Denník N

Ako budú vyzerať školy po pandémii? A ako sa zmení charakter vzdelávania na Slovensku?

Občianske združenie eduRoma oslovilo odborníkov na vzdelávanie, aby sa pokúsili zodpovedať na otázku: „Čo sa v súčasnosti deje so školami a o čom súčasná situácia vo vzdelávaní vypovedá.“ Pýtali sme sa tiež, „ako pandémia ohrozí vzdelávanie detí so špeciálnymi potrebami a v čom môže byť táto kríza výzvou pre budúcnosť našich škôl.“

 

Dušan Ondrušek – psychológ, zakladateľ organizácie PDCS

Vidíme, aké výrazné sú rozdiely medzi regiónmi aj medzi jednotlivými školami, ako silne sa odlišujú z hľadiska vybavenia, podpory učiteľov a školských pracovníkov i z hľadiska organizačnej kultúry. Niektoré školy boli schopné prejsť na interaktívne učenie online po týždni od zatvorenia škôl, inde sa učenie zredukovalo na posielanie či roznášanie písomných domácich úloh. Áno, vrátime sa do školských lavíc, ale opätovné vytváranie každodenného návyku učiť sa chvíľu potrvá. Rovnako u žiakov ako aj u učiteľov. Okrem výpadkov priniesla kríza aj niekoľko pozitív: napr. zručnosti a postupy pre dištančné vzdelávanie, povzbudenie tvorivosti u niektorých učiteľov, zrkadlo o pripravenosti odpovedať na nové výzvy. Vzdelávanie detí so špeciálnymi potrebami to ovplyvňuje výrazne. To sa na diaľku realizuje ešte ťažšie ako pre ostatné deti. Vzdelávanie musí byť oveľa rôznorodejšie. Malo by byť Inkluzívne nie len deklaráciami, ale v príprave učiteľov, práci so špecifickými podskupinami adresátov, väčšou integráciou programov. Dôraz sa musí orientovať na osobnosť učiteľa, tvorivosť, programy na rozvoj charakteru, informačné technológie a počítačovú gramotnosť.

Ingrid Kosová – pedagogička a aktivistka, držiteľka ocenenia Lúč z tmy

„Učenie na diaľku“ znamená zmeniť myslenie, byť kreatívny, hľadať nové metódy, využívať vo väčšej miere IT technológie a najmä dôverovať deťom. Nemyslím si, že keď deti nedochádzajú do školy, nič sa nenaučia. Naopak, každá nová situácia nám poskytuje učenie pre život. Deti z nej budú ťažiť viac ako my dospelí. Ukazuje sa, ako sa z nás učiteľov postupne stávajú  facilitátori, ktorí sú nútení vytvoriť si s deťmi rovnocenný vzťah založený na slobode a dôvere. Nášmu školstvu sa nemohlo stať nič lepšie. Nie všetky deti majú rovnaký prístup aj k dištančnému vzdelávaniu. To je  fakt, ktorému čelíme aj vo vzťahu k deťom z marginalizovaných komunít. Dúfam, že po skončení karantény nebude odborná diskusia prebiehať iba v rovine riešenia ekonomických problémov, ale aj v rovine potreby vzdelávať deti pre život, t.j. celostného rozvoja dieťaťa – jeho emocionality či kritického myslenia.

Ak sa chcete dozvedieť viac o téme vzdelávania rómskych žiakov a o reflexii postavenia Rómov na Slovensku, knihu si môže objednať tu: https://www.artforum.sk/katalog/113095/romovia-v-zajati-politiky

Ondrej Kaščák – Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity

Technologickí optimisti budú hovoriť, že sa ukázala nepripravenosť Slovenska na dištančné vzdelávanie v online prostredí. Podľa mňa táto kríza naopak ukázala, aký význam má prezenčné školské vzdelávanie, a to nielen z hľadiska benefitov pre žiakov, ale aj spoločnosť a hospodárstvo. Zároveň verejnosť dostala pocítiť, čo znamená byť učiteľom a aká dôležitá je deľba právomocí medzi rodinou a školou. Ukázalo sa tiež, ktoré prvky vzdelávacieho systému na Slovensku sú jeho nefunkčnými ozdobami a dá sa fungovať aj bez nich. V tomto prípade ide o Testovanie 5 a Testovanie 9.Veľa učiteľov muselo prehodnotiť svoje vzdelávacie stratégie a zamýšľať sa znovu nad obsahom. V tejto reflexii je to najväčší benefit. Jasne sa ukazuje, že dochádza k dvojitému vylúčeniu istej časti týchto žiakov zo vzdelávacieho procesu a to vplyvom nerovnej distribúcie online prístupu či digitálnych technológií. Ideálne scenáre hovoria o intenzívnej digitalizácii školstva. Tá však vyžaduje otvorený prístup k rozhraniam. Ten ale po kríze skončí. Kolegovia v zahraničí varujú, že kríza môže byť zneužitá na skrytú digitálnu privatizáciu vzdelávania. Takže všetkého s rozumom.

Elena Gallová – Kríglerová – sociologička, riaditeľka Centra pre výskum etnicity a kultúry

V dňoch, kedy sa zatvorili školy sa ukázalo, že školstvo nie je nijako riadené. Od Ministerstva neprišla v prvých dňoch žiadna rozumná inštrukcia, žiadne povzbudenie, žiadna indícia, že „spoločne situáciu zvládneme“. Neskôr, s príchodom nového ministra sa situácia výrazne posunula dopredu, a zdá sa, že ľudia na ministerstve „začali pracovať“. Druhá vec, ktorá sa ukázala je to, že učitelia sú naučení učiť frontálne a sú málo flexibilní na zmenené podmienky. Pravdaže nie všetci, či všetky – bolo veľmi rýchlo vidno, ako tí, čo majú kreatívne nápady, začali tento prístup používať aj v novej situácii. A tretia vec, ktorá sa ukázala je to, ako fatálne je školstvo nepripravené na vzdelávanie detí, ktoré majú špecifické potreby. Deti so zdravotným znevýhodnením, rómske deti, deti cudzincov, či chudobné deti bez internetu ostali prakticky bez vzdelávania. Táto situácia je obrovský stres test pre školstvo. Je však aj niekoľko pozitívnych premenných, ktoré by mohli zavážiť. Jednak nové vedenie ministerstva, ktoré avizuje ochotu prehodnotiť doterajší prístup k vzdelávaniu. Po druhé, už spomínaný stres test je aj dobrým analytickým materiálom pre školstvo. Vnímala by som to teda ako obrovskú príležitosť začať robiť zmeny, ktoré pocítia časom naozaj všetky deti. Ukazuje sa tiež, že školy sú pre deti dôležité. Aj preto, že sa tam môžu učiť efektívnejšie, ale aj kvôli sociálnym kontaktom, vzťahom, priateľstvám a spolupráci.

Zuzana Havírová – Rómske advokačné a výskumné stredisko

Myslím si, že deti, ktoré doteraz čelili znevýhodneniu, budú na tom oveľa horšie, lebo nebude nikto, kto by im pomohol, keďže pandémia so sebou nesie aj obmedzenie fyzického kontaktu. Predpokladám, že ak deti zasadnú opäť do školských lavíc tak sa nevrátia tam, kde skončili, ale budú pokračovať už podľa nových upravených vzdelávacích programov. Mali by sme sa tiež pozrieť na možnosti vzdelávania aj v bežných prípadoch, kedy deti nemôžu denne navštevovať školu. Preto by mali školy hľadať možnosti a vzdelávacie programy, ako zapájať do procesu vzdelávania aj rodičov, vďaka ktorým sa budú môcť naučiť, ako sa so svojimi deťmi učiť. Celá pandémia je priestor na totálny reštart nášho vzdelávacieho systému, na reformu, o ktorej hovoríme už roky. Je to možnosť, ako konečne zlepšiť naše vzdelávanie.

Miron Zelina – psychológ a pedagóg

Na povrch vyplávali staré chyby: predimenzovanosť  učiva,  slabé  základy sebariadiaceho učenia pre  žiakov z čoho vyplýva  ešte silnejšia potreba  transformácie  školstva. Najviac na pandémiu doplatia znevýhodnené deti – nie len tým, že majú a budú mať menšiu šancu doučiť sa učebnú látku, ale aj tým, že štát nebude mať peniaze, aby udržal odborných zamestnancov v školách. Pandemická kríza nastavila zrkadlo  nášmu  školstvu  a nastolila výzvu zásadnej a globálnej transformácie školského systému. Pritom nejde len o obsahovú redukciu  učiva, ale  pôjde  tiež o iné  poňatie  žiaka  v   škole, inú pozíciu  učiteľa  a  málo  sa  hovorí o metódach a ich  radikálnej inovácii. Po kríze bude výrazná potreba prebudovať učivo cez rozvoj myslenia  a rozvoj mäkkých zručností, čo by malo viesť k autoregulatívnemu učeniu.  Kríza donútila učiteľov, žiakov k veľkým pokrokom v zodpovednom, samostatnom učení sa za pomoci hypermediálneho učenia. Je to výzva budúcnosti, zakotvená v pozitívnej pedagogike a psychológii.

Vlado Rafael –  publicista, riaditeľ občianskeho združenia eduRoma

Ukazuje sa, že to budú predovšetkým rodičia, ktorí sa v nasledujúcom období stanú hybnou silou pri zmenách obsahu vzdelávania a redukcii učiva. Celkovo sa dá tvrdiť, že pandémia otriasla základmi „kamennej školy“. Z tohto dôvodu musí rezort školstva prehodnotiť, ako do budúcnosti – pri podobných situáciách – zabezpečí plnenie štátom diktovaného kurikula aj mimo klasické školské prostredie. Môže preto vzrásť význam homeschoolingu, alebo samo-vzdelávania a komisionálneho preskúšavania. To vyvolá prirodzený tlak aj na uvoľnenie a väčšiu prestupnosť školského systému. Nastúpený trend však môže tiež oslabiť socializačnú a integračnú funkciu „kamennej školy“ a z dlhodobého pohľadu prispievať k atomizáciu spoločnosti. Naopak, u chudobných rómskych detí – v dôsledku ich nedostatku technickej infraštruktúry, (počítačovej) negramotnosti rodičov, alebo nedostatočných priestorových a hygienických podmienok v domácnostiach – bude zo strany učiteľov vyžadovaný väčší dôraz na osobný kontakt s chudobnými deťmi vo vzdelávaní. A mám obavu, že v mene takýchto „nevyhnutných“ opatrení môže vzrastať aj požiadavka na väčšiu dostupnosť resp. blízkosť škôl pre deti vo vylúčených komunitách.

Štefan Porubský – dekan Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici

Ukázalo sa, že učitelia vcelku úspešne zvládajú pre nich absolútne nové metódy dištančnej výučby prostredníctvom digitálnych technológií. Na druhej strane sa odhalila aj systémová slabina našich škôl, kde prevažujúcim prístupom k procesom výučby nie je v prvom rade žiakov niečo a niečomu naučiť, ale prebrať učivo a to za každú cenu. Cena by však bola predsa len príliš vysoká, a tak sa ukázalo, že nie všetko učivo musí byť naozaj prebrané a nie všetky úkony (známkovanie, testovanie a pod.) musia byť vykonané. Zároveň sa ukázalo, že spolupráca rodiny a školy je základnom podmienkou úspešného vzdelávania žiakov. Čo sa asi ukáže ešte viac po odznení tejto krízy je, že podstatou školy nie je to, aké technológie využíva, ale to, ako dokáže kultivovať osobnosť dieťaťa, čo sa dá len v kontexte reálnych sociálnych vzťahov. Čo sa však ukázalo v plnej nahote je, že ani intenzívnym využívaním digitálnych technológií (či práve aj preto) nedokáže náš školský systém zabezpečiť vzdelávacie potreby žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia. To je najväčšia výzva, ktorej škola a jej učitelia čelia a budú čeliť. Objavili sa určité náznaky, že by sa na tom mohlo začať pracovať.

 

Zuzana Zimenová – odborníčka na inkluzívne vzdelávanie

V každej domácnosti sú iné podmienky na vzdelávanie, preto po návrate do škôl nebudú žiaci na rovnakej štartovacej čiare. Spôsob výučby bude potrebné prispôsobiť odlišnej úrovni vedomostí a zručností žiakov v rámci jednej triedy. Učiteľov treba preto už dnes začať pripravovať na to, že budú musieť posilniť individuálny prístup k deťom a budú im musieť pri učení sa viac pomáhať. Ministerstvo školstva by malo zúžiť povinný obsah vzdelávania, rozdeliť ho nie po predmetoch, ale do väčších celkov a zrozumiteľne zadefinovať očakávané výstupy na úrovni vzdelávacích stupňov. Tým sa vytvorí priestor a čas na to, aby učitelia postupne „potiahli“ všetkých žiakov na potrebnú úroveň a aby sa uistili, že naozaj všetci ovládajú základné učivo a majú na čom ďalej stavať. Verím, že učitelia túto novú výzvu zvládnu, ak budú mať jasne stanovený plán a mantinely, v ktorých budú môcť učivo aj spôsob výučby flexibilne prispôsobovať vzdelávacím potrebám svojich žiakov. Zároveň bude nevyhnutné posilniť podporné odborné tímy, ktoré v tom môžu učiteľom pomôcť. Peňazí na dostatok asistentov učiteľa, špeciálnych pedagógov a ďalších odborníkov bolo doteraz v rezorte školstva žalostne málo, dúfam, že teraz sa to zmení. Viac sa dočítate na: http://www.noveskolstvo.sk/article.php?1671

Jana Feherpataky-Kuzmová – riaditeľka Inštitútu pre aktívne občianstvo

V intenciách občianskej výchovy zvykneme hovoriť, že škola má nielen pripravovať na život, ale že život má byť jej každodennou súčasťou. Čoraz viac sa tiež ukazuje, že úlohou kvalitného školstva je pripravovať na život v neustálej zmene, budovať okrem vedomostí aj kompetencie a schopnosť flexibilne, ľudsky a zodpovedne riešiť problémy namiesto memorovania faktov. COVID-19 toto všetko zhmotnil de facto zo dňa na deň a zastihol nás nepripravených – školopovinných i tých skúsenejších. Ukázalo sa, kde máme rezervy, koľko možností 21. storočia sme doposiaľ nevyužívali, ale aj to, akým rozdielom v prístupe ku kvalitnému vzdelaniu čelia deti naprieč Slovenskom. Kým offline sa nám ich ako-tak darilo prehliadať, súčasné online požiadavky jasne kreslia mapu (ne)prístupu k vzdelaniu, napríklad, u detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Aktuálna situácia nám nastavuje zrkadlo. Nečakajme však od nej zázraky. Kvalita školstva stojí na nás samotných. Jeho budúcnosť i budúcnosť detí nezávisí od dneška, ale od toho, aký prístup zvolíme zajtra – či sa vrátime do škôl, aby sme pokračovali tak, ako doteraz, alebo prekročíme hranice komfortu, chopíme sa príležitosti a zužitkujeme životné lekcie, ktoré nám pandémia priniesla.

Alica Petrasová – Pedagogická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove

Potvrdzuje sa to, čo už roky vieme. Reforma nášho školstva zaspala v minulom storočí a nastavenie celého systému vzdelávacej politiky je na vode. Toto je zároveň príležitosťou pre tých pedagógov, ktorí roky so cťou reprezentujú našu komunitu. Pre nich sa veľa nezmenilo, akurát, že inými formami vytvárajú podmienky na aktívnu prácu žiakov, sprístupňujú kvalitné učebné zdroje spolu s postupmi, ako s nimi pracovať. Vnímajú výchovu a vzdelávanie ako verejný problém so širšími sociálnymi dôsledkami a preto rokmi budované partnerstvo s rodičmi a odbornou komunitou je pre nich v tejto chvíli bonusom. Súčasťou diskusií o  nových podobách celého vzdelávacieho systému na Slovensku by však mala byť schopnosť priznať si, že pri aktuálnom systéme vzdelávania škola ako inštitúcia a jej reprezentanti v krízovej situácii zlyhali. Nie sú flexibilní v personálnej politike, vo vytváraní partnerstiev na úrovni regiónu, v zabezpečovaní podporných služieb pre žiakov a ich rodín. Z vyjadrení pána ministra neviem usúdiť, ako bude schopný odolávať neodborným a manipulatívnym názorom a postojom svojho okolia a neviem, či si uvedomuje, že naštartovať systémové zmeny si bude vyžadovať odvahu robiť nepopulárne opatrenia. Veľmi si prajem, aby práve školstvo bolo jednou z oblastí, ktorá pôjde príkladom.

Anketu zhotovilo: Občianske združenie eduRoma – Roma Education Project

Teraz najčítanejšie

eduRoma - Roma Education Project

eduRoma je vzdelávacia mimovládna organizácia, ktorá vznikla v roku 2012 a ktorej víziou je inkluzívna spoločnosť. Za hlavný prameň tvorby inkluzívnej spoločnosti považujeme vzdelávacie inštitúcie. Každý deň sa snažíme podnecovať zmeny v školskom systéme a vzdelávacej praxi tak, aby školy a školské zariadenia poskytovali kvalitné vzdelávanie aj rómskym deťom a aby nikto nebol v prístupe ku kvalitnému vzdelávaniu diskriminovaný. Našim hlavným cieľom je presadzovať prístup rómskych detí ku kvalitnému vzdelávaniu a podporovať ich školskú úspešnosť.