Ako ostať fér v časoch Korony 2: Ale čo ak mám normálne strach?

Uvedomiť si svoje privilégiá. Elegantne dusiť zárodky budúcej korupcie už pri malých neférovostiach. Prihovoriť sa dôchodcom. Pozdraviť pána v samoobsluhe. Ochrániť pani v lekárni. Byť hrdou ministerkou či riaditeľom svojej každodennosti. To všetko zaznelo v prvom dieli blogu Nadácie Zastavme korupciu “Ako ostať fér v časoch Korony”. Predstavujem si, ako to čítam. Cítim ako, vo mne vzplanie dobrý úmysel a ešte chvíľu ma hreje pri srdci. A potom ho vezme čas.

Dni plynú, míňajú sa v tisícich maličkostiach a ja sledujem, ako ľahostajne obchádzam ľudí v núdzi a vyhýbam sa neférovým situáciám, ktoré by si zaslúžili moju pozornosť. Na moment ma to zamrzí, ale môj svižný mozog vytvorí nepriestrelnú obhajobu, prečo sa nedalo – a nohy ma nesú preč.

Právo sa neangažovať

Povedomé? Nevadí! Mám pre vás výbornú správu: je to úplne v poriadku. Máme právo sa neangažovať, šetriť sily, stiahnuť sa a byť len pre seba a svojich najbližších. Niekedy je to to najlepšie čo pre seba a pre svet môžeme urobiť. A niekedy sme pasívni z úplne iných dôvodov. Napríklad, keď sme v zajatí nenápadného psychologického javu s názvom efekt prihliadajúceho. S jeho poznaním sa otvára príležitosť, ako môžme byť svetu užitoční a nezabudnúť pritom na vlastné potreby. Stačí na to maličkosť: že sme si v kritickej chvíli vedomí toho, čo sa v nás práve deje. Verte mi, robí to obrovský rozdiel.

Efekt prihliadajúceho

Poznáte situáciu, keď na ulici leží človek a vy k nemu nepristúpite s ponukou pomoci a vlastne ani neviete prečo? Efekt prihliadajúceho je typická nevedomá reakcia nás, spoločenských tvorov. Je to tendencia nebyť nápomocný v sociálne náročnej situácií, keď sme súčasťou skupiny. Objavuje sa, keď ľudia vidia niekoho, kto potrebuje pomoc (alebo sa deje niečo neférové), ale okolie nevykoná žiadnu aktivitu. Je to vlastne nevedomo prebiehajúci začarovaný kruh: Pozerám sa po ostatných a snažím sa zistiť čo sa deje. Ak nikto nepomáha, omylom predpokladám, že pomoc nie je potrebná. Skupina, ktorej som súčasťou, vyniesla tiché, nevedomé rozhodnutie nezasahovať. Čím viac ľudí sa pridáva, tým nečinnosť skupiny rastie. Takto sa to deje pri drobných príhodách v samoobsluhe, aj pri genocídach. Rozdiel je len v rozsahu. Problém je v tom, že rozhodnutie skupiny býva často nesprávne. Čo mi v tej chvíli bráni rozmýšľať za seba? Sociálni psychológovia venovali roky hľadaniu odpovedi na túto otázku. Časť z nich prišla s piatimi prekážkami, ktoré nás znehybňujú, keď sme súčasťou skupiny, ktorá sa mýli.

Reflektor

„Veď trocha kašľa prežijeme a vám sa tiež nič nestane,“ hovorí mi sused bez rúšky a veselo nechá svoje deti vbiehať do dvorov. Nie je to zlý človek. Ani úmyselne ľahostajný. Len to z bezpečia svojej mladosti nedomyslel. Susedia pozerajú z okien, obchádzajú ho oblúkom, nikto mu nič nepovie. Vrátane mňa. Je možné, že som práve v zajatí efektu prihliadajúceho a dôvod,  pre ktorý ho len obídem, je môj mylný predpoklad, že na seba upriamim reflektor pozornosti, okolie si bude o mojej aktivite niečo myslieť, alebo ich to bude obťažovať a ja sa strápnim.

Rozptyl zodpovednosti

V samoobsluhe pozorujem dve dôchodkyne, ktoré s nechránenými tvárami besedujú a potľapkávajú sa. Prichádza k nim mladá žena a začne ich agresívne poúčať. Aké ľahké je pre ňu, informovanú osobu v produktívnom veku, nezahrnúť do svojej úvahy, že títo ľudia trpia dlhodobou izoláciou, obchod je pre nich možno jediná úľava od samoty v dlhom dni bez blízkych, rúška nezohnali a nemajú prístup k internetu so všetkými návodmi, radami a obrázkami. Mladá žena schuti nadáva, dôchodkyne sa jej snažia uniknúť, rad pred pokladňou je však dlhý, má ich ako na dlani. My ostatní sa radšej vzdialime – niekto si spomenie že potrebuje ešte jednu horčicu, iný zváži, že pred vedľajšou pokladňou je akýsi sympatickejší rad. Prečo nezasiahnem? Môže to byť môj mylný predpoklad, že niekto iný bude aktívny. Spoľahnem sa na rozptyl zodpovednosti. Tak ako všetci ostatní. Škoda –  lebo spravidla ak už niekto prvý zasiahne, vždy sa pridajú ďalší.

Skupinová ignorácia

Je to každý deň v médiách – zdravotníci nemajú dostatok ochranných prostriedkov. Fotografie lekárov a sestier, ktorí si znovu a znovu, ako počet chorých narastá, v zrýchľujúcom kolotoči služieb, vkladajú do nezahojených rán na tvári podomácky vyrobené respirátory, sú znepokojujúce a fascinujúce zároveň. Chytá ma bezmocný hnev – ale na koho? Na vládu? Na ten sprostý vírus? Na osud? Mám to začať riešiť? Potom sa pozriem okolo seba. Blízki aj kamaráti sú na tom rovnako ako ja. Moja skupina sa rozhodla pre pasivitu. Iste má na to dobré dôvody, asi teda netreba. Efekt prihliadajúceho ma vedie k mimovoľnému, ale často mylnému, predpokladu, že rozhodnutie skupiny je správne.

Nemám čas

Na našej ulici býva jeden starec. Nikoho nemá, len občas bolo ho vidno, ako sa pomaličky šinie na prechádzku alebo do klubu dôchodcov pri knižnici. Teraz som ho už pár týždňov nevidela vonku. Zakaždým, keď prechádzam okolo jeho domu, si naňho spomeniem. Zakaždým ma moje povinnosti odvejú preč. Nezazvoním, lebo nemám čas. Podobne ako ostatní zaneprázdnení susedia.

Nebezpečenstvo

Pán v potravinách v sekcií ovocie má šál na ústach a na rukách igelitové vrecká prichytené vlasovou gumičkou. Dokladá citróny. Na chvíľu sa vzpriami, natiahne si chrbát. Bednička s citrónmi sa nachýli, celý náklad sa kotúľa ľuďom popod nohy. Zamestnanec potravín kľačí na zemi a zbiera citróny. Pozerám sa zvrchu na jeho temeno hlavy a zhrbené plecia a rozmýšľam: koľko infikovaných ľudí už dnes obslúžil? Vyhnem sa kotúľajúcim sa citrónom a utekám za roh, k regálu s konzervami. Nebudem to predsa riskovať.

Čo s tým?

Každý z nás je človek. To znamená, že každý niekedy býva v zajatí efektu prihliadajúceho. A každý z nás má sklon k niektorej z prekážok, ktoré nás znehybňujú, keď sme súčasťou skupiny a mali by sme zasiahnuť. A každý z nás má možnosť sa rozhodnúť, či chce reagovať nevedome, alebo sa rozhodovať o svojich činoch s plným vedomím a za seba.

V prípade, ak by vás zaujímala aj tá druhá možnosť, tu je návod ako na to:

Keď zaregistruješ sociálne náročnú situáciu, zastav sa.

Všimni si čo ti beží hlavou. Čokoľvek to je, je to v poriadku. Ale daj si pár sekund čas.

Pripomeň si:

• Ostatní ma nepozorujú toľko, ako si myslím.
• Ak budem prvá aktívna, ľudia sa pridajú.
• Predpoklad, že moje okolie je dobre informované, alebo že sa skupina rozhodla správne, je často mylný.
• Mám právo nemať čas, ale vždy sa dá požiadať niekoho iného, aby zasiahol za mňa.
• Mám právo mať strach. Ak si však dožičím krátky moment zastavenia, môžem vedome zvážiť mieru skutočného rizika, prípadne požiadať o pomoc okolie či odborníkov.

Až potom sa rozhodni konať alebo nekonať. Obe cesty sú fajn. Ale bude ti lepšie. Aj svetu.

Zuzana Vasičáková Očenášová