (a mnohé ďalšie) by rozhodne mal brať do úvahy. Je totiž možné, že keď epidemickú krivku natiahneme do konca roka a skúsime predpovedať aj jej následky do ďalších rokov, počet sekundárnych obetí epidémie sa bude doťahovať na počet ľudí, ktorí podľahnú Covid infekcii. Nepodľahnime preto príliš rýchlo kúzlu týchto jasných a prehľadných obrázkov s vedeckým puncom, ktoré sú len zúženým pohľadom na vec a o našej budúcnosti toho hovoria len málo.

Schovávať sa ešte viac a ešte dlhšie zrejme nie je tá najlepšia cesta k úspechu. Je to odvracanie jednej katastrofy tým, že sa rozbehneme v ústrety inej katastrofe, ktorej rozmery v diaľke ešte nevieme odhadnúť.  Ako keby sme sa chceli zachrániť pred útočiacim tigrom tým, že skočíme z útesu, zavrieme oči a modlíme sa, aby voda dole bola dosť hlboká.

Potrebujeme viac informácií, aby sme sa mohli rozhodnúť čo najlepšie. Už teraz je ale jasné, že toto rozhodnutie bude jedno z najťažších, aké sme za posledné desaťročia robili.

Teraz najčítanejšie

Lenka Bachratá

Som vzdelaním všeobecná lekárka a dlhodobo sa venujem psychosomatike, psychofyziológii a ich súvislosti so zdravím a chorobou.