Denník N

Korona, digitálna doba a „koniec umenia“

Čo pochová umenie ? Bude to súčasná koronakríza či digitálne technológie v kontraste s tradičným umením ?

TRADIČNÉ UMENIE A DIGITÁLNA DOBA

Dnes sa umenie v značnej miere spolieha na nové technológie. Či už ako na médium tvorby (film, video, fotka, počítačové umenie,…) alebo ako na média pre uchovávanie diel- hlavne diel dočasných a časových (ako je inštalácia, happening, akčné umenie, event,…) Nové média ako film a video, fotografie alebo manipulovanie s nimi cez digitálne technológie sú častou zložkou tvorby konceptuálnych umelcov. Aj umelci tvoriaci prevažne klasickým médiom sa pri dokumentácií svojich diel a výstav (často aj pri tvorbe- kde sa ako predloha využíva digitálne upravená fotografia, prípadne pri vizualizácii,…) spoliehajú na moderné súčasné média a technológie. Z hľadiska histórie vizuálnej tvorby je to len pokračovanie tradície využívania dobových technológií a vynálezov v práci umelcov. Už da Vinci bol známy inovátor a vidno to aj na súčasnej obľúbenosti nového média v maľbe ako je napríklad akryl- ten sa popri starodávnej tempere a oleji stal ďalším silným médiom ak nie dominantným. Problémom však nie je inovačná a experimentálna snaha a výtvory umelcov. Skôr je problém, že umelecký, alebo estetický spôsob zobrazovania prebral svet elektronických médii a používa ho mimo sveta umenia. Pravdivé je to, čo je zobrazené esteticky uveriteľne. Samotná realita, skutočnosť nie je tak podstatná ako jej zobrazenie.

Gunther Anders (1902-1992 ) o tom hovorí, že vec dostáva politickú a sociálnu závažnosť nie vtedy, keď sa deje, ale keď sa objaví ako obraz . „…vtedy až obraz požičiava bytiu jeho bytie. A tým je rozdiel medzi bytím a zdaním zrušený alebo obrátený “ a dôsledok : „Ak sa udalosť vo svojej reprodukovateľnej forme stáva spoločensky dôležitejšia než jej pôvodná podoba, tak sa originál musí riadiť podľa svojej reprodukcie, udalosť sa musí stať iba púhou matricou svojej reprodukcie….Denné udalosti musia úslužne nasledovať svoje kópie.“, „…ak sa svet riadi podľa svojho obrazu a skutočnosť sa stáva zobrazením svojich zpitvorelých obrazov, potom je náhle pravdivé to, čo je vidno v televízií.“

Aj Viliam Flusser (1920-1991) česko-brazílsky filozof , známy výrokom, že vek písma bol nahradený vekom digitálnych obrazov, hovorí o virtuálnom svete, ktorý už nie je rozpoznateľný od skutočnosti. „Zrušenie rozdielu medzi realitou a fikciou musí mať prirodzene rozhodujúce účinky na umenie….Elegancia, precíznosť, estetičnosť zobrazenia je podstatnejšia. Umenie je lepšie než pravda. Otázky pravdy zastarala, pozeráme sa na svet esteticky.“ Samozrejme, toto nie je v svojej podstate problém umenia. Skôr problémom umenia by malo byť, ako na to reagovať.

V podobné otázky riešia aj Umberto Eco, či Wolfgang Welsch. Welsch uvádza, že v reakcii na digitálny svet, sa vo svete umenia sa formujú dve línie a to progresívna (využívajúca nové technológie v tvorbe ) a druhá : reagujúca ( tvorba ironizujúca či opozičná). Ako príklady druhej línie opozície kvôli umeniu (umelecko-afirmatívna) uvádza umelcov ako Cy Twombly a Richard Long, Mario Mery, Nikolaus Lang, Christian Boltansky, On Kawara, Max Neuhaus.

K prvej línii Welsch uvádza umelcov reagujúcich na impulzy z elektronických obrazov Jochen Flinzer a Martin Strumpf. Tu by som ako príklad uviedla aj z nášho prostredia : slovenského autora Matúša Lányiho. Lányi vo svojej tvorbe využívajúcej médium tradičnej veľkoplošnej maľby reaguje na mystickú silu posvätných textov v spojitosti s modernou technikou.

Digitálny svet však silnou mierou vstupuje aj do sveta tradičného umenia ako závesný obraz či socha. Hlavne do spôsobu jeho sprostredkovania divákovi. Okrem rôznych virtuálnych prehliadok diel tradičných múzeí a galérií je tu možnosť nového typu galérie, kde priam doslova vstupujete do obrazu. Je to akási zmes umenia a digitálnych technológií, ktorá láka návštevníkov ku interaktívnej hre s umením založenú na pohybe, efektoch a hudbe. Účelom je prilákať masovú čím širšiu verejnosť, ktorá nemusí mať vzťah k umeniu, no fascinuje ju hlavne technika. V Paríži vznikla prvá takáto galéria. Nazýva sa Atelier des Lumieres (Ateliér svetiel) a jej výstavy pozostávajú výlučne z digitálnych projekcii známych výtvarných diel. ( napríklad van Gogha, Moneta, G.Klimta, Chagall, Renoir, E.Schiele, ) Na ploche viac ako 300m2 sú vysoké panely na ktoré sa prostredníctvom 140 projektorov prenášajú pohyblivé obrazy umeleckých diel a ich detailov vo vysokom rozlíšení. To všetko za sprievodu hudby a vizuálnych efektov. Obrazy sa za zvukov hudby (R.Wagner, F.Chopin, Beethoven či súčasnými spevákmi), dažďa alebo hlasnej búrky rozpadajú, menia a reflektujú rôzne typy premietaných obrazov. Farby sú nebývalo rozžiarené a silne kontrastné. To, čo má v pôvodnom obraze význam len dekoratívneho pozadia je neúmerne zintenzívnené. Taká efektná pohlcujúca show.

Vedenie galérie tvrdí, že cieľovou skupinou ich výstav nie sú znalci sveta umenia, ale rodiny s deťmi a mladí, ktorí nie sú zvyknutí navštevovať galérie. Názor riaditeľa galérie je: „Pasívne pozorovanie umeleckých diel už nie je relevantné a som presvedčený, že sa ľudia viac naučia o umení prostredníctvom tejto pohlcujúcej skúsenosti a vznikajúcich emócií, ktoré vytvárajú “. Dovolím si s týmto nesúhlasiť. Táto digitálna galéria prezentuje umenie ako niečo efektné, zážitok, atrakcia, nástroj na prilákanie más ľudí túžiacich po instantnom zážitku. Nevytvára adekvátny vzťah k umeleckému dielu. K podobnému záveru prichádzajú aj teoretici umenia, ktorých názor článok spomína : „Nástroje, s ktorými sa vrámci ich prenosov(originálov umeleckých diel) pracuje, sú totiž pre virtuálne navyknutých vnímateľov omnoho atraktívnejšie, keďže sú emocionálne nadnesené a preefektované. Je ľahké si predstaviť, že konfrontácia s originálnou maľbou, predovšetkým u detí a adolescentov, potom môže pôsobiť ako veľké sklamanie. Bude jej chýbať monumentálny rozmer, pohyb, farby budú nevýrazné a detaily či štruktúry nebudú viditeľné. Pred nami bude visieť len namaľovaný obraz, autentický vo svojej uzavretosti, nesprevádzaný žiadnou hudbou a efektom“(časopis Quark 8/2019, s.37)

Každý druh umenia vyžaduje „tu pravú“ prezentáciu. Takú, ktorá upriami pozornosť na jeho charakteristické črty a autentickosť. Násilné prezentovanie starých diel modernými technológiami nerobí dielu tú pravú službu. Pri autentickom a živom zmyslovom stretnutí s originálom sa vyhneme predurčenému vnímaniu, ako nám ho predkladá tvorca digitálneho programu spracujúceho originál. Našim zmyslom je predkladané a zdôraznené to, čo určí programátor týchto technológií a to plošne každému dielu bez ohľadu na jeho jedinečnosť a autentickosť či zámer autora.

Hoci tu vidím veľa nástrah, za kladné považujem to, že pri spomínanej galérií sa nachádza aj priestor pre prezentáciu súčasnej tvorby. Je to síce menšia miestnosť a má vyhradené kratšie programy, ale ponúka okrem prezentácie aj štúdio pre tvorbu známych i začínajúcich digitálnych umelcov. To by som videla súlad medzi tvorbou a prezentáciou.

Natíska otázka, či takáto zmes umenia, efektov a digitálnej techniky nespôsobí nakoniec úplné rozpustenie umenia v nových médiách. Už nie je dôležitý autor, už je len program. Nie je dôležité posolstvo, je len efekt. Minimálny obsah, veľký pôžitok.

Bude ešte pre následujúce digitálne generácie umenie znamenať to, čo znamenalo pre nás ?

Táto otázka je aktuálna zvlášť dnes v roku 2020, keď je svet pod hrozbou koronakrízy. Kamenné galérie a múzea sú zavreté, výstavy a vernisáže sú zrušené. Jediný kontakt s umeleckým dielom, ktorý môže mať verejnosť je cez digitálne média. Nepočítajúc umelecké diela, ktoré majú jednotlivci, či domácnosti v osobnom vlastníctve je tento kontakt skutočne obmedzený. Mnohé galérie iniciatívne zriaďujú virtuálne prehliadky výstav ( napríklad Východoslovenská galéria) a urýchľujú digitalizáciu svojich zbierkových fondov. Cez webové stránky si môžeme detailne prezerať mnohé diela, často aj také, ktoré nie sú bežne dostupné. Sú zobrazené spôsobmi ako to dovoľujú technológie a ako to naplánoval „režisér“ či tvorca programu. Nevidím problém v samotnej myšlienke sveta elektronických médií, skôr sa bojím schématizovaného alebo šablónovitého a upraveného podávania obrazov umenia. Pohľad na umelecké diela cez elektronické média je v mnohých prípadoch jediným ľahko dostupným spôsobom, za čo môžeme byť vďační. Treba však stále mať na mysli, že je to len jedna z verzií pohľadu na umenie.Verzia, ktorá ani neumožňuje celkové uchopenie diela. Najviac to snáď vidno na veľkoplošných maľbách. Napríklad také Rothkove diela strácajú svoju silu a duchovnosť, ktorú majú pri priamom zmyslovom kontakte. To isté môžem povedať o už spomínanom súčasnom slovenskom autorovi Matúšovi Lányi. Jeho diela na výstave na mňa silno zapôsobili. Veľkoplošné maľby s tématikou posvätných textov aplikovaných na počítačové hlásenia a ikonky na mňa zapôsobili omračujúco a rozporuplne. Maľby  veľkých rozmerov 2-3 metre namaľované precíznou technikou. Táto sila sa však stráca, ak si diela pozrieme napríklad na autorovej webovej stránke. Stále tam niečo z pôvodnej idey ostáva, ale celkový koncept je ťažko nezobraziteľný. Silu a ambivalentnosť, ktorú vnímame pri obrazoch na živo sa pri počítačovom zobrazení stávajú len slabým odvarom.

Pohľad cez oko kamery, ktorý nikdy nie je ako ľudský pohľad. Nestane sa to, čo spomínal už Umberto Eco, že dnes sú mnohé podujatia a vystúpenia paradoxne inscenované pre vysielanie ? Že stále viac sa najpodstatnejším stáva divák pred obrazovkou a nie ten reálne prítomný. Aký vplyv bude mať táto digitalizácia na samotnú tvorbu umelcov a ich intenciu? Budú teraz umelci plánovať svoje diela podľa toho ako ukážu na monitore? Je pravdou, že mnohí umelci v minulosti riešili pohľad odkiaľ sa bude divák pozerať na ich dielo (napríklad výzdoby a maľby kaplnok či chrámov). Vždy sa však jednalo o kontakt priamo s dielom, nie o sprostredkovaný pohľad.

A otázka na koniec. Pritiahne však tento spôsob ľudí viac k umeniu ? Budú k nemu bližšie či ďalej? Nenaplní sa len povrchná túžba naplnenia akých -takých nevyhnutných všeobecných poznatkov z oblastí umenia a tam to bez väčšieho záujmu zhasne? Ako sa zmení pohľad na kultúru a umenie ? Budú to len obrázky v počítači ? Kontakt s umeleckým dielom nám môže dať omnoho viac, len mu musíme dať priestor. Určite by nemalo byť plnou náhradou „živému“ stretnutiu digitalizované dielo. (Hovorím stále o umení, ktoré nie je tvorené pre elektronickú prezentáciu)

Digitálna prezentácia, by mohla plniť účel ochutnávky vína pred samotným požívaním. Ale naplňovať túžbu po dobrom víne, či jedle len cez podávané vzorky mi pripadá absurdné a nedostatočné. Stále mám na mysli diela, ktoré boli vytvorené pre priamo prezentáciu. Netýka sa to diel, ktoré boli vytvorené pre elektronický priestor(napríklad videoart, či film) Neviem však odhadnúť ako sa zmení správanie a tvorba umelcov tradičných médií, keď môžeme predpokladať, že v budúcnosti sa bude zvyšovať podiel elektronickej prezentácie nad tradičnou napríklad galérijnou. Už dnes vidno, že napríklad vo svete biznisu umenia funguje takýto prístup. Zberatelia z celého sveta si bežne kúpia diela, ktoré vidia iba v prezentácií na webe a on-line aukcie sú bežnou súčasťou umeleckého sveta. Určite by bol zaujímavý prehľad koľko významných zberateľov pred samotnou kúpou uprednostňuje osobnú obhliadku umeleckého diela v ateliéri umelca, či v galérií v porovnaní s elektronickou informačnou prezentáciou. Toto zamyslenie má len poukázať na to, že svet umenia sa neustále s dobou mení a jeho zmenu nemusíme chápať ako „koniec umenia“, ale určitý nevyhnutný vývoj. A snáď sa nájdu oblasti, kde je umenie, ako býva jeho charakteristikou – predvojom.

Zdroje :

Liessman: Filozofie moderného umenia

Belting: Koniec dejín Umenia

Welsch: Umelé rajské záhrady? Skúmanie sveta elektronických médií a iných svetov

časopis Quark 8/2019

 

Ilustrácie :

webová stránka autora Matúš Lányi

foto: archív autorky

diela M.Rothko : web

 

Teraz najčítanejšie