Srebrenica: miesto, kde sa zo susedov stali vrahovia

Presne pred 20 rokmi sme si s deťmi užívali dovolenku v Umagu na Istrii. Bolo krásne leto, turisti sa zatiaľ len na Istriu začali vracať, najčastejšie sme stretali Nemcov a Talianov, Slovincov žiadnych.

Balkánsku vojnu, ktorá Istriu nezasiahla takmer vôbec, pripomínali len popri ceste natiahnuté drôty s tabuľkami: Danger mines alebo Ne prilazite, opasnost, mines.

Vtedy som zaháňala myšlienku na to, že len pred štyrmi rokmi sa začala vojna na Balkáne, len pred tromi rokmi sa o pár kilometrov ďalej stále bojovalo.

Ani som však netušila, že o šesťsto kilometrov ďalej v bosnianskej Srebrenici sa dejú zverstvá horšie ako tie, ktoré sme sledovali v roku 1991 napríklad vo Vukovare alebo v rokoch 1992 – 94 v Mostare.

Zo Srebrenice, bezpečnej zóny, ktorú vyhlásilo OSN, vyhnali Srbi v mene svojej idey Veľkého Srbska desaťtisíce bosnianskych Moslimov. To im nestačilo, zavraždili mužov, znásilnili ženy a dievčatá, zabili aj starcov a deti. Nepomohol im nikto, ani holandský kontingent OSN.

Viac než 8000 mŕtvych mužov a chlapcov nahádzali do masových hrobov, jaskýň v okolo Srebrenice a Potočari.

Pri každej správe o odkrytí ďalšieho masového hrobu v Bosne mám horko v ústach. Spomeniem si, akí sme boli pri Jadrane veselí a netušili sme, aká hrôza sa odohráva len kúsok od nás.

Len ženy dokážu hovoriť?

Aj teraz sa na iných miestach sveta dejú hrôzy. S týmito som sa však cítila vnútorne previazaná. Keď vypukla vojna na Balkáne, narodil sa nám prvý syn a plná hormónov som si uvedomovala, že len neďaleko sa bojuje a čo môže zabrániť tomu, aby sa konflikt nepresunul pár stoviek kilometrov na sever.

Bola som sebecky šťastná, že medzi mojím bábätkom a tou hrôzou leží ešte Maďarsko. V hlave sa mi rojili katastrofické scenáre, ako že by som mala zbaliť najnutnejšie veci pre dieťa, aby boli pripravené, keby sme museli ujsť. Čo také by sme potrebovali na úteku, ako by sa mal na to človek pripraviť.

Som generácia, ktorá nepozná vojnu, ale uvedomovala som si, že to, čo si ja vo svojej hlave so všetkými stiesňujúcimi pocitmi predstavujem, iná mladá matka s malými deťmi prežíva – live a naplno. Samozrejme, nežila som v týchto obavách neustále, to by už bolo na psychiatra, ale večerné správy som si nikdy nenechala ujsť.

Čítam knihu poľského novinára W. L. Tochmana Akoby si kameň jedla. Niekoľkokrát bol v Srebrenici a v Bosne, počas vojny aj po nej. Jeho reportáže sú – hrozné. Tú útlu knihu, ktorú by som za normálnych okolností mala prečítanú za dve hodiny, lúskam už viac než týždeň. Päť strán je akoby ste prečítali hrubý román. V tých reportážach sa s ním však rozprávajú takmer výlučne moslimské ženy.

Rozprávajú o susedoch – o tých, z ktorých sa z večera do rána stali vrahovia ich mužov a otcov, mučitelia ich synov a nich samých. Chodili spolu do školy, hrali sa na dvoroch, niektorí boli ich prvými láskami, aj ohrdnutými. Obsadili ich domy, dodnes používajú ich taniere, jedia ich príbormi a spia v ich posteliach.

Len ony dokážu hovoriť, muži nevládzu. Preto som si spomenula na Chorvátku Tonku Šušič a jej susedov.

Večer pili, ráno sa strieľali

Do Chorvátska sme sa vracali pravidelne, ja aj pracovne. O vojne sa s domácimi rozpráva ťažko. Naša pamäť je milosrdná – ale skôr k sebe samému. Vie si odľahčiť kozmetickou úpravou skutočnosti, aby sme si vedeli ospravedlniť svoju nečinnosť alebo naopak aj svoje konanie či obyčajný strach, ktorý nám bránil niečo urobiť. Alebo nás prinútil konať tak, že je lepšie zabudnúť. S upravenou pamäťou sa nám jednoducho žije ľahšie.

Preto bolo také vzácne stretnutie s Tonkou Šušič. Žiadna politologička alebo aktivistka. Naopak, bola to žienka domáca zo Zadaru, ktorá prenajímala svoj dom turistom a tak živila celú svoju veľkú rodinu.

Bolo to v roku 1998, na pár nocí sme si cestou na Pelješac prenajali u nej apartmán. Apartmány na poschodí boli úplne nové, teta nám každý deň doniesla paradajky a papriky zo záhradky, nášho ročného syna nosila po všetkých susedkách, pretože také dobro i ljepo bebe ešte nevidela. Vnučky v rovnakom veku ako starší synovia sa potichu hojdali na dvore a hanblivo mlčali, ich otec len pozdravil a so sklonenou hlavou vždy len odišiel.

Pri jednom večernom pohári vína a becherovky, ktorou sme ich núkali, došla reč aj na vojnu, hoci spočiatku veľmi opatrne. Pred vojnou z oboch strán susedili so Srbmi. So Srbmi, ktorí už viac generácií žili v Zadare, v Srbsku nemali ani rodinu. Deti chodili do jednej školy, hrali sa raz u nich, raz u susedov, večer spoločne popíjali.

Tonka doslova povedala: “Večer sme spolu jedli a ráno sme na seba strieľali.” Zmrzli sme a nestihli sme položiť žiadne otázky, aj keď som ich mala na jazyku.

Tonka dokončila sama, zrejme o tom veľmi často rozmýšľala. Nevedela, ako sa to stalo, prečo sa to stalo, ani kto začal prvý. Nebolo to dôležité. Dôležité bolo, že z večera do rána sa stalo niečo, čo z nich spravilo nepriateľov.

Zo Srbov, ktorí nikdy inde nežili ako v Zadare, sa stali obhajcovia Veľkého Srbska a z Chorvátov, ktorí s nimi večer pili, sa stali nacionalisti.

Tonka prikyvovala šedivou hlavou, keď to rozprávala, dodnes ju mám pred očami. Nebolo to patetické, nikoho neobviňovala, ale ani sa neobhajovala, nič neprikrášľovala. A to bolo na tom také vzácne.

Návraty sú ťažké

Tonke vo vojne našťastie nikto nezomrel, aj keď tragédie ich neobišli. Počas ostreľovania Zadaru vrchné poschodie ich domu trafil delostrelecký granát. Stáť zostal len jeden roh z hornej izby. V tom kúte v postieľke spala mladšia vnučka. Akoby zázrakom nemala žiadne povrchové zranenia. Detonácia ju však pripravila o sluch. Muž sa z vojny nespamätal, nevedel sa ani zamestnať. Syn od návratu domov z bojov k rodine rozprával len veľmi málo, nikdy sa ho nepýtali, čo zažil.

Susedia sa vysťahovali do Srbska, prišli noví – Chorváti, ktorí žili v Srbsku a nikde inde niekoľko generácií nežili. Zvykali si len ťažko a podľa Tonkiných slov si možno ani nezvyknú.

Ani ľudia zo Srebrenice, ktorí prežili, sa nevracajú. Iba pri výročí genocídy. Nie každý to zvládne, ale najmä ženy vedia, že sa treba pomodliť za svojich mužov. A pochovať telá tých, ktorých aj po 20 rokov stále nachádzajú v nových masových hroboch.