Denník N

Zamotali sme sa v projektoch

foto: Dennik N
foto: Dennik N

K blížiacemu sa Medzinárodnému dňu Rómov sme sa rozhodli postupne uverejniť niekoľko skvelých textov od zaujímavých autorov a autoriek, ktorí sa rómskej téme na Slovensku dlhodobo venujú. Texty, ktoré vám postupne sprístupníme sú pôvodne napísané pre knihu Rómovia, 30 rokov po revolúcii, ktorá vychádza začiatkom mája, 2020. Veríme, že eseje a úvahy, ktoré rôznym spôsobom reflektujú ponovembrový život Rómov v našej spoločnosti, budú pre vás zaujímavým čítaním a tiež predmetom inšpirujúcich diskusií v týchto neľahkých časoch. Začíname textom od šéfredaktora Romano Nevo Ľiľ – ROMANA ČONKU.

Po zmene režimu som bol žiakom základnej školy. Otec robotník, mama v domácnosti vychovávala 4 deti. Možno to bola výhoda, no nebývali sme na rómskej ulici, v rómskej štvrti, ale v klasickom paneláku na najväčšom sídlisku v Prešove. Nerómski susedia, nerómske prostredie bolo pre mňa prirodzené. Majoritní kamaráti, základná aj stredná škola medzi Nerómami. Rómsky život som spoznával len v kruhu širšej rodiny.

Svoje rómstvo som si uvedomoval, ale v tej dobe som to neriešil. Základná škola bola v pohode, život na strednej bol už iný. Stredoškolské štúdium som absolvoval v čase, kedy sa na Slovensku rozmáhalo hnutie skinheads. Deväťdesiate roky boli v tomto kruté a prejsť sa po ulici so strachom z napadnutia bolo dennou realitou. Aj keď to vyznie zvláštne, aj na toto sa dalo po čase zvyknúť a bral som to ako súčasť života – chodiť po ulici so strachom.

Spomínam si, že to bolo cez Vianoce, mal som 15 a spolu s bratom sme sa mestskou dopravou vracali domov. Bolo Štefana a na diskotéku sme nešli. Keď sme vystúpili na zastávke, dvere trolejbusu sa zatvorili a pred nami bola skupina asi 20 rovesníkov v bomberových bundách s vyholenými hlavami. Zbadali nás a  medzi sebou sa usmievali. S bratom sme to mali z autobusovej zastávky k paneláku asi 150 metrov. Tušili sme, že sa niečo udeje, a tak sme pridali do kroku. Vnímali sme, že idú za nami, tak sme sa rozbehli. Chytili nás vo vchode paneláku, kde sme bývali a kanadami a slzákom si na mne vyliali svoju nenávisť. Ešte v ten večer sme šli napadnutie ohlásiť na obvodné oddelenie polície, ktoré bolo od nášho paneláku asi 300 metrov.


Ak sa chcete dozvedieť viac o téme vzdelávania rómskych žiakov a o reflexii postavenia Rómov na Slovensku, knihu si môže objednať tu: https://www.artforum.sk/katalog/113095/romovia-v-zajati-politiky

Policajt hlásenie prijal, lekár potvrdil regres s niekoľkotýždňovým liečením. Narazené rebrá, slabý otras mozgu, doškriabané stehno od oceľových špičiek. Ráno sme už vedeli, kto každý v tej partii našich rovesníkov bol. Syn vojenského funkcionára, syn právnika. Syn rodinnej známej, ktorý k nám často chodil jesť, keď bol ešte dieťa. Vedeli sme o nich, oni vedeli o nás. Vedeli, že urobili chybu. Viackrát nás potom zastavili pred panelákom, aby sme oznámenie stiahli, že sa zmýlili a nás napadnúť nechceli. Podanie sme nestiahli. Zasiahli preto ináč.

Po pár dňoch nám doma zazvonil zvonček. Pred dverami stál policajt a ráznym hlasom sa opýtal, či už máme ukončenú maródku. Lebo ak ju neukončíme, nemôže sa začať vyšetrovanie. Nemal nám vtedy kto poradiť, že to robiť nemáme a že je to proste blbosť. Maródku sme teda ukončili na šiesty deň, aby sa vyšetrovanie mohlo začať. Keďže to boli prevažne deti zo „slušných“ rodín s dobrým postavením, docielili s pomocou policajtov to, že ich útok nebol chápaný ako trestný čin, nakoľko sme maródku ukončili, ale len ako priestupok. Celé sa to tiahlo ešte nejaké mesiace, potom sme dostali len vyrozumenie, že za priestupok dostali pokutu po 100 korún. Prípad uzavretý. Od tej doby sme ale na sídlisku nemali vážnejší konflikt. Hlavne v časti, kde oni poznali nás a my ich. V ostatných častiach mesta to bolo iné. Bol strach a obavy.

Život na strednej škole

Život na strednej škole mi moje rómstvo sem-tam spočítal. Veľa Rómov na strednej škole neštudovalo. Učitelia neboli zvyknutí mať v triede Róma. Študoval som na technickej priemyslovke v novom odbore podnikanie v doprave. Väčšina profesorov bola fajn a neriešila to, že som Róm. Pár expertov sa tam ale našlo. Vždy som sedel v prednej lavici. Mali sme predmet – mechaniku. Prvá hodina, učiteľ vstúpil do triedy, predstavil sa a prezrel si triedu. Stretli sa nám pohľady a jeho prvé slová smerom ku mne boli také, že som si mal z lavice vziať veci a ísť do tej poslednej. „Prečo?“ pýtam sa. Lebo nechce, aby som vyrušoval ostatných žiakov, keďže ja sa učiť nebudem. Mechaniku sme mali v druhom ročníku a každý v triede vedel, že učenie mi rozhodne ide. Riešil som to s triednym učiteľom. Chvíľu bol pokoj. Po pár písomkách som zistil, že napriek tomu, že som mal veci správne, mal som horšie známky ako moji spolužiaci. To vraj preto, že som opisoval. A to aj vtedy, keď som v lavici sedel sám. Jednoducho mal voči mne predsudky. Zasiahol triedny učiteľ a do konca môjho štúdia sme mali prímerie. Bizarných situácií na škole bolo viac. Raz sme čakali na predmet pred triedou všetci spolužiaci. Keď ste na chodbe, je proste hluk. Pristavil sa učiteľ, ktorý ma neučil a s krikom na mňa vyletel, že čo hľadám v tejto budove, keď učilište je v inej budove. To som bol už tretiak. „Veď chodí s nami,“ zastali sa spolužiaci. Chvíľu stál prekvapený, potom bez slova šiel do kabinetu. Spomínam si ešte na záver školy – maturitné skúšky. Predsedom komisie je vždy človek z inej školy. Nečakal som, že v rámci daného dňa som zmaturoval najlepšie. No nezabudnem na prekvapený pohľad predsedu komisie, ktorý mi mal zablahoželať a potriasť rukou.

Projektami proti chudobe?

Po strednej škole som uvažoval nad vysokou školou. Vedel som však, že techniku študovať nechcem. Bol som prijatý na Prešovskú univerzitu v odbore majster odborného výcviku. Mohol som byť po troch rokoch bakalárom a pôsobiť na strednej škole. Deväťdesiate roky však boli kruté nielen v tom, že po uliciach behali skinheadi, ale aj v tom, že nájsť si prácu bolo veľmi ťažké. Otec bol živiteľom rodiny, no už počas mojej strednej školy prišiel o prácu. Neprepustili ho v prvej vlne hneď na začiatku demokracie, ale až neskôr, keď robotnícke pozície nahrádzali stroje, prípadne ľudia z majority, ktorých sa firma nechcela zbaviť a namiesto prepustenia ich preradili na nižšie miesto. Z finančných dôvodov sa preto moja „výška“ odložila na neurčito. Po strednej ma čakala vojna, no bolo to v čase, keď som si mohol vybrať aj civilnú službu. Dva roky som pôsobil na okresnom úrade v podateľni. Po „civilke“ bolo ťažké nájsť zamestnanie a skončil som na úrade práce.

Aj napriek tomu, že som študoval techniku, vždy ma lákala žurnalistika. Po strednej som nemal ani potuchy o rómskej téme, o rómskej problematike. Náhodou som spoznal noviny Romano nevo ľil, prečítal som niekoľko čísel. Iný svet v slovenskej spoločnosti. Rôznorodý. Od problémov, cez rómske osobnosti, po rómsku kultúru a históriu. Chcel som to spoznať viac, tak som v novinách začal stážovať. Od roku 2003 som v nich pôsobil naplno, od roku 2009 ich vediem. Precestoval som Slovensko, navštívil veľa miest. Spoznával som rómske osady. Počas práce v novinách som stihol oprášiť aj moje plány študovať ďalej. Po trinástich rokoch od strednej som si dokončil vysokoškolské vzdelanie.

Ak by som mal zhodnotiť 30 rokov riešenia rómskej problematiky po roku 1989, musím konštatovať, že sme sa zamotali v projektoch. O živote Rómov rozhodujú projekty. Ak bude projekt – bude cesta. Ak bude projekt – bude nájomné bývanie. Ak bude projekt – bude asistent v škole alebo v teréne. Občianske práva v prípade Rómov rovná sa projekt. Ak nie je, občianske práva idú bokom.

Spomínam si na jednu lokalitu, v ktorej som sprevádzal s odstupom niekoľkých rokov dvoch splnomocnencov. Rožkovany za Sabinovom. Malá osada umiestnená medzi hlavnú cestu a železničnú trať. Samozrejme, na nevysporiadanom pozemku. Splnomocnenec prišiel, vypočul, navrhol riešenie, stretol sa s vedením obce. Ubehlo niekoľko rokov, situácia sa nezmenila. Prišiel nový splnomocnenec a scenár sa zopakoval. Zo sociálnej siete som sa o ďalší rok dozvedel, že tam bol už tretí splnomocnenec, no situácia sa nezmenila. Komunita žije na rovnakom mieste, v rovnakých problémoch. Nenašiel sa projekt (vôľa) na zmenu ich života. Ak by sa na nich hľadelo ako na občanov, situácia by sa zrejme zmenila. Nazerá sa ale na nich ako na Rómov a riešenia sú v nedohľadne. Podobných lokalít je na Slovensku veľa. A čo je horšie, pribúdajú.

Projekty sa stali naším zamestnaním. Otázne je, čo bude, ak raz projekty skončia.

Roman Čonka, autor je šéfredaktor Romano Nevo Ľiľ

Text je súčasťou pripravovanej publikácie Rómovia 30 rokov po revolúcii, ktorá vyjde v máji, 2020

 

 

Teraz najčítanejšie

eduRoma - Roma Education Project

eduRoma je vzdelávacia mimovládna organizácia, ktorá vznikla v roku 2012 a ktorej víziou je inkluzívna spoločnosť. Za hlavný prameň tvorby inkluzívnej spoločnosti považujeme vzdelávacie inštitúcie. Každý deň sa snažíme podnecovať zmeny v školskom systéme a vzdelávacej praxi tak, aby školy a školské zariadenia poskytovali kvalitné vzdelávanie aj rómskym deťom a aby nikto nebol v prístupe ku kvalitnému vzdelávaniu diskriminovaný. Našim hlavným cieľom je presadzovať prístup rómskych detí ku kvalitnému vzdelávaniu a podporovať ich školskú úspešnosť.