Ako Slováci prekvapili
Poslušne nosia rúška, obmedzujú svoj pobyt na ulici, snažia sa spolupracovať.
Slováci pravidlá vedia a chcú rešpektovať. Čo je obrovská devíza pre vládu, a osoby, na pleciach ktorých leží zodpovednosť.
Bolo by veľkou škodou pre nás všetkých, ak by sa premrhala.
Ani nie tak záhadne dobrými štatistikami ohľadne šírenia koronavírusu, ako skôr svojím disciplinovaným prístupom k dodržiavaniu obmedzení a opatrení na spomalenie šírenia nákazy.
Poslušne nosia rúška, obmedzujú svoj pobyt na ulici, snažia sa spolupracovať.
Hoci napríklad oproti Nemcom boli skôr známi sklonmi k porušovaniu pravidiel. Aj zahraniční pozorovatelia si všimli akúsi celonárodnú solidaritu, keď namiesto toho, aby spoluobčania upozornili príslušné úrady na toho, kto zákony porušuje, upozorňujú porušovateľa na to, aby ho úrady pri jeho „neposlušnosti“ neprichytili.
Takmer detinské správanie, hoci aj v materskej škôlke sa nájde viacej „žalobáb“, ktoré prezradia pani učiteľke toho, kto neposlúcha.
Lenže v prípade šírenia nebezpečnej nákazlivej choroby sa národná mentalita Slovákov ukázala v inom svetle.
A nielen v tomto prípade. Ďalším je smutný prípad vraždy dvoch mladých ľudí. Aj tu Slováci prekvapili. Prekvapené zostali najmä vládnuce elity, ktoré si možno mysleli, a to celkom oprávnene, po dlhoročných skúsenostiach s našou občianskou spoločnosťou, že nám nič nevadí a „nepostavíme sa na zadné“, nech už si dovolia čokoľvek.
Spoločným menovateľom oboch spomínaných prípadov môže byť fakt, že väčšinu občianskej spoločnosti tvoria ľudia s hlbokou úctou k pravidlám, k hodnotám ako je zdravie, život, solidarita, ale aj so zmyslom pre to, čo znamená žiť čestne.
Ako potom mohli Slováci získať povesť porušovateľov pravidiel, ako je možné, že sme krajinou s vysokou mierou tolerancie ku korupcii, nečestnému správaniu a pasívne sledujeme deštrukciu štátu, úpadok zdravotníctva, školstva, justície a napokon utekáme zo Slovenska preč, lebo tu sa nedá žiť.
Ale TU, sme si to vytvorili sami. Každý a jeden, svojím postojom, či už aktívnym alebo pasívnym.
Koronavírus však ukázal svetu aj inú tvár Slovákov.
Prekvapivo uvedomelých, disciplinovaných občanov, ktorí chápu, rešpektujú, nevyhnutné obmedzenia a spolupracujú.
Úvaha o tejto veci a doterajšie pracovné skúsenosti ma vedú k záveru, že Slováci pravidlá vedia, a chcú, rešpektovať. Čo je obrovská devíza najmä pre vládu a osoby, na pleciach ktorých leží zodpovednosť.
Najväčším problémom našej spoločnosti je asi to, ako elity, ktoré sa tu vyprofilovali, alebo ktoré si toto miesto uzurpovali, nastavili kritériá toho, ako sa správa úspešný človek a čo znamená patriť k „vyvoleným“.
Jedným z poznávacích znakov príslušníka slovenskej „elity“ je, že si môže dovoliť pravidlá porušovať, že je nad zákonom. Súčasne vysiela signál, že je známkou neúspechu, úbohosti a slabosti, ak človek ctí pravidlá, zákony a zodpovedne sa im podriaďuje. Tým sa úplne „deklasuje“ z klubu úspešných.
Jedincami, ktorí ctia zákon, elita spoločnosti dokonca opovrhuje a rada si mýli slušnosť s hlúposťou.
Niektorí v snahách zaradiť sa k elite, a byť nad zákonom, zašli naozaj veľmi ďaleko, ako to dokumentuje „Kočnerova knižnica“.
Aj v čase koronakrízy sa niektoré „elity“ správajú spôsobom sebe vlastným.
Nádherné, nápadné a drahé autá, ktorými sa radi pýšia, sa stávajú úplne neviditeľnými, najmä pre príslušné úrady, keď parkujú ráno pred kaviarňou, ktorá by podľa prijatých vládnych opatrení mala byť zatvorená.
Toto pravidlo predsa nemôže platiť pre vyvolených, ktorí sa, kríza- nekríza, potrebujú ráno stretnúť na obľúbenom mieste na kávičke.
Kým bude naša spoločnosť vnímať ako hanbu, že si ctíme pravidlá a dodržiavame zákony, kým tí, ktorí sa štylizujú medzi „elitu“ nepochopia, že byť skutočnou elitou znamená byť morálne bezúhonným človekom, ktorý dôsledne dodržiava zákon, bude snaha o porušovanie zákonov a pravidiel, vždy súčasne snahou vyniknúť v slovenskej spoločnosti, dať najavo, že som niekto. A väčšiny neduhov, ktoré nás oberajú o radosť zo života u nás doma, sa nezbavíme.