Denník N

S klobúkom učiteľa a s klobúkom poslanca

foto: Denník N
foto: Denník N

„Ako učiteľ – Róm som veľmi citlivo vnímal tieto zmeny, pretože som chápal, ako ďalekosiahlo vplývajú na deti a ich budúcnosť. Videl som, že v porovnaní s obdobím, keď som bol ja žiakom, zmenila sa aj motivácia mnohých rodičov viesť deti k vzdelávaniu“. Ako vidí, po 30 rokoch od pádu komunistického režimu na Slovensku, dnešné vzdelávanie rómskych detí učiteľ a donedávna aj poslanec parlamentu ŠTEFAN VAVREK? Viac v našom ďalšom blogu, ktorý je venovaný Medzinárodnému dňu Rómov.

Podľa americkej psychologičky Virginie Satirovej si človek v každej situácii kladie pomyselný klobúk na hlavu a správa sa podľa toho, ktorý klobúk nosí. V istej chvíli mám klobúk manžela, pri mojich deťoch nosím klobúk otca, inokedy si položím na hlavu klobúk priateľa či suseda. Vo svojom príspevku sa zameriam na pár mojich klobúkov: klobúk učiteľa základnej školy a klobúk poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Ten prvý som nosil veľmi rád, pretože som vyrastal v rodine učiteľa. Veľmi veľa mojich zážitkov z detstva je spojených so školou, kam som chodieval nielen ako žiak, ale ako syn učiteľa aj po vyučovacích hodinách a aj počas prázdnin. Bola to Základná škola v Rimavskej Seči s vyučovacím jazykom maďarským. Dnes si uvedomujem, že v tom čase neboli také výrazné rozdiely medzi Rómami a majoritou a ich vzájomné vzťahy fungovali oveľa lepšie. Ľudia mali prácu a materiálne zabezpečenie. Avšak zamestnanie malo pre všetkých oveľa väčší význam. Práca bola prostriedkom prirodzeného začleňovania a základom zdravého sebavedomia.

Skutočnosť, že v okrese Rimavská Sobota bola dlhodobo najväčšia miera nezamestnanosti na Slovensku, negatívne ovplyvnila otváranie sociálnych nožníc a zhoršenie medzietnických vzťahov. Ako učiteľ – Róm som veľmi citlivo vnímal tieto zmeny, pretože som chápal, ako ďalekosiahlo vplývajú na deti a ich budúcnosť. Videl som, že v porovnaní s obdobím, keď som bol ja žiakom, zmenila sa aj motivácia mnohých rodičov viesť deti k vzdelávaniu. Namiesto toho, aby sa chceli učiť a vymaniť z chudoby, začali byť ľahostajní k učeniu a dostávali sa celé komunity na spodné priečky spoločenského rebríčka.

Mimovládne organizácie nenahradia štát

 Od roku 2008 som bol učiteľom a zároveň aktívnym členom mimovládnej organizácie, ktorá čerpala vedomosti a aj finančné prostriedky z Rómskeho vzdelávacieho fondu so sídlom v Budapešti. Tu sme nachádzali východiská pre deti, ktorým sa doma rodičia nevenovali. Išlo o program spočívajúci v mimoškolskom doučovaní a v práci s rodičmi. Žiaci začali mať lepšie školské výsledky, učitelia našli motiváciu s nimi pracovať, vyhliadky na ich úspešnosť začali byť reálne. Tretí sektor sa nazýva aj mimovládny, keďže v ňom pracujú ľudia mimo vlády, a to bol kameň úrazu aj v tomto prípade. Akonáhle sa peniaze na projekt vyčerpali, doučovanie, práca s rodičmi a nádej na zlepšenie výsledkov detí zmizli, ako keď hodíte kameň do vody. Podobne dopadli ďalšie projekty.

Rómsky vzdelávací fond, ale aj ďalší donori investovali stovky tisíc eur do pripravenosti a rozvoja detí v ich ranom veku, do zlepšenia kvality výučby, vzdelávania učiteľov a do asistentov učiteľov. Za 30 rokov sa realizovalo množstvo projektov malých i rozsiahlych  zameraných na prácu s matkami. Tie sa zapájali do programov a súčasne sa samy vzdelávali. Pozitívny vplyv projektov bol evidentný, problém je, že sa ukončili vtedy, keď sa vyčerpali aj samotné finančné prostriedky. Som presvedčený, že kým sa metodiky a odskúšané didaktické postupy z týchto úspešných projektov nedostanú do samotného školského systému, nezlepší sa ani vzdelanostná úroveň detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. A ak si niekto myslí, že podobné aktivity je možné nahradiť činnosťou komunitných centier, tak sa veľmi mýli. Centrá reagujú na aktuálne pálčivé problémy a potreby miestnej komunity. Poskytujú službu, jednotlivcovi, rodine, ako aj celej miestnej komunite najmä v sociálnej oblasti, nie však vo vzdelávaní.

Učitelia nie sú iba diváci

 Kým mám ešte na hlave klobúk učiteľa, chcel by som zdôrazniť, že až 30 percent svojho vzdelávacieho programu môžu školy vytvoriť na základe vlastných návrhov. Umožňuje im to školský systém, resp. Štátny vzdelávací program. V dokumente Štátneho pedagogického ústavu sa uvádza, že Školský vzdelávací program je výpoveďou školy o predstave kvality vzdelávania a tvorí ho celý pedagogický zbor. Podľa mojich skúseností a informácií, ktoré mám, len málo škôl využíva túto možnosť.

Ďalší príklad: Európska únia poskytla Slovensku nemálo peňazí na nákup informačných technológií práve do škôl, kde sú deti z málo podnetného prostredia. Myslíte si, že sa používajú? Na väčšine škôl počítače a iné zariadenia, ktoré by dokázali deti zaujať a umožnili im tvorivo a ľahšie osvojiť si vedomosti, ležia zapadnuté prachom a starnú. Pritom sa škola dobrovoľne uchádzala o projekt, lenže pripravovať sa na tvorivú hodinu je ťažie ako mať konzervatívnu a nudnú prednášku.

O vhodnosti používania inovatívnych metód vo vzdelávaní hovoria aj posledné výskumy OECD. Tie isté výskumy nám zároveň vyčítajú, že našich učiteľov málo motivujeme a neposkytujeme im dostatočný priestor na výmenu svojich skúseností a dobrej praxe.   Výsledkom sú neúspešné deti, segregácia, nedostatok stredoškolákov, o vysokoškolákoch nehovoriac. Podobne ako lekári prisahali podľa etických pravidiel slúžiť všetkým chorým, aj my učitelia sme pri ukončení nášho štúdia sľubovali, že budeme po celý život šíriť myšlienky humanizmu a demokracie, budeme si ctiť slobodu, pravdu a spravodlivosť, riadiť sa svedomím a pocitom zodpovednosti za svoje skutky voči všetkým deťom. Prečo necítia niektorí učitelia znepokojenie, keď nenaučia deti čítať, nenaučia počítať či hovoriť cudzím jazykom? Veď by ho mali pripraviť na život nielen preto, že sa k tomu zaviazali, ale aj preto, že vďaka týmto deťom majú prácu. Malo by im záležať na budúcnosti detí a na budúcnosti regiónu, v ktorom žijú.

Ak sa chcete dozvedieť viac o téme vzdelávania rómskych žiakov a o reflexii postavenia Rómov na Slovensku, knihu si môže objednať tu: https://www.artforum.sk/katalog/113095/romovia-v-zajati-politiky

 

Väčšina politikov nepozná problémy rómskych detí

 V roku 2018 som mal možnosť nasadiť si klobúk poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Aj pod týmto klobúkom sa snažím pozerať sa na svoje okolie ako učiteľ a pomôcť najmä pri dostupnosti a skvalitňovaní vzdelávania v školách. Mojou najvyššou poslaneckou prioritou bolo presadenie zákona o zavedení povinného predškolského vzdelávania na Slovensku pre všetky päťročné deti. Stále som myslel na klobúk učiteľa a uvedomoval som si, aký veľký rozdiel dokáže urobiť to, či dieťa škôlku navštevuje alebo nie. Spomenul som si aj na klobúk štátneho úradníka, ktorý som nosil v Úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity a na ťažkosti, s akými sme sa stretávali pri presvedčovaní starostov o tom, že rómske deti miesta v škôlkach naozaj potrebujú. Mojou prioritou aj v NR SR bolo vždy zabezpečiť kvalitné vzdelávanie pre deti, ktoré k nemu majú z rôznych dôvodov ťažší prístup ako väčšina ostatných detí.

Priznám sa, že som bol zaskočený z mnohých reakcií poslancov pri presadzovaní zákona o povinnom predškolskom vzdelávaní. Neverili by ste, aké mali poslanci pripomienky k návrhu tohto zákona a ako veľká časť z nich vôbec nesúvisela s predmetom samotného predkladaného zákona. Najmä druhé čítanie zákona bolo plné hašterenia a naťahovania sa o veciach, ktoré s prípravou detí v predškolských zariadeniach vôbec nesúviseli. Počas čítania som spočítal, koľkokrát bolo spomenuté slovo dieťa či učiteľ.

Obe slová boli použité počas dvoch dní rozpravy iba päťkrát (!). Na pôde parlamentu som sa len utvrdil v tom, ako je veľmi dôležité disponovať potrebnými kompetenciami a presadzovať ich na úrovni parlamentu tak, aby z toho v konečnom dôsledku profitovali samotné deti, ktoré nič z toho nemôžu ovplyvniť a na nič z toho nemajú vôbec žiaden dosah. Dnes, 30 rokov po som však pochopil najmä to, že už nesmieme byť viac závislí od iných a dávať niekomu pred voľbami svoj hlas iba tak. Ukazuje sa, že je už priam nevyhnutné mať svojich vlastných zástupcov na každej úrovni – či už v škole, obci, kraji, alebo v samotnom parlamente. Presne tak, ako sa to deje vo všetkých vyspelých demokraciách.

Štefan Vavrek, autor učiteľ, od 2018 do roku 2020 bol poslancom NR SR

Text je súčasťou pripravovanej publikácie Rómovia 30 rokov po revolúcii, ktorá vyjde v máji, 2020

foto: eduRoma

 

Teraz najčítanejšie

eduRoma - Roma Education Project

eduRoma je vzdelávacia mimovládna organizácia, ktorá vznikla v roku 2012 a ktorej víziou je inkluzívna spoločnosť. Za hlavný prameň tvorby inkluzívnej spoločnosti považujeme vzdelávacie inštitúcie. Každý deň sa snažíme podnecovať zmeny v školskom systéme a vzdelávacej praxi tak, aby školy a školské zariadenia poskytovali kvalitné vzdelávanie aj rómskym deťom a aby nikto nebol v prístupe ku kvalitnému vzdelávaniu diskriminovaný. Našim hlavným cieľom je presadzovať prístup rómskych detí ku kvalitnému vzdelávaniu a podporovať ich školskú úspešnosť.