Denník N

Keby školstvo reformoval študent – časť 3.

Pohľad na problémy školstva očami bežného vysokoškoláka

Problematika školstva je v našej krajine často prepieraná vec. Úprimne si môžeme priznať, že progres v tejto oblasti je u nás veľmi pomalý a vlažný. Ak zvážime všetky vymoženosti, ktoré nám dnešný svet ponúka, dá sa otvorene povedať, že sme zaspali dobu. Nejde však len o technické zabezpečenie našich škôl – veď napokon v každej škole už dnes máme počítačové učebňe a v triedach projektory a interaktívne tabule. Ide skôr o systém vyučovania aký v súčasnosti vedieme. Ako študent vysokej školy som absolvoval v predošlých rokoch základnú aj strednú školu. A práve na strednej som si jasne začal uvedomovať chyby, ktoré sa v našom systéme výučby nachádzajú. A tie vám teraz, očami priameho aktéra, predstavím.

Závislosť na testovaní

Po tom, čo som sa v prvých dvoch blogoch zameral na konkréktne predmety – biológiu, geografiu a dejepis v 1. článku a trojicu matematika, slovenčina a angličtina v tom druhom, dnes sa pozriem na niečo z iného súdka. Niečo z čoho má fóbiu väčšina študentov – skúšanie, písomky, a testovanie ako také.

Na úvod na rovinu poviem, že v testovaní študentov sa robia podľa mňa veľké chyby. Spôsob, akým sú študenti testovaní v nich vyvoláva pocit strachu a veľký stres. Vôbec neplní zásadnú úlohu – poukázať konštruktívne na chyby, ktoré študent urobil a motivovať ho k lepším študijným výsledkom. Výsledok je presne opačný – študenti sú demotivovaní a znechutení. A úspech, za ktorý sú väčšinou považované iba stupňe 1 a 2 ( čo je podľa mňa taktiež chyba ), časom úplne zovšednie a pocit šťastia sa už akosi po čase ani nedostavuje.

V konečnom dôsledku sa dá povedať, že známky samotné vôbec nie sú podstatné, čo vidím aj na sebe samom. Vždy som sa snažil, aj sa dodnes snažím, mať čo najlepšie známky. Veľa mojich dobrých priateľov na strednej, s ktorými som dodnes v kontakte, sa neučili ani zďaleka toľko ako ja. Niektoré veci mali vyslovene takpovediac „na háku“. Samozrejme, v danom momente mali aj horší prospech. Ale viete, na zlú známku myslíte maximálne do večera daného dňa. Na druhý deň to proste hodíte za hlavu. Na koniec je dôležitá iba známka na koncoročnom vysvedčení. A tam sa to vždy nejako uhrá. To neznamená, že by študenti mali na učenie kašľať. Ale nebrať to tak, že na nejakej známke stojí celý svet.

Aj ja som podostával trojky, štvorky či päťky. Ale dostal som ich buď ako malý, takže problém som už časom odstránil, alebo keď som ich dostal na strednej, tak väčšinou z vecí, ktoré už pravdepodobne nebudem nikdy potrebovať. A dnes sa z niektorých zlých známok stali celkom fajn historky.

Nepodstatnosť známok som naplno pochopil teraz na výške. V podstate je jedno, ktoré z písmen A-E dostanete. Iste, môže vám to zahrať v štipendiu, ale to je väčšinou doména starších ročníkov. Inak ste s ktorýmkoľvek z týchto písmen za vodou a tým pre vás predmet končí. A vy idete jednoducho ďalej. Takže zrazu sa dobrou známkou stala aj trojka. A úprimne, pri niektorých ťažších predmetoch skáčete dva metre od radosti, keď to éčko dostanete.

Ak sa ešte vrátim k mojim bývalým spolužiakom, ide o to, že hoci štúdiu na strednej venovali menej času a energie ako ja, takisto zmaturovali, takisto sa dostali na výšky a dnes sme, bez ohľadu na minulosť, opäť všetci v rovnakej pozícii. A ja som dosiahol akurát to, že už v osemnástich sa mi na hlave objavili prvé šedivé vlasy, keďže som často stresoval. Pre nič.

V druhom ročníku štvorka – to vážne ?

Jedna z vecí ktorú absolútne neviem pochopiť, je striktné známkovanie na prvom stupni základnej školy. Pamätám si ako som plakával, keď som ako druhák dostal štvorku či päťku z malej násobilky. Pripomínam, že dnes môžem povedať, že som maturoval z matematiky na výborne.

Nechápem pointe známkovania takých malých detí. Ak tieto deti oznámkujete podľa tabuľkovej stupnice a náhodou to bude zlá známka, v dieťati vzbudíte akurát strach z toho, čo povie doma rodičom. Viem to z vlastnej skúsenosti. V prvých ročníkoch by sme mali nechať deti všestranne sa rozvíjať, a nie ich ubíjať známkami. Poviem to takto – nejaký chlapec môže mať problém s násobilkou, ale zároveň to može byť najlepší futbalista z ročníka. Aj Lionel Messi mal možno ako dieťa päťku z násobilky, ale úprimne, dnes mu to môže byť jedno. Preto hovorím – neriešme na prvom stupni známkovanie, snažme sa deti hodnotiť skôr slovne. Nechajme deti ukázať, v čom sú dobré, a nehádžme im na oči to, v čom zaostávajú.

Testovanie 9 a maturitné testy ? Nezmysel !

V poslednej časti sa chcem vyjadriť k dvom veciam, ktoré mám stále v živej pamäti. Testovanie 9 a externé maturitné testy považujem za totálny nezmysel a zbytočnosť. Tieto testy nemajú absolútne žiadnu výpovednú hodnotu, používajú sa len na vytvorenie štatistiky, ktorá aj tak nie je relevantná, lebo neukazuje skutočné vedomosti žiakov, skôr im ukazuje, čo všetko nevedia.

Testovanie 9 by malo zmysel vtedy, ak by slúžilo ako celonárodné jednotné príjmačky na stredné školy. Lenže takto nefunguje, lebo školy robia samozrejme vlastné príjmačky, lebo všade sa kladie dôraz na niečo iné a to chce daná škola otestovať. To je absolútne legitímne a pochopiteľné. Síce sa za Monitor získavajú body k príjmačkám, alečasto to skresluje danú situáciu. Ak by sa táto položka z bodovania vyškrtla, nič by sa nestalo, škola by mala o uchádzačoch čistejší obraz. Aj keď je tu šanca, že vďaka monitoru sa môžete príjmačkám vyhnúť, platí to iba vtedy ak dosiahnete z oboch testov súčasne minimálne 90 % ( aspoň za mňa to tak bolo ). To znamená, že môžete urobiť 2 chyby. Hoci sa nájde pár šikovných, ktorým sa to podarí, je ich pramálo. V ostatných študentoch to zbytočne vyvoláva stres, lebo chcú túto hranicu stoj čo stoj dosiahnuť. A pod vplyvom stresu zbytočne chybujú viac.

Testovanie 9 je slabý odvar oproti tomu, čo je externá časť Maturitnej skúšky. Povedzte mi, ako je do čerta možné, že žiaci po celom Slovensku, ktorý sa štyri roky učili na jednotky alebo dvojky, napíšu tieto testy na 50-60 % ? Akú hodnotiacu silu majú tieto testy ? Jednoducho nulovú. Ano, sterajú rozdiely medzi žiakmi – všetkých postavia do priemeru alebo podpriemeru. Priemerná úspešnosť takýchto testov sa každoročne pohybuje okolo 50 %. Štyri roky sa poctivo učíš, makáš, máš výsledky a potom ti nejaký test povie že máš vedomosti na 3 alebo 4. Bravo ! Fakt úchvatné ! Všetci v mojom okolí tieto testy kritizujú. Všetci – žiaci, učitelia, rodičia,… Pri ústnych maturitách každý predseda, ktorý má aspoň trochu rozumu, na tieto testy vôbec neprihliada. Voľakedy tieto testy vôbec neboli potrebné a z tých maturantov sú dnes zdraví, vzdelaní ľudia. Tak prečo zrazu potrebujeme testy? Presne preto, čo je v nadpise tejto kapitoly. Lebo sme na testovaní doslova závislí ! Stále sa potrebujeme porovnávať, merať, priemerovať, zostavovať grafy…Choré ! Keby sa všetky tie peniaze, ktoré sa nalejú do tvorby a realizácie týchto testov, použili na zlepšenie vzdelávania, dnes sme úplne niekde inde.

Na záver chcem dodať, že som rád že nové vedenie rezortu školstva vyzýva na zmenu v testovaní. Dúfam, že ju zrealizujú a systém ozdravia !

Pre tento blog je to všetko. Zatiaľ dovidenia, dúfam že Vás tento článok zaujal. V prípade postrehov zanechajte komentár.

Teraz najčítanejšie