Denník N

Je sledovanie mobilov legálne? Analýza v zmysle európskeho práva

Vláda Igora Matoviča prijala opatrenie, ktoré sleduje cieľ zabráneniu ďalším prípadom vysoko infekčnej nákazy, Covid-19 a vďaka ktorému je možné lokalizovať pohyb nakazených osôb.

Aby sme dokázali analyzovať tento problém, je nutné sa oboznámiť s Chartou základných práv EÚ. Naša problematika sa týka hlavne článku 8, ktorý pojednáva o ochrane súkromia. Citujem odsek 1: „Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú“, z európskej judikatúry sú známe prípady sledovania alebo zberu dát občanov, čo môže prísť do rozporu s článkom 8. Kedy a ako môže štát zasiahnuť do tohto práva a spracovať údaje, je uvedené v odseku 2.

Prípad Centrum för rättvisa v. Švédsko patrí medzi rozhodnutia ESĽP, kde sa ukázalo, že aj masové „bulk“ sledovanie alebo zber súkromných dát môže byť legálny, pokiaľ existuje garancia, že dáta nebudú zneužité a existujú inštitúcie, ktoré na to majú dohliadať. To znamená, že na to aby sa mohol prijať takýto zásah do súkromia, musia štáty prijať také opatrenia, aby nedošlo k úniku dát napríklad o zdraví alebo komunikácií súkromnej povahy (Z v. Fínsko, § 95; Mockutė v. Litva, §§ 93-94). Štát na ochranu národnej bezpečnosti musí adekvátne a efektívne garantovať nezneužitie týchto údajov a zabránenie zneužitiu (ibid., § 106).

Môže štát zbierať dáta súkromnej povahy?

Odpoveď na túto otázku leží v dvoch právnych predpisoch. V Charte základných práv EÚ a konkrétne v článku 8 ods. 2 je uvedená výnimka, kedy môže štát a za akých podmienok spracovať osobné dáta. Citujem „Tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom“. Ustálená judikatúra definuje spracovanie dát na oprávnenom základe (definovanom v odseku 2) ako záujem národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti alebo hospodárskeho blaha krajiny, na prevenciu neprajných situácií alebo zločinov, na ochranu zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
V tomto prípade je nutné, aby štát jasne uviedol a demonštroval, na akom základe spracováva osobné údaje (Mozer v. Moldavsko a Rusko [GC], § 194). Takýto zásah musí byť podložený relevantnými a dostatočnými dôvodmi a musí byť primeraný legitímnemu cieľu alebo sledovaným cieľom (Segerstedt Wiberg a iní proti Švédsku, § 88).

Úrad verejného zdravotníctva nebude získavať súkromné dáta, nebude zaznamenávať internetovú ani telefonickú komunikáciu. V zmysle judikatúry, právomoci tajného dohľadu nad občanmi sú prípustné iba do tej miery, do akej je to nevyhnutne potrebné na ochranu demokratických inštitúcií (rozsudok Klass a i. Proti Nemecku, § 42; Szabó a Vissy proti Maďarsku, §§ 72 až 73).

Druhý právny predpis je nariadenie EÚ 2002/58, ktoré umožňuje dať členským štátom právomoci na potlačenie práva súkromia z dôvodov národnej bezpečnosti. Nariadenie uvádza, že členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností ustanovených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 nariadenia (ES), ak takéto obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (tj štátnej bezpečnosti), obrany, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia.

V stanovisku generálneho advokáta v prípade zberu dát Britskými tajnými službami sa uvádza, že členské štáty nemôžu použiť vnútroštátne bezpečnostné výnimky na to, aby unikli zo záruk európskeho práva, keď ukladajú telefónnym a internetovým spoločnostiam zákonné povinnosti uchovávať údaje svojich zákazníkov. Prístup ku komunikačným údajom musí podliehať predchádzajúcemu preskúmaniu nezávislému správnemu orgánu, ktorý sa zaviazal chrániť národnú bezpečnosť a chrániť základné práva občanov a žiadosti o údaje sa musia podávať osobitne. Uchovávanie údajov telefónnymi spoločnosťami a poskytovateľmi internetových služieb by sa malo obmedziť na konkrétne kategórie údajov, ktoré sú nevyhnutné na prevenciu a kontrolu trestných činov a ochranu národnej bezpečnosti, a každá kategória údajov by sa mala uchovávať na vymedzený čas.

Kedy by to bolo v rozpore s právom EÚ?

Ak by štát dal spoločnostiam, ktoré poskytujú internet alebo služby týkajúce sa telefónnych sieti (telekomunikačné spoločnosti), všeobecnú a nerozlišovaciu povinnosť natrvalo a nepretržite uchovávať údaje o používaní telefónov a internetu používateľmi a o umiestnení ich užívateľov, bolo by to v rozpore s Chartou základných práv EÚ.
Z toho všetkého vyplýva, že sa aplikuje test proporcionality, čiže sa zmeria vhodnosť a oprávnenosť a účelovosť tohto opatrenia vzhľadom na konkrétne situácie, v tomto prípade koronavírus. Podľa môjho laického názoru toto opatrenie je vhodné. Avšak musíme definovať základnú otázku. A tou je, či môže toto opatrenie zabrániť šereniu vírusu.

Nemci majú iný názor.

V Nemecku bol návrh na podobné opatrenie ako na Slovensku. Parlament a kabinet však návrh odmietli a Bundestag ho považoval za smiešny. Prezident Robert Koch Inštitútu sa vyjadril, že dáta o pohybe konkrétnych ľudí v žiadnom ohľade nezmiernia šírenie nákazy. Prezident nemeckého ústavného súdu vyjadril pobúrenie. Podľa neho by to porušovalo Ewigkeitsklausel (materiálne jadro ústavy) lebo priradenie identity nakazenej osoby (jeho meno a priezvisko) k polohe, je podľa jeho názoru neprípustné. Vedel by si však predstaviť anonymizovane zbieranie dát o použitých telefónoch a ich pohybe. Hranica s právnym štátom by bola tam, kde by sa začala možnosť sledovania presného pohybu (aj neidentifikovaného bodu) lebo podľa miesta bydliska (kde je bod najčastejšie) sa dá identita vystopovať. Prípustná je podľa neho platforma, ktorej sa bude interne vyhodnocovať intenzita pohybu v % v jednej konkrétnej obci a tak poskytne RIK informáciu o stupni nebezpečia šírenia nákazy a disciplíne obmedzovanie kontaktov v danej obci. Kde je teda otázka? Otázka je v tom, či toto opatrenie môže zabrániť šíreniu nákazy, je nepochybné, že nemeckí ústavní právnici majú na zber súkromných dát iné prísnejšie názory než väčšina sveta a vnímajú túto tému veľmi citlivo. Preto ich prísny názor (proti monitorovaniu) je pochopiteľný. Ďalším problémom je počet nakazených v Nemecku, v ich prípade by bolo sledovanie mobilných telefónov neefektívne. Na Slovensku avšak máme cez 400 prípadov, preto je efektívnosť na mieste a hlavne aj z dôvodu, že cieľom nie je len sledovať a lokalizovať nakazených a potencionálne nakazených, ale aj sledovať dodržiavanie karantény, ktorá bola viackrát porušená.

Prečo nemôžu zverejniť mená nakazených?

Odpoveď na túto otázku môžeme nájsť analogicky v prípade HIV. Právo na súkromie sa uplatňuje najmä v súvislosti s ochranou dôvernosti informácií týkajúcich sa pacientov vírusu HIV, pretože zverejnenie takýchto informácií môže mať ničivé následky na súkromný a rodinný život jednotlivca a na jeho sociálnu a profesionálnu situáciu, vrátane vystaveniu stigme a možnému vylúčeniu (Z proti Fínsku, § 96; CC proti. Španielsku, § 33; Y proti Turecku (dec.), § 68). Analogicky to vieme uplatniť na pacientov Covid-19. Avšak aj táto ochrana súkromia má hranice. Záujem o ochranu týchto informácií bude sa vážiť pri určovaní, či bol zásah primeraný sledovanému legitímnemu cieľu. Takýto zásah nemôže byť zlučiteľný s článkom 8, pokiaľ to nie je odôvodnené naliehavou požiadavkou všeobecného záujmu (Z proti Fínsku, § 96; Y proti Turecku (dec.), § 78), v záujme samotného žiadateľa alebo v záujme bezpečnosti nemocničného personálu.

 

Záver:
Opatrenie považujem za primerané, ktoré sleduje verejný záujem a tým je ochrana verejného zdravia. Opatrenie je obmedzené na obsah dát, ktorý sa zbiera úradmi, čo je len lokácia nakazených a ich identifikácia a rovnako je opatrenie aj časovo obmedzené, čím sa vyhlo rozpornosti s právom EÚ.

Poznámka: autor je študentom právnickej fakulty

Teraz najčítanejšie

Marián Ruňanin

Svet nebude zničený tými, ktorí sú zlí. Svet bude zničený tými, ktorí sa na to pozerajú a neurobia vôbec nič. (Albert Einstein) Autor je študentom práva, venuje sa politike a právu, sústreďuje sa na situáciu v Číne a Ázii.