Denník N

Nikto nie je ostrovom sám pre seba

Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše … ; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.

John Donne

Cieľom tohto zamyslenia nie je analyzovať medicínsku stránku súčasnej pandémie, ani s tým súvisiacich štatistických údajov. To jednak už robia iní a jednak sa na to autor necíti dostatočne kompetentný. Skôr ide o pokus o zamyslenie sa nad tým, ako s tým súvisiace dianie súvisí a vplýva na psychiku človeka, vrátane autora samotného (aj keď ani na to nie je kompetentný :-)

V tejto situácii sme pravdepodobne viac ako inokedy precítili, čo chcel John Donne povedať svojimi slovami.

Možno.

A možno ani nie. Ešte sa ukáže.

Celý náš svet je vzájomne prepojený“. Doteraz sme to počúvali v televízii, čítali v novinách, teraz sme to zažili na vlastnej koži. To, čo sme pred pár dňami sledovali na obrazovkách televízorov, ako exotiku v Číne, vzdialenú pár tisíc kilometrov, máme dnes doma na tanieri aj v našom meste za rohom.

Tíško sme si vtedy v duchu vraveli, to sa predsa u nás, v demokratickej krajine, nemôže stať.

Ale môže, a na druhý deň boli zavreté školy, obchody, reštaurácie, zastavila sa medzinárodná doprava, a tak cez hranice  Schengenu musíte prejsť pešo ako pútnik po púšti vzdialený od civilizácie.

V zrýchlenom tempe sa, podľa aktuálnej situácie, menili zákony, prešli parlamentom ako rýchlik Bujanovským tunelom (ten pri Margecanoch). Občania sa bez reptania vzdali nie tak dávno ťažko vybojovaného práva na ochranu súkromia. Výkonná moc teraz už môže sledovať ich pohyb po svete pomocou dát telekomunikačných  operátorov. Nikto nevraví, že tieto opatrenia v konečnom dôsledku neprispejú ku kladnému konečnému výsledku, jeden sa však môže podivovať, ako rýchlo sme boli  ochotní vzdať sa týchto základných demokratických vymožeností.

A čoho všetkého by sme boli ochotní sa vzdať, ak by pocit ohrozenia ešte vzrástol? Čo, ak sa v budúcnosti nájde nejaký zlý (politický) duch, ktorý dokáže umelo eskalovať  pocit ohrozenia v spoločnosti, aby nás následne rýchlo a „demokratickou cestou“ pripravil o slobodu? Žeby teraz bolo aktuálne „Lidé bděte!“?

Rovnako rýchlo sa zmenil význam pojmu „normalita“. Pred mesiacom, ak by ste vošli do banky s rúškom na tvári, príslušníci SBS-ky by sa vám potichučky postavili za chrbát s paralyzátorom v ruke a čakali by na váš prvý podozrivý pohyb. Dnes vás tá istá SBS-ka nepustí bez rúška do predajne potravín.

Slušný politik, ktorý je v tom až po uši, síce nevie, ale tuší, že návrat do normality (keď už bude jasné, ako by tá „nová normalita“ mala vyzerať) bude omnoho ťažší ako zrýchlený odchod z  tej „starej normality“.

Na ústach už nenosíme úsmev, ale rúška. Učíme sa poznávať ľudí podľa iných príznakov ako ústa, nos a pod. Oči sa síce tiež dokážu smiať, ale toto čaro sa akosi vytráca.

Absurdita zmeny každodennosti v priamom prenose.

Ľudstvo malo vlastne veľké šťastie, že Leonardo da Vinci nemaľoval Monu Lisu v čase, keď vo Florencii zúril koronavírus a tí predvídavejší by už nosili rúška. Už by sme nikdy neuvideli ten tajuplný úsmev Mony Lisy a znalci umenia by nemali čo analyzovať. Ďalší prozaický dôvod vážiť si umenie.

Niektorí politici však hľadajú odpoveď na celkom iné otázky, napr. ako by mohli zneužiť obavy veľkého počtu ľudí? Deviantní politici totiž majú rovnako deviantnú schopnosť manipulovať s obavami ľudí a využiť ju na posilnenie svojej osobnej moci.

Bán je titul, používaný už od 9. storočia pre regionálnych správcov, či vládcov v okolí južnej Karpatskej kotliny ako hlavných predstaviteľov kráľovskej moci. Alternatívny bán, čiže OR-bán je známy iba od 20. storočia a už zistil, že najlepší liek proti koronavírusu je ďalšia koncentrácia jeho moci.

A čomu sme sa už naučili my počas tejto krízy? V nasej spoločnej minulosti s bratmi Čechmi sme sa napr. kedysi od A. Jiráska naučili ako „Nouze naučila Dalibora housti“? Na koľko hudobných nástrojov už vieme hrať my? Ticho lieči a hudba uzdravuje.

Znovu privykáme samote a schopnosti žiť v nej, a to sme si mysleli, že to už nikdy nebudeme potrebovať a snažili sme sa samotu odplašiť rôznymi pozlátkami ako osamelý strašiak zo second-handu plaší vtákov vo vinohrade.

Podľa údajov Eurostatu, najbližšie k samotárstvu má švédsky životný štýl, čo im môže pomôcť prežiť v duševnom zdraví súčasné karanténne opatrenia. Podľa štatistík, vyše 50% domácností vo Švédsku pozostáva iba z jedného člena. Najväčší samotári EU. Zároveň platí, že, že Švédi odchádzajú z domácností svojich rodičov v mladom veku, 18 – 19 rokov.

Náš život sa ukradomky z valnej časti presunul na sociálne siete.  Ešte šťastie, že sme dostali oddychový čas, kým vymyslíme mobil, internet, elektrinu,  osobný počítač, 100 televíznych programov atď. Predstavte si, že by tato kríza by prišla pred všetkými týmito technologickými vynálezmi, to by bola skutočná pohroma. Ale aj tu hrozí nebezpečenstvo. Tak, ako sa kedysi rodičia báli púšťať deti samé na ulicu a do lesa, teraz, aby sa báli ich púšťať na internet, pretože úchylným v anonymite nevadí, že „majú iba dvanásť.

Ale nezvládame ani opačnú situáciu, keď sa napr. štvorčlenná rodina dlhodobo tiesni v dvoj-izbovom byte, bez možnosti úniku von. Napätie v byte eskaluje.

Vo vírusovom prostredí, pri zvýšenom napätí sa darí aj konšpiračným teóriám, veď, čo by to bolo za Slovensko, ak by za tým všetkým nebol G. Soros, židovská loby, príp. aj CIA. „Tak pravil Zem a vek.

Občania SR sa súčasnej situácii a z nej vyplývajúcim obmedzeniam, prispôsobili doteraz takmer vzorne, čo je chvályhodné. Aj keď je jasné, že ich to tlačí z viacerých strán – finančnej, psychologickej, zdravotnej, a čas tiká. Koncept dobrovoľnej izolácie nás priviedol k poznaniu, že tí všestrannejší sú vo výhode. Ak si sám viete upiecť chlieb a kysnuté koláče, inštalovať náhradný zdroj elektriny a pod., ste nielen v bezpečí, keď sa tieto služby začnú rúcať, ale ste v bezpečí pred nákazou, pretože nemusíte prísť do kontaktu s ľuďmi, ktorí poskytujú služby a môžu byť nakazení. V konečnom dôsledku sa ukáže, že tento režim života má aj svoje výhody – zistíme, čo všetko nepotrebujeme a trochu skromnosti, intelektuálnej aj tej, čo sa týka spotreby zdrojov nikoho nezabije, skôr posilní. Len to nesmie prekročiť istú mieru. Dlhodobo prežívaný pocit zraniteľnosti, pred ktorým nás neochránila ani naša vyspelá technologická civilizácia, necháva jazvy na duši aj stopy na našom trochu ťažkopádne vybudovanom sebavedomí.

Čím menej potrebujete k životu ostatných ľudí, tým ste viac v bezpečí. A tak sa ti super-bohatí ukrývajú v svojich luxusných bunkroch aj s prístrojmi na podporu dýchania (ale nie podporu myslenia) a neboja sa vírusu, ale už iba iných (potenciálne nakazených) ľudí.

Je však dôležité zdôrazniť, že práve v krízových časoch sa prejavuje aj to dobré v nás, vyburcuje to solidaritu, pocit spolupatričnosti, že všetci máme niečo spoločné, čo nás spája „v dobrom aj zlom“. Prejavujeme záujem o postihnutých ľudí v New Yorku, ale aj o starších ľudí v susedstve, či nepotrebujú pomôcť s nákupom a pod. Inak by nevznikli iniciatívy „Kto pomôže Slovensku?“, dobrovoľníci, ktorí pomáhajú seniorom s nákupmi atď. Tu prýšti pramienok nádeje, že niečo z toho pretrvá a že všetko to úsilie nevyšlo navnivoč. Samozrejme, objavia sa aj hyeny, ktorí sa aj na tomto nešťastí snažia obohatiť, ale tí už sami seba odsúdili do hanby a zabudnutia.

Nepochybne vedci celého sveta nájdu skôr, či neskôr vakcínu/liek aj na túto pliagu. Teraz by sa tu žiadalo zvolať „Vedci všetkých krajín, spojte sa!“. Otázkou je iba to, či to bude „skôr“ pre všetkých?

Aj keby mal advokát a pesničkár Ivo Jahelka pravdu a Život je nepřetržitá řada průserů nepravidelně po sobě jdoucích“, ani tento boj nebude stratový, ak sa dokážeme z neho poučiť.

Súčasná kríza nás totiž dokáže mnohé naučiť. Vrátane schopnosti byť lepšie pripravení na budúcnosť, teda aj podobnú globálnej krízy a mať plány na viac rokov dopredu. Aj keď nakoniec aj tak, ako vraví starý, učený rabín, Všetko je (a bude!) inak.“ :-)

Teraz najčítanejšie